80 ROKOV OD SNP (2)

Už 30. augusta v ranných hodinách pplk. Ján Golian v sprievode kpt. Poláka a pplk. intendancie 1. ČSA Vojtecha Danieloviča navštívil SNB, aby sa presvedčil o stave financií pre armádu. Táto (jediná) inšpekcia prebehla k spokojnosti prednostu SNB. Bol mu tlmočený ústny, neskôr i písomný rozkaz, že vedenie SNB môže uskutočňovať všetky transakcie (poskytovanie peňazí veliteľom vojenských jednotiek) len so súhlasom veliteľstva 1. ČSA. „Nariaďujem, aby ste so všetkými peňažnými hotovosťami boli k dispozícii veliteľstvu 1. ČSA na Slovensku, alebo jemu podriadeným jednotkám, ktoré budú na Vás pre odber peňazí prikázané.“ V Nariadení VČSA č. 10.019/ intend/1944 sa uvádza: „Upozorňujeme, že bez súhlasu VČSA nesmie byť prevedený žiaden poukaz – výplata, alebo iná transakcia, či už pôjde o výplatu vojenskej jednotke, alebo niektorému peňažnému ústavu.“ Rozkaz podpísal veliteľ ČSA Golian a v mene SNR Viliam Paulíny, povereník SNR pre financie. Problémom pre Goliana spočiatku boli rozdielne stanoviská londýnskej vlády zastupovanej odbojovým krídlom Vavra Šrobára a SNR k charakteru budúceho štátu. Druhá časť, ku ktorej sa hlásil aj Karol Markovič, odmietala Šrobárov čechoslovakizmus a mala veľké výhrady k hospodárskej politike prvej ČSR. Veliteľ 1. ČSA Ján Golian pozvoľna prešiel na stanovisko SNR a začal ju rešpektovať ako vedúce politické centrum povstania.

ČÍTAJTE TIEŽ:  80 ROKOV OD SNP (1)

 

Finančné, zdravotné a materiálne zabezpečenie SNP je a zostáva aj po osemdesiatich rokoch najmenej prebádanou oblasťou tohto úseku našej histórie. Tejto zložitej oblasti, kde sa nedá voľne narábať s pojmami, kde je nutné operovať zákonmi, náležitosťami, predpismi, vzťahmi, konkrétnymi číslami, miestami a súvislosťami, sa akoby všetci historici báli, a preto sa jej radšej vyhýbali.

Krytie bežných výdavkov

Išlo skutočne o vojnu v obkľúčení, keď na začiatku septembra 1944 meral povstalecký front 400 – 450 km a začiatkom októbra ešte stále okolo 300 km, čo si vynútilo nielen dve mobilizácie, ale aj patričnú organizáciu zázemia. Prvé koruny pre armádu SNB uvoľnila už 30. augusta 1944 vo výške 20 miliónov Ks a v mene ČSA podpísal dokument sám Ján Golian. Pôvodne dve obranné oblasti sa od 9. septembra reorganizovali na šesť taktických skupín. Na túto zmenu a pre formujúce sa partizánske brigády bolo 1. septembra uvoľnených ďalších 50 miliónov Ks pre poľnú pokladnicu 1. ČSA na krytie potrieb vojska, partizánov, povstalecké četníctvo a finančnú stráž. Veľký nárast zaznamenali aj partizáni, druhá najpočetnejšia zložka SNP, keď už k 30. júnu 1944 počet domácich partizánskych jednotiek narástol na 233 a k 25. augustu 1944 to už bolo 1320 jednotiek a skupín. Pri začatí SNP bolo na Slovensku 17- až 18-tisíc partizánov. Aj Hlavné veliteľstvo žandárstva sa v dôsledku evakuácie Bratislavy presťahovalo do Štubnianskych (Turčianskych) Teplíc, čo navýšilo počty odkázaných. Medzi intendančnou správou 1. ČSA, jej prednostom pplk. gšt. Vojtechom Danielovičom, či náčelníkom poľnej pokladnice kapt. Jurajom Račicom a riaditeľom SNB Karolom Markovičom sa nadviazali a po celý čas trvali vzťahy absolútnej dôvery, zodpovednosti a prísnej hospodárnosti. Ďalšiu väčšiu sumu 78,3 milióna Ks dostala armáda 27. septembra, druhý deň po vyhlásení druhej mobilizácie (5. a 26. septembra 1944), ktorou sa zvýšili početné stavy vojakov zo 17 000 na 60 000 mužov. Od 17. septembra pribudol 1. čs. stíhací letecký pluk v ZSSR a od 26. septembra aj 2. čs. parabrigáda, ktoré tiež navýšili počty zásobovaných.

