35 ROKOV NADŠENIA, SKLAMANIA ČI HANBY?

Tridsaťpäť rokov nadšenia, sklamania či hanby? V súvislosti s Novembrom ’89 kladiem túto otázku zámerne. Ako priamy účastník a pamätník historických zmien, ako zainteresovaný pozorovateľ spoločenského, politického aj mediálneho diania. Lebo už veľmi zakrátko po nežnej revolúcii (pomenovanie od marketérov, iniciátorov oranžových revolúcií) sa niekoľkým vysmädnutým politickým nomádom z disentu s pomocou oportunistických chamtivcov podarilo ukradnúť študentom ich spontánnu iniciatívu. Vznikla 16. novembra 1989 v Bratislave a 17. novembra sa k nej v Prahe – pri spomienke na Deň študentstva – pridali čs. študenti a mládež. Udalosti na Národní třídě (s účelovou lžou o mŕtvom študentovi Martinovi Šmídovi) boli povestnou iskrou, ktorou Petr Uhl cez zahraničné médiá a vnútropolitickú paniku zapálil hnijúci stoh, na ktorom štyri dekády neohrozene sedeli nafúkaní komunistickí papaláši, stratiaci kontakt s realitou a svetovým trendom. Podrobne som skoro všetko a chronologicky opísal v knihe Televízne črepiny v zamate (vyšla v Prahe v roku 2015).

Vzápätí, no bleskovo, sa začali vytrácať pódiové hodnoty a ciele, deklarované na námestiach. Z pivného trampa Václava Havla narýchlo vyfabrikovali „idol revolty a symbol demokracie“. Ten opitý slávou, obklopený sfetovanými vlasáčmi z undergroundu v mene hnutia Občanské fórum (OF) oklamal a odstrčil Slováka Alexandra Dubčeka. Ako symbol Pražskej jari bol totiž tento sociálny demokrat a politik presadzujúci „socializmus s ľudskou tvárou“ jedným z najvážnejších kandidátov na post ponovembrovej hlavy štátu. Mocibažný Havel sa v duchu ukradnutého hesla „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“ dal už 29. decembra 1989 vo Federálnom zhromaždení zvoliť po štyridsiatich rokoch za prvého nekomunistického prezidenta ČSSR. Komunistický parlament uveril jeho falošným sľubom o zachovaní socializmu a zvolil ho vtedy jednohlasne. Fuj! Nieže sa vtedy nenašlo sedem statočných... Nenašiel sa ani jeden jediný odvážlivec, ktorý by dal najavo svoj pravdivý názor.

Nenaplnené očakávania

Úroky politického obchodu (či podvodu?) splácame mnohí už v 420 mesačných splátkach tichého sklamania. Nebudem vyratúvať, o čo všetko prišli Čechy, Morava i Slovensko a ich obyvatelia od čias, keď ešte ČSSR patrila k najvyspelejším priemyselným štátom európskeho kontinentu. Nedávno taký ekonomický a finančný výpočet v hromadných mailoch a na sociálnych sieťach koloval. Výrečné boli opakované prieskumy verejnej mienky od renomovaných agentúr. Opakovane pri nich v diskusiách patrili k najfrekventovanejším výrazy ako „sklamanie“ či „nenaplnené očakávania“. Bolo to tak po každej „zamatovej päťročnici“ od 10. až po 30. výročie. Sociologický ústav SAV pred piatimi rokmi uviedol, že takmer 40 percent občanov Slovenska považuje prednovembrový ekonomický systém za lepší ako v súčasnosti. So sentimentom spomínajú mnohí ľudia aj na politický systém pred rokom 1989. Za veľmi dobrý a skôr dobrý ho považuje až 27 percent Slovákov. Isto mnohé agentúry, ústavy a inštitúty prinesú svoje aktuálne prieskumy v novembri 2024 aj k tohtoročnému 35. výročiu Novembra ’89. Isto budú porovnávať aj politici. Ja som si urobil svoj prieskum v médiách. Devätnásť z dvadsiatich novinárov (píšucich či vysielajúcich v mainstreame, v korporátnych či v bulvárnych médiách) sa najskôr pri otázke na slobodu prejavu obozretne (až so strachom) pred odpoveďou poobzeralo okolo seba. Nik z nich mi úprimnú odpoveď nechcel napísať a z obavy o živobytie nesúhlasili ani s uverejnením slovnej odpovede... Výrečné, však?! Aj preto plne rozumiem dávnejšiemu tvrdeniu Eda Chmelára, že „žurnalistika na Slovensku je mŕtva“! Súhlasím s ním. No opýtal som sa aj svojich priateľov, uplatňujúcich si slobodu prejavu ako nezávislí žurnalisti v nezávislých médiách. To sú tie, ktoré oligarchovia i podenkoví politici nazývajú „alternatívou“.

