ANGLOSASKÁ AGRESIA A MNÍCHOVSKÁ ZRADA 1938

Čas od času sa oplatí preskúmať naše zvyčajné, tradičné nazeranie na historické javy, aby sme pri narábaní s nimi nestratili orientáciu, ako sa to stáva v dôsledku tendencie nášho rozumu prikladať niektorým javom absolútny význam.

Máte pred sebou neobvyklú „štúdiu“, pretože vychádza z metódy výzvedno-historického výskumu. Svojho času vypracovali „technológiu“ takéhoto výskumu analytici osobnej Stalinovej rozviedky, ktorá ju tiež dlhý čas aktívne využívala. S použitím týchto metód sa autorovi knihy podarilo od základov zrevidovať prekrútenú oficiálnu pravdu a uviesť na pravú mieru doterajšie predstavy o sprisahaní Tuchačevského. Podarilo sa dokázať, že už vyše polstoročia ospevovaný „stratég“ svojím sprisahaním, od začiatku smerujúcim k fatálne nevyhnutnému a zákonitému krachu, vystavil ZSSR bezprostrednej hrozbe, že hitlerovské Nemecko zaútočí skôr, čo sa aj naozaj stalo 22. júna 1941. 

Aj keď do likvidácie tohto sprisahania Hitler vôbec nebol naklonený myšlienke čo najrýchlejšieho napadnutia ZSSR. Vzhľadom na to, že až do konca roku 1937, respektíve do začiatku roku 1938, Führer nemal k dispozícii nič, čo by sa početným stavom a vojenskou technikou mohlo porovnávať s Robotnícko-roľníckou Červenou armádou (RKKA), z jeho úst zaznievali nanajvýš verbálne vyhrážky o tom, že je kedykoľvek pripravený napadnúť ZSSR. V skutočnosti však nemecké vojenské plánovanie v polovici 30-tych rokov pôvodne vôbec nepočítalo s útokom na Sovietsky zväz skôr ako na prelome rokov 1943-1944, či dokonca až v časovom horizonte rokov 1945-1946. Odrazu však nastal v roku 1937 náhly zlom – Hitlerova politika začala sedemmíľovými skokmi nadobúdať čoraz agresívnejší charakter. Od leta toho istého roku sa situácia dostala do štádia oficiálne odsúhlasených direktív namierených na agresiu v Európe, z ktorých jedna bola rozpracovaná ešte pred potlačením Tuchačevského sprisahania. Na jeseň 1937 sa už Hitler nechal počuť, že podľa „jeho očakávania“ vojna bude na spadnutie v polovici roka 1938.

 

MÔŽETE OBJEDNAŤ TU:

 

RUSKÁ KULTÚRA A ANGLOSASKÁ AGRESIA. MNÍCHOVSKÁ ZRADA 1938

 

Povedať pravdu v čase všeobecnej povrchnosti a klamstiev sa považuje extrémizmus. Napriek tomu Arsen Martirosjanprináša nový pohľad na udalosti z roku 1937 a medzivojnovú politickú situáciu v Európe.

 

Táto kniha vyvracia všetky pokusy viacerých západných štátov vnútiť nám ich model interpretácie histórie.

 

Ponúka unikátne odpovede na kľúčové otázky predvojnového obdobia, kto a ako v skutočnosti podporoval Lenina, kto stál v pozadí vzostupu Adolfa Hitlera a kam až siahajú nitky „ťahajúce“ maršala Tuchačevského. Kniha tiež opisuje rolu britskej koruny v tomto období, geopolitické manévre, zákulisné intrigy, dozviete sa tiež – ako sa Stalin vysporiadal s vnútornou opozíciou.

A. B. Martirosjan odhaľuje podstatu skutočne zlovestného plánu zničenia ZSSR, ktorý zamaskovali pod názvom „Ruská púšť“. Dočítate sa o veľmocenských globálnych mechanizmoch, s pomocou ktorých bol svet vtiahnutý do vojnovej tragédie a s ňou spojenej tragédie miliónov ľudských životov.

