80 ROKOV OD SNP (1)

Finančné, zdravotné a materiálne zabezpečenie SNP je a zostáva aj po osemdesiatich rokoch najmenej prebádanou oblasťou tohto úseku našej histórie. Tejto zložitej oblasti, kde sa nedá voľne narábať s pojmami, kde je nutné operovať zákonmi, náležitosťami, predpismi, vzťahmi, konkrétnymi číslami, miestami a súvislosťami, sa akoby všetci historici báli, a preto sa jej radšej vyhýbali. Druhým problémom je dodnes rozdielnosť v názoroch na okolnosti vzniku Slovenského štátu (neskôr SR), jeho charakter a prínos pre jeho občanov. Jedným z priekopníkov, ktorý podrobnejšie spracoval hospodárske pomery v SNP, bol historik SAV, prof. PhDr. Samuel Cambel, DrSc. (1928 – 2004).

V hlbokom nacistickom tyle povstalci dokázali celé dva mesiace na ploche tridsiatich okresov s rozlohou 20 000 štvorcových kilometrov s asi 1 700 000 obyvateľmi všestranne zabezpečiť život bojujúcich vojakov, partizánov a chod hospodárstva. Už počas prípravy, ale najmä v priebehu SNP zohrávali financie kľúčový význam. Ilegálna Slovenská národná rada (SNR) ako najvyšší povstalecký orgán na Slovensku mala od svojho vzniku až do posledných októbrových dní roku 1944 pri riešení hospodárskych, ale aj vojensko-politických otázok vo vedení fabrík, v oblasti financovania činnosti revolučných národných výboroch (RNV) nezastupiteľnú úlohu a bola spoľahlivou oporou bojujúcich jednotiek, vojakov a partizánov. Riadila chod hospodárstva, výrobu a verejnú správu na povstaleckom území. Pre úspech SNP sa bolo treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplaty dôchodcom, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. K tomu napomáhal aj systém družstevných výkupných podnikov, ktoré prešli do služieb SNR. Veľmi vážnu úlohu najmä v priebehu Povstania v tom čase u nás zohrávala dedina, vtedy najpočetnejšia zložka slovenského národa.

Samostatná menová oblasť

Vznik Slovenského štátu (neskôr SR) 14. marca 1939 mal dôsledky aj na slovenské bankovníctvo. Slovenská vláda ako jedno z prvých prijala vládne nariadenie č. 3 a vyhlášku ministra financií č. 20 zo 16. marca 1939, ktorými splnomocnila bratislavskú filiálku Národnej banky Česko-Slovenskej (NBČS) vykonávať na Slovensku všetky bankové úkony spadajúce do kompetencie samostatného ceduľového ústavu, najmä devízové, menové a úverové s výnimkou práva vydávať bankovky, ktoré naďalej zabezpečovala NBČS v Prahe. Bratislavskej filiálke tejto banky boli po 14. marci 1939 podriadené aj všetky ostatné filiálky NBČS na Slovensku (Banská Bystrica, Trnava, Žilina, Ružomberok, Prešov). Tým sa SR stala samostatnou menovou oblasťou, hoci obeh platidiel vydaných NBČS v Prahe zostal až do 6. apríla 1939 v platnosti. Minister financií SR Mikuláš Pružinský už 14. marca vymenoval tajomníka bratislavskej burzy Jozefa Fundárka za splnomocnenca vlády vo veciach Národnej banky Slovenska (NBS) a poveril ho prípravou na založenie samostatnej Slovenskej banky (SNB). K týmto prácam bol prizvaný aj prof. Imrich Karvaš, ktorý po krátkom pôsobení na Karlovej univerzite v Prahe sa po obsadení českých krajín 15. marca 1939 vrátil na Slovensko a začal prednášať na bratislavskej univerzite. V druhej polovici marca 1939 sa očakávalo, ako dopadnú rokovania slovenskej vlády v Berlíne (18. až 23. marca), kde bola Slovensku vnútená tzv. Ochranná zmluva medzi Nemeckom a Slovenským štátom na 20 rokov. Tá limitovala aj hospodársky život SR, ktorý sa mal rozvíjať a riadiť „so zreteľom na odbytové možnosti Nemecka“, aj budovanie svojich ozbrojených síl sme mali organizovať „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“. Za SR sa na rokovaní zúčastnili predseda vlády Vojtech Tuka a minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský.