Prototypom prezliekača kabátov a vypočítavého prospechára z radov žurnalistov sa u nás stal Marián Leško. Zdroj: Diana Černáková/SITA

Prezliekači kabátov

Prototypom prezliekača kabátov a vypočítavého prospechára z radov žurnalistov sa u nás stal Marián Leško. Veď od roku 1982 bol (ako komunista) redaktorom týždenníka vydávaného ÚV KSS Nové slovo. Aj po Novembri ’89 – v roku 1992 – pracoval pre denník Pravda, potom krátko v redakcii denníka Práca. Ešte v roku 1994 figuroval na spoločnej kandidátke predvolebnej ľavicovo orientovanej koalície štyroch politických strán Spoločná voľba. No po stroskotaní politických ambícií ho naverbovali na odbornú stáž do USA. Tam ho „preškolili“ a asi mu aj zmenili DNA. Lebo „na Deň vtákov“ sa od 1. apríla 1996 odrazu stal politickým komentátorom pravicového denníka SME a spolupracoval tiež s Rádiom Slobodná Európa. Ako „dobrý komunista“ si dnes isto nevie vynachváliť svoj bezstarostný život „dobrého komunistu“, tučné honoráre z pravidelného účinkovania v zábavných reláciách Markízy a TV JOJ. Od marca 2019 do októbra 2021 si ho prezidentka Zuzana Čaputová najala na post poradcu pre vnútornú politiku.

Oveľa viac si však vážim konzistentných kolegov, ktorých nezlákali „investičné príležitosti“ ani dolárové injekcie od politických mimovládok, think tankov či kadejakých pochybných, ale prebohatých nadácií. Takými sú pre mňa napríklad Gabriela Rothmayerová, Edo Chmelár, Lenka Mayerová, Peter Bielik, Mikuláš Kočan, Pavol Dinka, Oskar Krejčí, Branislav Fábry, Eleonóra Bujačková, Milan Benkovský, Fedor Mikovič a zopár ďalších.

Jeden z mojich televíznych nasledovníkov Ing. Jozef Hübel, pôsobiaci za minulých 36 rokov ako redaktor i moderátor v ČST, v Slovenskej televízii, v súkromnom Rádiu Twist, v Petržalskej televízii a dnes v eReporte, považuje za najväčší prínos „slobodu pohybu“. A za najväčšie sklamanie? „Politikov, ktorí sa zaoberajú sami sebou i mocou a na občana kašlú!“ Pre svoje názory musel meniť redakcie vari za všetkých ponovembrových vlád, neraz bol nezamestnaným. „Pred voľbami politici zdvihnú telefón po prvom zvonení..., po voľbách si bez šance dovolať sa im...“

Na hrane ekonomickej priepasti

Spisovateľ, scenárista i publicista Gustáv Murín to vidí takto: „November 1989 zabezpečil jednu zásadnú zmenu politického systému, ktorú nedoceňujeme, a to je nutnosť spolupráce strán v koalíciách i opozícii, ale hlavne neudržateľnosť moci dlhodobo. Samozrejme, ešte sa to naši politici len učia, ale názorným príkladom zmeny myslenia bolo vystúpenie poslanca Blahu v prvých mesiacoch besnenia matovičovcov, keď im pripomenul, že ,raz sa ich moc skončí a čím budú besnejší, tým viac sa im to vráti‘. Myslím, že viacerí hlasovací roboti vtedajšej koalície sa zháčili. Ako vedec som získal šancu podpory nášho výskumu aj zo zahraničných zdrojov a spolupráce s kolegami spoza hraníc – vďaka našej účasti v medzinárodných vedeckých organizáciách. Samozrejme, je tu sloboda slova, hoci sú pokusy ju obmedzovať. Vďaka blogom je fakticky neobmedzený prístup k čitateľom, ktorí sa mi za moje články odmenili doteraz viac ako 6 miliónmi vstupov. Ako spisovateľovi mi dal November 1989 šancu vydávať, čo chcem a u koho chcem. V neposlednom rade aj úzky priateľský kontakt so zahraničnými kolegami, skutočnými literárnymi osobnosťami. To vďaka môjmu účinkovaniu v PEN klube. Sklamaním je úpadok politickej, a tým aj spoločenskej kultúry vyjadrovania. Môže za to vznik bizarných ,rodinných‘ strán, čo je spôsobené Mečiarovou ,pomstou‘, keď presadil jediný volebný obvod pre celé Slovensko. Práve vláda plagiátorov, mafiána a nášho slovenského Geissena doviedla Slovensko na hranu ekonomickej priepasti. To ruka v ruke s likvidáciou právneho štátu, čo viedlo k predčasnej smrti hrdinného bojovníka proti mafii, generála Lučanského, čo opisujem v knihách Smrť generála Lučanského (chystám tretí diel s názvom Zúčtovanie). Sumár zločinného zneužívania moci touto politickou zberbou opisujem v knihe Slovensko – raj kajúcnikov, spravodlivosť podľa Matoviča.“

NEHAŇTE ĽUD MÔJ

 

Nehaňte ľud môj,

že tak volí,

veď od Novembra v ponuke 

dominujú voly.

Ovce, sliepky i háveď iná,

tak ako Boh dal

k Ábelovi i Kaina.

 

Nehaňte ľud môj,

že osprostel, a prácu otcov

cudzím,

za potlesku a spevu dal.

