DEBAKEL PRE SLOVENSKO
Na základe výsledku referenda o hodnotách rodiny vzniklo viacero interpretácií, ktoré nedávajú jednoznačnú odpoveď na tri nastolené otázky. Vyhlásenia, že občan prejavil v tomto referende svoju vôľu, nemôžu byť pravdivé, keď 80 percent voličov nijakú vôľu neprejavilo. A nijaký analytik presne nevie, o čom mlčala osemdesiatpercentná väčšina. Ak utrpela Aliancia za rodinu formálny debakel, potom utŕžilo reálny debakel celé Slovensko, ktorého občania po siedmy raz v ére samostatnosti potvrdili, že inštitút referenda je pre nich zbytočná okrasa ústavného zákona. Vox populi, vox Dei u nás neplatí.
Na Slovensku bol doteraz úspešný len jediný plebiscit o vstupe do Európskej únie s 52-percentnou účasťou voličov. Vzhľadom na masívnu propagandu, ktorá vtedy nabádala na účasť a kladné hlasovanie v referende, to nebol bohvieaký výsledok. Ostatné referendá vrátane toho, ktoré malo zamedziť privatizácii strategických podnikov, prepadli pre nezáujem slovenských občanov. Dnes vieme, že sa to vypomstilo všetkým. Významným faktorom neúčasti na poslednom plebiscite bola jeho nízka kredibilita v očiach občanov zapríčinená aktívnou demobilizáciou médií aj mnohých politikov. Inštitút referenda niektorým politickým stranám zjavne nevyhovoval a médiá prízvukovali jeho zbytočnosť. Väčšina, navyknutá mlčať, keď nejde o chlebové témy, uverila: načo by sa unúvala hlasovať v zbytočnom referende, ktoré aj tak o ničom nerozhodne. Veď o všetkom rozhodujú politické strany v parlamente.
Rómovia o referende netušili
Príčinou neúčasti na poslednom referende o hodnotách rodiny a výchove detí nebol nesúhlas s nastolenými otázkami, ako to nahovárajú verejnosti aktivisti LGBTI, ale v spoločnosti zámerne pestovaná občianska pasivita. Pripomína to psychologicky overený efekt, že je pohodlné byť pasívnym. Stádo vychované k pasivite sa okrem toho lepšie ovláda. Niekoľkotýždňová, zväčša negatívna mediálna predreferendová kampaň stačila na to, aby sa téza zbytočnosti plebiscitu ešte hlbšie zakorenila do povedomia spoločnosti. Cieľom propagandy liberálnych politikov a posluhujúcich médií bola neplatnosť referenda. „Nemá zmysel, aby som sa na referende zúčastnila a prispela k jeho platnosti,“ povedala verejná ochrankyňa práv homosexuálov Jana Dubovcová, podľa ktorej mali voliči odmietavý postoj k referendu o rodine vyjadriť tým, že sa na ňom nezúčastnia. Plebiscit podobným spôsobom odmietali smotánkové celebrity, niektorí seriáloví herci a predovšetkým liberálni politici marginálnej strany SaS Richard Sulík a Martin Poliačik.
Neobyčajne veľký priestor dostávali na televíznych obrazovkách Miškov a Krajcer, zarytí nepriatelia referendových otázok, predstavitelia v tom čase ešte nezaregistrovanej, čiže neexistujúcej liberálnej strany SKOK. Občianske referendum, v ktorom chýbala prezentácia názorov renomovaných lekárov, psychológov, psychiatrov a pedagógov, sa tak stalo politickou, a nie odbornou témou. Už táto samotná skutočnosť mohla odradiť mnohých voličov. Rómska populácia ani netušila, že je nejaké referendum, pretože si nikto nekupoval ich hlasy ako zvyčajne pri voľbách a maďarská menšina ho väčšinou ignorovala, lebo ho považovala za slovenskú záležitosť, v ktorej sa neriešia ich etnické záujmy.
Právo na otca a mamu
Protireferendovú kampaň spustili na plné obrátky niektoré mimovládne aj štátne príspevkové organizácie a feministické kruhy. Výkričníkom tejto propagandy boli agresívne vystúpenia Janky Debrecéniovej zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. V emocionálne nekontrolovanej televíznej debate táto právnička - okrem niektorých „pozoruhodných“ výrokov - tvrdila aj to, že deti nemajú právo na otca i mamu. Ak si odmyslíme absurditu jej vyjadrenia, tak sa musíme čudovať neznalosti Deklarácie práv dieťaťa, kde sa v článku 5 píše: „Počaté dieťa má právo na harmonický život v rodine založenej na trvalom manželskom zväzku jednej ženy a jedného muža.“ Prirodzene, muž je otcom a žena matkou dieťaťa. Právo dieťaťa na otca a mamu nezaniká ani pri neúplných rodinách, ani pri náhradných rodičoch. Model ľudského jedinca bez práva na otca a mamu je výplod degenerovaného myslenia a nemá nič spoločné s ľudskými právami, akými sa oháňali niektoré bojovo naladené antireferendové Amazonky.
Za všetkým je Putin
Ďalšie názory oponentov prirodzenej rodiny z početných televíznych diskusií už v prúde času vyšumeli, ale treba si ich pripomenúť pre zachovanie zdravej duševnej hygieny. Vraj tradičný heterosexuálny koncept manželstva muža a ženy je konzervatívny, nemoderný a spiatočnícky, preto je zlý, tvrdilo viacero obhajcov genderovej ideológie. Martin Šimečka, novinár pôsobiaci v Česku, dal dokonca plebiscit o rodine do krkolomnej politickej súvislosti, keď povedal, že referendum Aliancie za rodinu nahráva Putinovi. K takémuto uvažovaniu sa ťažko hľadá normálne vysvetlenie. Vlastne o normálnosti niektorých diskusií na tému rodiny a adopcie detí homosexuálnymi pármi možno vážne pochybovať. Ale nečudujme sa. Anglický spisovateľ a filozof Gilbert Keith Chesterton by k tomu dodal: „V súčasnosti je veľkým hrdinstvom hlásať normálnosť.“
Čo bolo doteraz normálne a prirodzené z hľadiska biológie a fundamentálnej podmienky prežitia ľudstva, je dnes odsúdeniahodné. V dnešných časoch, napáchnutých pochybnými tézami o slobode a bezbrehým európskym liberalizmom, stráca spoločnosť cítenie budúcnosti. Tu sa ponúka citát z pera ďalšieho britského spisovateľa Malcolma Muggeridgeho, ostrého glosátora súčasného vývoja: „Liberalizmus je práve tým besom, ktorý vstúpil do gadarénskeho stáda a hnal ho radostne dupčiace do priepasti. Až sa definitívne priblíži hodina spopolnenia ľudstva, tým posledným, čo budeme počuť, bude hlas liberála vykrikujúceho, že práve teraz a v tomto momente konečne nastáva ten pravý život, tá pravá sloboda a pochod za šťastím.