Vznik vlastnej banky

Očakávalo sa, že sa na spoločnom rokovaní budú riešiť aj otázky delenia NBČS, preto sa na rokovaní zúčastnili aj Peter Zaťko, Jozef Fundárek, Jozef Zvrškovec a kandidát na guvernéra SNB Imrich Karvaš, ale rokovania sa uberali celkom iným smerom, ako chcela slovenská delegácia. Jej návrhy na delenie NBČS a menového zlata Nemecko rázne odmietlo a až do konca vojny nepriznalo Slovensku žiadny podiel na devízových a zlatých zásobách NBČS. Na rozdiel od protektorátu sa podarilo vyrokovať, že si Slovensko mohlo vytvoriť samostatnú menu a zriadiť vlastnú banku ako ústredný ceduľový ústav, s podmienkou, že Nemci budú mať v jej vedení jedného svojho člena. Nakoniec si dosadili dvoch emisárov Ríšskonemeckej banky. SNB vznikla ako účastinná spoločnosť so základným kapitálom sto miliónov Korún slovenských (Ks) rozdelených na účastiny v nominálnej hodnote po 1000 Ks. Slovenský štát vlastnil 60 percent účastín a zvyšných 40 percent si vyhradila nemecká strana. Pomery v slovenskom peňažníctve na jar 1939 neboli najlepšie. Už po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938 sa z Česka ozývali hlasy, že o dva, o tri mesiace Slováci prídu s prosíkom, že sa chcú vrátiť späť do ČSR. Podobne Maďari dávali Slovákom pol roka a že potom im Slovensko ako neschopné samo padne do lona. Po Viedenskej arbitráži a okupácii južného Slovenska maďarským vojskom v novembri 1938 aj maďarský vpád na východné Slovensko 23. marca 1939 mal ako vedľajší cieľ podporiť tento očakávaný proces rozpadu Slovenska v prospech Maďarska. Za takýchto okolností nebolo jednoduché rozhodnúť, koho postaviť na čelo slovenského peňažníctva a novej SNB ako jej guvernéra.

Nenahraditeľný tandem

Ani HSĽS nemala v svojich radoch odborníkov s národnohospodárskym vzdelaním, preto padla voľba na Imricha Karvaša, ktorý nikdy predtým nepodporoval politiku HSĽS. Nezávisle od Karvaša aj Peter Zaťko po absolvovaní pražských národnohospodárskych štúdií, kde ako prvý Slovák získal doktorát z obchodných vied, hľadal východisko, ktoré by zmiernilo nevýhodné postavenie Slovenska. Okolo Petra Zaťka a Imricha Karvaša sa zoskupili viacerí hospodárski činitelia orientovaní protinemecky a postupne aj protiľudácky. Obidvaja títo regionalisti odmietali ľudácky autonomizmus, ale aj pražský centralizmus. Pre Jozefa Tisa, po Hlinkovej smrti (v októbri 1938) vedúcu osobnosť HSĽS, predstavovali títo slovenskí regionalisti už po októbri 1938, ale najmä po 14. marci 1939 jediný záchytný bod. Karvaša vymenoval Tiso neskôr aj za predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie (NÚZ) a Petra Zaťka za generálneho tajomníka Ústredného združenia slovenského priemyslu a predsedu Ústredne pre surovinové a priemyselné hospodárstvo. Obidvaja so Zaťkom ako tandem sa stali nenahraditeľnými. Nová SNB prevzala z bývalej NBČS 81 zamestnancov, ale začiatkom roku 1940 mala už 184 zamestnancov. Na vedúce miesta prichádzali skúsení odborníci v oblasti hospodárskeho práva a financií, okrem Karvaša na post viceguvernéra tajomník bratislavskej burzy, od roku 1939 profesor Právnickej fakulty UK Jozef Fundárek a riaditeľ devízového odboru Július Pázmán, bývalý úradník NBČS. Počas vládnej krízy vyvolanej agresívnym krídlom Vojtecha Tuku, po stretnutí Adolfa Hitlera s Tisom v júli 1940 v Salzburgu sa viac a agresívnejšie uplatňovali aj nemeckí poradcovia na všetkých ministerstvách SR, ktorí presadzovali aj vylučovanie židov z hospodárskej politiky. Bezprostredne po 14. marci 1939 nemalo Slovensko takmer žiadne devízové a zlaté rezervy, slovenská koruna nebola krytá zlatom.