Tuchačevskij a jeho druhovia, ani Hitler, ktorý ich prežil takmer o osem rokov, nikdy nepochopili, čo sa vlastne udialo začiatkom druhej polovice 30-tych rokov. Dokonca ani my sami sme tomu nerozumeli. Iba vďaka „technológii“ výzvedno-historického výskumu sa podarilo odhaliť nasledovné. Ako samotný fakt sprisahania, tak aj nevyžiadaná účelová „súčinnosť“ Západu (predovšetkým zostrany Veľkej Británie) pri prekazení Tuchačevského sprisahania, boli zneužité Západom (Anglosasmi) ako fenomenálna šanca na ich „konverziu“ do... Mníchovskej dohody s Hitlerom!

Po tomto už do prvých výstrelov druhej svetovej vojnu zostávalo urobiť len posledný krok, veď teritoriálna hrozba vojny sa priblížila tesne k sovietskym hraniciam. A udialo sa niečo ešte horšie. Realizácia Mníchovskej dohody umožnila Západu cieľavedomými a zlomyseľnými ťahmi vmanévrovať Sovietsky zväz do situácie, z ktorej bolo iba jedno východisko. Jednoducho povedané, prinútili ho nielen podpísať dohodu o nenapadnutí 23. augusta 1939, ale so škrípajúcimi zubami súhlasiť so stanovením dočasnej sovietsko-nemeckej hranice napriek uvedomeniu si, že táto hranica určite nebude dlhodobá a už vôbec nie hranicou družby a dobrej susedskej medzištátnej spolupráce.

V  histórii by sme iba veľmi ťažko hľadali priamu analógiu s Mníchovskou dohodou. Nie je náhoda, že Hitler túto dohodu opodstatnene označil za niečo nevídané, že sa takáto dohoda vyskytla iba raz za celú históriu. Bola to naozaj fantastická a fenomenálna obratnosť a perfídnosť Západu sledujúceho vlastné ciele vojensko-ekonomického, vojensko-politického a vojensko-geopolitického „ukojenia“ chúťok krvilačného šakala. V konečnom dôsledku bol na minimum zredukovaný potrebný čas na vojensko-ekonomickú a vojensko-politickú prípravu nacistického Nemecka k vojne, ktorá mala podľa predstáv Západu dopadnúť na Sovietsky zväz. Prevalenie Tuchačevského sprisahania Západ kompenzoval unikátnym teritoriálnym „kreditom“, ktorý poskytol Hitlerovi tým, že mu odovzdal dôležité územie Československa v blízkosti hraníc Sovietskeho zväzu, ako nástupište k útoku. Na oplátku od Hitlera očakávali iba jedno – čo najrýchlejšie zaútočiť na ZSSR už koncom 30-tych rokov. Svojimi zlomyseľnými činmi Veľká Británia (ale taktiež Francúzsko) s podporou USA zámerne vytvárali situáciu absolútnej nevyhnutnosti rozpútania druhej svetovej vojny, ktorej hlavný vektor bol účelovo orientovaný na Sovietsky zväz. Presne z tohto dôvodu bol ZSSR proti svojej vôli a škrípajúc zubami donútený súhlasiť nielen s podpisom o nenapadnutí, ale aj pristúpiť na dočasné vymedzenie sovietsko-nemeckej hranice, pričom si uvedomoval, že táto hranica bude líniou, na ktorej začne útok nacistického Nemecka v duchu „Drang nach Osten“. Príznačné je, že pre Sovietsky zväz prakticky bezvýchodiskovú schému budúcich udalostí rozpracoval Západ s veľkým časovým predstihom pred ich realizáciou aj samotnou Mníchovskou dohodou. Na jar 1939 Stalinova osobná rozviedka s obdivuhodnou presnosťou zdokumentovala „technológiu“, s použitím ktorej chcel Západ už v roku 1939 vyprovokovať vojnu medzi Nemeckom a ZSSR.

Pristavme sa pri tejto téme trochu bližšie. Ribbentrop vo svojej správe Hitlerovi o rokovaniach na jednu z jeho otázok citoval Stalinove slová: „Z našej strany nemôžete počítať s neutralitou do tej doby, pokým neprestanete kuť agresívne plány vo vzťahu k ZSSR. My nezabúdame na to, že vašim konečným cieľom je útok na nás“ (Rozanov G. l. Stalin – Hitler. 1939-1941. M., 1991. s. 95).