Agendu povereníctva financií zabezpečovalo asi 30 pracovníkov vrátane učtárne finančného rezortu na čele s jej riaditeľom Vajdom, ktorá sídlila v budove starej pošty (tzv. Hungária). V kompetencii učtárne boli výplaty štátnych zamestnancov, penzie dôchodcov. Občania mohli na svoje účty vkladať a vyberať svoje vklady počas moratória len do výšky 500 Ks na týždeň. Časovo i technicky náročnou úlohou bolo zabezpečenie hotovostného a bezhotovostného styku šekovými poukážkami, ktorých spracovanie denne predstavovalo 5- až 20-tisíc kusov. Veľmi sa osvedčilo vytvorenie poštovej banky, cez ktorú sa realizovalo najviac platieb. Už 6. septembra 1944 schválila SNR uvoľnenie 51 miliónov Ks na krytie bežných štátnych výdavkov, čo predstavovalo za dva povstalecké mesiace 530 miliónov Ks.

Prechod na vojnovú výrobu

Karvaš ani Markovič až do začatia SNP nepoznali podrobnosti okolo jeho príprav, ani to, že vo vojenských prípravách SNP sa dostal Golian do podriadenosti Benešovej zahraničnej vlády v Londýne, a ten ho 14. mája 1944 potvrdil vo funkcii veliteľa Vojenského ústredia SNR. Spojenie Markovičovej SNB s filiálkami trvalo krátko, lebo vedúci Žilinskej filiálky Blažo hlásil už 2. septembra začatie bojov s Nemcami a spojenie sa prerušilo. Spojenie s ružomberskou filiálkou trvalo tiež len krátko, lebo už 4. septembra došlo k evakuácii Ružomberka. Filiálka mala dve nákladné autá, ale do Banskej Bystrice došlo len jedno a priviezlo 145 miliónov Ks. Druhé zadržali Nemci na ceste za Ružomberkom. Jedinou finančnou istotou SNR zostala banskobystrická filiálka SNB s dostatkom peňazí.

Až do vypuknutia SNP všetky väčšie priemyslové podniky na strednom Slovensku boli financované bratislavskými finančnými centrami a bystrické peňažné ústavy neboli informované o výške ich finančných potrieb. Až po prechode na vojnovú výrobu prešli do kompetencie povstaleckej Národnej banky. Týkalo sa to predovšetkým Podbrezovských železiarní a rafinérie v Dubovej. Sumy určené týmto priemyselným závodom schvaľovalo predsedníctvo Povereníctva pre financie, povolené sumy sa pripisovali na účet Štátnej sporiteľne a jednotlivé továrne si z nich čerpali. Na každú takúto transakciu sa vystavovala zmenka podpísaná povereníkom SNR pre financie Viliamom Paulínym. Mimo týchto položiek figurovali výplaty vyčlenené armáde a partizánom na žold a financovanie vojenskej správy. K týmto výplatám pribudla 29. septembra ďalšia, znejúca na 30 miliónov Ks v prospech žírového účtu Poštovej sporiteľne v Banskej Bystrici, a v priebehu októbra 1944 (do záverečnej ofenzívy) sa tak stalo ešte trikrát – 7., 9. a 16. októbra, spolu 250 miliónov Ks. V skutočnosti z nich vojaci vyčerpali len 148,3 milióna Ks a 200 miliónov bolo vyhradených na partizánsky spôsob boja.

Foto: Ján Krošlák/TASR

Miliardy v trezoroch

Za celé dva povstalecké mesiace bolo pre vojenský sektor vystavených päť zmeniek na sumu 384,3 milióna Ks. Finančný príspevok SNB a celého bankového sektora bol pre zbrojný priemysel na povstaleckom území prekvapujúco nízky a v armádnych dokumentoch takmer nefiguruje. Žilo sa z podstaty a chýbajúce súčiastky pri montáži zbraní a trhavín boli väčšinou vyrobené svojpomocne. Najmenej polovicu z tejto sumy sa povstalcom nepodarilo zachrániť a použiť na svoju činnosť v horách, časť peňazí bola pri ústupových bojoch spálená alebo zakopaná, ale veľká časť sa dostala do rúk Nemcom. Ak tieto milióny Ks odrátame z položiek poskytnutých povstalcom, tak ide o 198,3 milióna Ks, čiže mesačne použili cca 100 miliónov Ks. Na účely verejnej správy bolo vydaných 57 275 795 Ks, pre rôzne sociálne inštitúcie 5 090 000 Ks, spolu pre civilný sektor to bolo 62 365 795 Sk, na obnovu Dubovej po bombardovaní 500 000 a na obnovu banskobystrického vysielača tiež 500 000 Ks.