Vytváranie depozitov

Náhradným riešením mala byť zbierka na zlatý poklad Slovenskej republiky, ktorý vláda schválila v júli 1939 ako Fond hospodárskej samostatnosti Slovenska. Hoci do konca roka 1939 prispelo doň 58 448 darcov, získali len 3 kg zlata a 17 kg striebra. Preto vláda musela hľadať aj iné zdroje na získavanie darov: zaviedla rôzne povinné poplatky (za koncesiu, za arizovanie majetku a pod.). Takto do konca r. 1939 získala 2 958 218 Ks, cenné papiere v hodnote 575 264 Ks a drahé kovy s váhou 1637 kg. Za odovzdané veci darcovia dostali železné obrúčky s nápisom „Slovenský štát ďakuje“. Získané prostriedky boli použité na splatenie štátovkového dlhu (len v r. 1942 to bolo 9 449 000 Ks.), darované zlaté šperky boli v Kremnici roztavené a použité na vytváranie depozitov. Podstatne viac prostriedkov sa získalo na tzv. clearingových operáciách, keď všetko to, čo Slovensko dodalo Nemecku, sa zapisovalo na takýto účet. Aj po odpísaní z tohto účtu 1,5 miliardy Ks za dodanie nemeckých lietadiel pre SR bolo na tomto účte k 31. augustu 1944 až 6 951 959 000 Ks. Rezervy devíz a zlata zásluhou slovenského exportu rástli a ich výška sa rôzni, podľa Š. Virsika a Júliusa Pázmána, ktorí boli za to zodpovední, v SNB boli na konci vojny zásoby vo výške 300 miliónov a v zlate za 400 miliónov Kčs. Ďalšie devízy mali byť prevedené na konto Gosbanky v Moskve, išlo o 1 milión dolárov a 2 milióny švajčiarskych frankov. Prevod na konto Gosbanky v Moskve bol vopred dohodnutý s vyslancom ZSSR v Bratislave G. M. Puškinom (v čase jeho krátkeho pôsobenia (február 1940 – 23. jún 1941) na Slovensku a po vojne na prelome januára – februára 1947 boli prostriedky vrátené ČSR.

Podunajský dolár

Čistý zlatý poklad Slovenského štátu prevezený z Bratislavy do Kremnice po bombardovaní Bratislavy bol v hodnote 750 miliónov Kčs. Na konci 2. svetovej vojny sa slovenskej korune oprávnene hovorilo aj „podunajský dolár“. Udalosti na frontoch 2. svetovej vojny, najmä nemecké porážky pod Moskvou, v Stalingrade, pri Kursku či v severnej Afrike vyvolali v nacistickom Nemecku a celom bloku osi depresiu a otvárali oči aj tým, ktorí po 14. marci 1939 prechovávali ilúzie o slovenskej štátnej samostatnosti. V hospodárskych kruhoch tiež postupne získavali rozhodujúci vplyv osobnosti, ktoré nesúhlasili s daným stavom, stáli v opozícii voči vláde, vojnový Slovenský štát považovali za prechodnú záležitosť vynútenú Mníchovským diktátom a svoje úsilie spájali s úsilím o hospodársku samostatnosť Slovenska.