Ani Hitler, a už vôbec nie Tuchačevskij a jeho komplici, nemali najmenšie tušenie, do akej globálnej hry sa zamotali, s kým sa ťahajú za prsty, ako to všetko dopadne a aké budú dôsledky pre nich osobne. Nemohli vedieť, že kým jedného v krátkom čase čaká popravisko, druhý si užije svoj triumf v Mníchove ako predohru neskoršieho krachu.

Ani jeden z nich nevedel a nemohol vedieť, aký osud im prichystal neviditeľný zákon, ktorý si svojim špecifickým spôsobom osvojil Západ. Je to Najvyšší zákon vrcholovej svetovej geopolitiky a politiky (ďalej Najvyšší zákon alebo jednoducho Zákon). Jeho „železnou“ rukou a atramentom z ľudskej krvi sú popísané stránky ľudských dejín. V histórii ľudstva je písomne zaznamenaných 16 tisíc vojen, nevyčísliteľné množstvo všemožných ozbrojených a iných konfliktov s použitím sily, sprisahaní, „revolúcií“, pučov a prevratov, z ktorých mnohé vyústili do krvavých vojen. To všetko iba potvrdzuje platnosť Zákona.

Aj najmenšie pochybenie či neopatrný prístup k jeho postulátom s fatálnou nevyhnutnosťou, automaticky, bez akýchkoľvek výnimiek a s nemilosrdnou zákonitosťou vedie k tragédii. Akékoľvek porušenie alebo dokonca čo i len hypotetický pokus smerujúci k porušeniu Najvyššieho zákona vedie od počiatkov vekov minimálne k adekvátnej, avšak väčšinou k ešte omnoho silnejšej reakcii na podobné pokusy. Odveta je spravidla okamžitá. Nech by sa ktokoľvek alebo čokoľvek od počiatkov vekov pokúšalo uniknúť „mlynským kameňom“ Najvyššieho zákona, výsledok bude vždy rovnaký: tieto „mlynské kamene“ zomelú s absolútnou ľahostajnosťou na prach a ukončia existenciu kohokoľvek a čohokoľvek. A hoci nás ešte iba čaká, aby sme podrobnejšie posúdili Najvyšší zákon vrcholovej svetovej geopolitiky a politiky, už teraz je potrebné podotknúť nasledovné.

Práve týmto zákonom sú determinované nielen základné princípy geopolitickej existencie ľudskej civilizácie na Zemi. Jeho drsná logika a krvavé prejavy v praxi sú zakódované v genetike základných geopolitických inštinktov všetkých národov a štátov sveta, pričom osobitne tých veľkých. Od vzniku sveta ako ho poznáme, práve Najvyšší zákon určuje globálne a za žiadnych okolností neprekonateľné protirečenie medzi Západom a Východom. Účinkom Najvyššieho zákona bolo historicky predurčené, že základom existencie a rozkvetu Západu je Agresia, zatiaľ čo fundamentom existencie a rozkvetu Východu (osobitne kontinentálneho, v rámci ktorého zaujíma Rusko dominantné postavenie) je Bezpečnosť!

Ach, Východ je Východ.

A Západ je Západ.

A títo dvaja sa nikdy nestretnú,

kým Zem a Nebo nespočinú pri veľkom tróne Božieho súdu!

Hitler, ktorý sa vďaka zlým úmyslom Západu dostal ku kormidlu, bol odhodlaný porušiť Najvyšší zákon. Na jednej strane sa tváril, že v mene Západu chce ochrániť Východ (ZSSR) od najstrašnejšej lekcie, akú by si kto dokázal predstaviť. Na tom bola založená aj principiálna dohoda Hitlera s anglosaským Západom, ktorý si u neho túto službu objednal. No na druhej strane sa nezriekol ani svojho sna silou pokoriť samotný Západ odvetou za Versailleské poníženie. „Svetom vládne násilie, zloba a pomsta. Čo je na tomto svete pravdivejšie?“ Hitler naplnený pomstychtivosťou bol pripravený k rozpútaniu globálneho násilia. Spočiatku však ani sám nevedel presne ako to urobiť a netušil čím sa to môže skončiť pre neho aj pre Nemecko.