Pre potreby celej 60-tisícovej armády a četníkov do generálnej ofenzívy (25. októbra 1944) bolo SNB vydaných 148 300 000 Ks. Neskoro, až 25. októbra 1944 dalo povereníctvo SNR pre financie príkaz uvoľniť 200 miliónov Ks ozbrojeným zložkám v prípade ústupu do hôr a prechodu na partizánsky spôsob boja. Nemecká generálna ofenzíva proti SNP postavila otázku, čo urobiť s 2,7 miliardami Ks, ktoré zostali v trezoroch banskobystrickej SNB. 

Počas príprav SNP sa rátalo aj so zapojením dvoch divízií Slovenskej poľnej armády, ale po jej odzbrojení a rozpade ich SNR zrejme hodlala využiť až po oslobodení. Vedenie SNB ani 1. ČSA však nemalo pokyny od SNR, preto riaditeľ Markovič hľadal miesto na ukrytie peňazí SNB v okolí Ľubietovej a k tomu vydal aj príkaz zamestnancom ešte pred svojím zatknutím.

Rýchly spád situácie

K večeru 26. októbra 1944 asi 120 četníkov a partizánov obsadilo okolie SNB a ôsmi z nich na čele s kpt. Stančíkom a npor. Bielikom na rozkaz SNR z dolného trezoru SNB prevzali v 18 debnách sumu 343 400 000 Ks a pripraveným autobusom ju odviezli do Starohorskej doliny, sídla SNR. Pri odchode oznámili, „že si po ďalšie peniaze prídu“, ale rýchly spád situácie znemožnil už ďalší odvoz peňazí zo SNB. Ešte pred ústupom do hôr četníci jednu debnu, obsahujúcu 45 miliónov Ks, otvorili, časť peňazí si rozdelili medzi sebou a väčšinu s pomocou osadenstva pošty rozdelili medzi miestne obyvateľstvo. Už na Donovaloch bolo vydané heslo: „Všetko zničiť, i peniaze!“, ale po vojne nikto z tam prítomných nepotvrdil, že by sa boli so spismi a dokumentmi pálili aj peniaze.

Tesne za SS plukom Schill vstúpil do Banskej Bystrice pohotovostný oddiel SS generála Hofleho, ktorý obsadil SNB, kde hľadal hlavne zlatý poklad, ale našli len potvrdenku o prevzatí 313 400 000 Ks našimi četníkmi, ktoré v 17 debnách našli v Starých Horách, okrem jednej (ktorú četníci otvorili). Obsah 17 debien – 268 400 000 Ks – zaistili ako vojnovú korisť pre nemeckú armádu. Peniaze, ktoré našli v trezoroch SNB vo výške takmer 2 miliardy 830 miliónov Ks, uzavreli a kľúče generál Hofle odovzdal pompézne 30. októbra 1944 prezidentovi Jozefovi Tisovi pri slávnostnej prehliadke na námestí v Banskej Bystrici.

Od začiatku sa rátalo, že guvernér SNB prejde do Banskej Bystrice a bude osobne riadiť činnosť SNB, ale udalosti v Bratislave sa vyvíjali v neprospech odboja. V noci 2. septembra bola bratislavská posádka odzbrojená a 3. septembra 1944, keď sa guvernér SNB Imrich Karvaš chystal odísť do Banskej Bystrice, ho zatklo Gestapo. Po krátkom pobyte vo Viedni prešiel výsluchmi v Brne a Berlíne, kde ho 27. apríla 1945 odsúdili na trest smrti obesením a len zázrakom sa mu podarilo prežiť.