Výdobytkov z ich trápenia

osoh vlastný

svetu zla a klamu

odovzdal.

 

Nehaňte ľud môj,

mládež a budúcnosť našu, 

že nerozlíši 

prázdnu od plnej, 

a nie len čašu.

Ešte je nádej, 

bo korene sú zdravé,

len čas plynie, 

a diabol vydáva sa

za progresívne.

 

Nehaňte ľud môj,

že vojnu nechce,

aj keď tí hore, jeho vlastní,

pre zisky svoje

tam posielajú zbrane.

A vedia, že aj toto

je zabíjanie.

 

Nehaňte ľud môj,

že sa bojí aj osud vlastný

vziať do rúk svojich.

Spolky, do ktorých ho vhnali

načas a nateraz,

mýlia jeho hlavy.

Deň potom, ako vždy, príde.

Účet, páni,

ešte platiť máte!

 

17. septembra 2024, Michal Dieneš

Jediný správny názor

JUDr. Mirek Fořt, MBA, bol do Novembra ’89 redaktorom a moderátorom Aktualít Ústrednej redakcie Televíznych novín ČST v Prahe. Aké je dnes poohliadnutie tohto marketéra i spisovateľa? „Sametový listopad přinesl pozitivní možnost našim dětem studovat jakoukoli školu. Třeba i v zahraničí. Tedy pokud na ni mají intelekt a rodiče peníze.

Nejvíc mě zklamalo, že z demokracie se stala mantra, že si každý si může dělat, co chce. A zapomíná se na to, že svoboda jedince je limitována svobodou ostatních. A z té ,cochcárny‘ vyvstala lidská zloba, závist a nesnášenlivost. Jak absurdní. Měli jsme smůlu na slabého premiéra Nečase. A máme smůlu, že současný premiér je sice profesor, ale politologie.

A makroekonomie je mu kategorií velmi vzdálenou. Takže se propadáme žebříčkem úspěšných zemí do spodních pater k těm neúspěšným.“

Ja by som prirátal môj ponovembrový šok z návratu „jediného správneho názoru“, jednostrannej mainstreamovej propagandy i neskrývaného zavedenia cenzúry (vylepšenej vypínaním webov či zákazom neželaných médií počas pandémie). Ale tiež z obnovenia čiernej knihy povolených respondentov, jednostranných „expertov“ aj vo verejnoprávnych médiách.

Zmení sa slovenská mediálna scéna?

Čudujem sa tejto vláde, že napriek konsolidácii verejných financií nie je schopná (alebo ochotná?) urobiť ponovembrové zásadné prekopanie partokracie i kruciálne zmeny mediálnej scény. Napríklad podľa vzoru zahraničných reťazcov, ponúkajúcich akcie „dva v jednom“. Nezávislé médiá a nezávislí samostatní novinári – blogeri, YouTuberi či followeri (znevažujúco označovaní za „alternatívnych“), ktorí však pomohli stranám tejto vládnej koalície vyhrať parlamentné voľby (poraziť šimečkovcov, matovičovcov, sulíkovcov, naďovcov, hegerovcov, ódorovcov a v prezidentských voľbách v apríli 2024 tiež Ivana Korčoka), by mali dostávať každý rok po milióne. Odkiaľ ich vziať? No predsa zo štátneho príspevku politickým stranám, ktoré vo voľbách získali aspoň tri percentá hlasov voličov. V Slovenskej republike je to až 92,87 milióna eur. Stačilo by to na rozvoj nezávislých médií aj na profesionálnu prípravu nezávislých žurnalistov. Namiesto brojlerového chovu stoviek progresívnych aktivistov, ktorých dnešné fakulty žurnalistiky a súkromné aj cirkevné mediálne školy a kurzy chrlia sťa slovenské automobilky moderné približovadlá... A čo politické strany? Ich fungovanie a činnosť by mohla upraviť nová legislatíva, postavená na podmienke uchádzať sa o súťaž vo voľbách len registrovaným politickým subjektom s minimálnou 10-tisícovou registrovanou a platiacou členskou základňou. „Novinári majú dve oči a uši, aby videli a počuli dvakrát toľko, než sa v skutočnosti deje.“ Povedal to ešte pred 2. svetovou vojnou rakúsky spisovateľ Alexander Roda Roda, no žijú a pracujú podľa toho i mnohí žurnalisti u nás.

Keďže si v dnešnej dobe mainstreamoví novinári vydobyli postavenie verejných osôb so zvláštnou ochranou, mali by vo vlastnom záujme prispieť k transparentnosti svojej existencie. Od verejných informácií o pôvode, vzdelaní cez údaje o absolvovaných kurzoch, zahraničných stážach, zamestnávateľoch, darcoch, donoroch a poskytovateľoch rôznych výhod aj požitkov. A požadoval by som tiež údaj o právnej forme spolupráce s médiom. Každoročné majetkové i daňové priznania novinárov nevynímajúc.

Karl Kraus, český publicista a dramatik minulého storočia: „Ako sa vládne vo svete a ako sa začínajú vojny? Diplomati hovoria klamstvá novinárom a potom uveria tomu, čo si prečítajú.“