Vznik ilegálnej SNR na Vianoce 1943 ich vtiahol do stredu protifašistického a národnooslobodzovacieho boja. Boli to najmä hospodárski pracovníci okolo Petra Zaťka a guvernéra Karvaša, ktorí predstavovali tandem, čo držal v rukách a riadil celú hospodársku politiku vrátane bankovníctva. Oni sa zúčastňovali na všetkých dôležitých hospodárskych rokovaniach s Nemcami a ich spojencami. Aj to bol dôvod, že SNR dodatočne kooptovala v januári 1944 za svojho ďalšieho člena zastupujúceho občiansky blok, ktorý mal na starosti zabezpečovanie hospodárskych predpokladov odboja. Mal za úlohu popri potravinách a priemyselných výrobkoch pre armádu a civilné obyvateľstvo aj zabezpečenie budúceho ozbrojeného povstania potrebným množstvom financií. Obidvaja mali blízko k ďalším členom SNR, Karolovi Šmidkemu a Gustávovi Husákovi, ktorý informoval SNR o súhlasnom stanovisku Karvaša predisponovať zásoby peňazí uložených v hlavnom ústave SNB do filiálok na stredné Slovensko.

Zlato z Kremice

Bolo získané aj Karvašovo stanovisko k otázke, či v prípade ozbrojeného povstania sa na financovanie použijú peniaze platného obeživa SR, alebo núdzové platidlá, ktoré by bolo možné tlačiť v martinskej tlačiarni Neografia. Guvernér Karvaš odporučil ponechať platné obeživo, ktoré všetci občania radi prijímajú. Zároveň oznámil, že máme zásobu zlata za sto miliónov Ks, ktoré je už uložené v banskobystrickej filiálke, a v Bratislave zostali len devízy a zlato na bežnú potrebu. Ďalšie zásoby zlata a devíz v hodnote asi 400 miliónov boli uložené v zahraničí. Už na prelome rokov 1943 – 1944 vydal Karvaš príkaz „postupne predisponovať“ do filiálok na vidieku „platidlá v hodnote asi 4 miliardy korún“, najmä do Banskej Bystrice a Ružomberka, kde boli najbezpečnejšie sejfy, a do ostatných v sume po 100 až 300 miliónov Ks.

Prvá, najväčšia zásielka, takmer 2,5 miliardy Ks, došla už 2. mája 1944, ďalšie prichádzali v priebehu augusta – išlo o ďalších poldruha miliardy Ks v 53 debnách. Tridsiateho augusta 1944 mala už budúca centrála NBS na strednom Slovensku sumu 3 541 398 319 Ks, čo predstavovalo asi dve tretiny celkových zásob peňazí celej SR. K nim pribudla 2. septembra 1944 zásielka 290 vreciek nových strieborných desaťkorún z Kremnice v hodnote 1 450 000 Ks. Začiatkom roka 1944 nariadil guvernér NBS prednostovi banskobystrickej filiálky K. Markovičovi prepraviť celú zásobu zlata, asi 3000 kg, vyťaženého hlavne v kremnických baniach do Bratislavy s cieľom uložiť ho v neutrálnom Švajčiarsku. Boli aj pokusy niektorých členov vlády predisponovať časť devíz na niektoré zastupiteľské úrady pre zabezpečenie vládnej emigrácie, ale k tomu už nedošlo.

Pokračovanie v ďalšom čísle

Autor Plk. v. v. Ing. Ján Dibala je predseda Klubu trenčianskych historikov SHS pri SAV a Klubu vojenskej histórie pri Posádkovom klube Trenčín