Strategický trojuholník

Od júna 1942 namiesto zrušených hospodárskych ústredí pre zásobovanie potravinami zostal už len jeden úrad – Najvyšší úrad pre zásobovanie (NÚZ) na čele s prof. Ing. Imrichom Karvašom. Vznikol pod tlakom Nemcov, ktorí chceli scentralizovaním zásobovacej agendy do jednej inštitúcie získať prehľad o ekonomickom potenciáli Slovenska. Do NÚZ bola včlenená aj Obilná spoločnosť pre Slovensko na čele s Daliborom M. Krnom a Jánom Klinovským, založená už v jeseni 1939. Neskôr vláda vytvorila Komitét hospodárskych ministrov s veľkými právomocami vedený ministrom hospodárstva Gejzom Medrickým, ktorého členmi boli aj Imrich Karvaš, Peter Zaťko a ďalší odborníci. Rozhodnutia komitétu boli konečné, ak sa prijali za prítomnosti rezortného ministra, kompetentného v danej záležitosti. Medrický a hospodárski ministri väčšinou presadzovali postoje s dominantnou snahou chrániť životné záujmy Slovenska aj za cenu menších kompromisov. Rozhodnutie SNR krátko po jej ustanovení v decembri 1943 riešilo opatrenia materiálneho zabezpečenia povstania. Nešlo len o miliardové presuny slovenských platidiel do stredoslovenských filiálok SNB, keďže sa počítalo s niekoľkomesačnou pozičnou obranou uvažovaného priestoru strategického trojuholníka Banská Bystrica, Brezno, Zvolen a priľahlých oblastí, kam sa mali sústrediť zásoby proviantu, zbraní a ostatného materiálu. Od leta 1943 sa legálne pod hlavičkou NÚZ budovali náhradné skladové priestory ako opatrenia vynútené vojnou. Pokyny SNR z jari 1944 tieto aktivity urýchlili a cieľavedome zamerali. Išlo o získavanie vojenského materiálu, budovanie tajných skladov zbraní, munície, vojenského výstroja, pohonných látok, liečiv, potravín a ostatného materiálu, ktorý si armáda nevedela zabezpečiť a bolo ho možno získať len z civilného sektora.

Potraviny na lístky

Činnosť zásobovacích orgánov SNP riadilo Povereníctvo SNR pre veci hospodárske a zásobovacie ako jedno z deviatich povereníctiev SNR. Na návrh guvernéra SNB Karvaša sa v Komitéte hospodárskych ministrov SR podarilo presadiť predzásobenie obyvateľstva základnými potravinami prideľovanými na lístky a už v auguste 1944 vydať potraviny občanom na tri mesiace dopredu. Keďže to bolo tesne po júnovom bombardovaní Bratislavy, súhlasila s tým aj vláda Vojtecha Tuku. Takto sa takmer legálne, ale v podmienkach prísnej konšpirácie ešte pred vypuknutím SNP podarilo v predpokladanej povstaleckej oblasti zhromaždiť niekoľko tisíc vagónov pšenice, raže, ovsa a jačmeňa, 1800 metrákov ryže, 6000 metrákov fazule, 4100 metrákov hrachu a iného materiálu. Ešte pred SNP sa na Slovensku (okrem Maďarmi zabraných oblastí) chovalo vyše 900-tisíc kusov hovädzieho dobytka, 352 260 oviec, 624 390 ošípaných. Po vypuknutí povstania sa materiál ilegálnych skladov stal súčasťou povstaleckého vojenského potenciálu. V otázkach zásobovania povstaleckej armády a neskôr aj partizánskych oddielov Povereníctvo SNR pre veci hospodárske úzko spolupracovalo s intendančnou správou 1. ČSA na Slovensku (pplk. Vojtechom Danielovičom, mjr. Snopkom, kpt. Berecom a ďalšími) aj po vytvorení šiestich taktických skupín. Využívali centrálny intendančný sklad vo Vrútkach, neskôr evakuovaný do Harmanca s jeho pobočkami v Martine, Banskej Štiavnici a Brezne. Zo začiatku postačovali zásoby vojenských uniforiem, prikrývok, bielizne a iných častí výstroja predsunuté ešte v lete 1944 zo skladov v Bratislave, Pezinku a Vrútkach do Banskej Bystrice, ale už po prvej mobilizácii záloh sa ukázalo, že tieto zásoby nebudú stačiť a museli sa využívať aj súkromní dodávatelia a nákupy cez NÚZ. Podobne aj proviantný sklad číslo 11 vo Zvolene a sieť tzv. odľahčovacích skladov v Lučatíne, Valaskej, Polomke a inde, kde sa zhromažďovali potraviny cez Najvyšší úrad pre zásobovanie SR (NÚZ).

Pokračovanie v ďalšom čísle Extra plus 10/2024.

Plk. v. v. Ing. Ján Dibala je predseda Klubu trenčianskych historikov SHS pri SAV a Klubu vojenskej histórie pri Posádkovom klube Trenčín