Svojmu osudu neunikol ani Tuchačevskij a jeho druhovia. S vopred predurčenou nevyhnutnosťou vyplývajúcou z Vyššieho zákona sa títo „stratégovia“ ocitli medzi nemilosrdnými „mlynskými kameňmi“ Agresie a Bezpečnosti. Pretože nebrali do úvahy zákony geopolitiky a plánovali uštedriť úder súčasne aj Sovietskemu zväzu aj Západu. Ako sa hovorí, Boh s nimi, vzhľadom na veľký časový odstup by inak ani nemalo cenu vŕtať sa v tejto histórii. Avšak problém je v tom, že reálne dôsledky ich sprisahania boli natoľko ďalekosiahle, že sa nijako nemožno vyhnúť hlbokej výzvedno-historickej analýze tejto záležitosti. Pretože skutočná podstata vtedajšej tragédie spočívala v tom, že šialenstvo zákonite prevaleného sprisahania poskytlo Západu unikátnu šancu „konvertovať“ ich zločinné úmysly voči Sovietskemu zväzu na dohodu s Hitlerom, rukami ktorého sa rozhodli skoncovať so ZSSR! To znamená, že reálne vystavil ZSSR bezprostrednej vojenskej hrozbe! Západ si nenechal ujsť takúto unikátnu príležitosť a pomohol Hitlerovi. Pomohol mu aj tým, že ho dotiahol k hraniciam Sovietskeho zväzu.

Ani Hitler, tobôž Tuchačevskij so svojimi komplicmi neboli v stave pochopiť to hlavné. Za prvé, že samotné sprisahanie Tuchačevského bolo od začiatku odsúdené na neúspech. Predovšetkým z dôvodu, že bolo súčasťou „dvojitého“ vojensko-geopolitického sprisahania, čiže partnerom v „duete“ so sprisahaním revanšisticky naladených nemeckých generálov, ktoré sa sformovalo dávno pred nástupom Hitlera k moci. Nemecká časť tohto „dvojitého“ poníženie Nemecka Versailleskou „mierovou“ dohodou, ktorou formálne ukončili prvý celosvetový ozbrojený konflikt v 20. storočí.

V roku 1922 rozmýšľali nemeckí generáli nasledovným spôsobom: „V danom momente ruská armáda neexistuje a môže sa stať, že ešte dlho nebude existovať. Avšak vojenská sila sa nemeria iba početným stavom armády a kvalitou vybavenia vojenských jednotiek. Opiera sa aj o geografické, strategické a ekonomické faktory, pričom svoju rolu zohráva aj celková masa populácie a rozsah územia, ktoré táto populácia obýva. Štát, ktorý nás počtom obyvateľstva trojnásobne prevyšuje, disponuje potenciálne nevyčerpateľnými zdrojmi a rozprestiera sa od Baltu až po Pacifik, od Čierneho mora po Severný ľadový oceán, bude v budúcej svetovej vojne zohrávať rozhodujúcu úlohu. Ten, kto bude jeho protivníkom, narazí na neprekonateľné prekážky. Naopak, ten kto bude na jeho strane, bude aj sám schopný intervenovať v ktoromkoľvek kúte zemegule. Naše úsilie preto musíme orientovať tým smerom, aby vo všetkých budúcich revanšistických vojnách bol ZSSR naším spojencom. Ak nebude naším spojencom, tak skôr než si vybavíme účty s Francúzskom, musíme ho vojensky poraziť, čo si vyžiada dlhé a nákladné úsilie.“ Toto bola kľúčová úvaha, ktorá slúžila ako impulz k akceptovaniu myšlienku o sprisahaní. Racionálne uvažujúci Nemci by inak neboli naklonení dlhým a navyše finančne nákladným projektom.

V kombinácii vzájomného „magnetizmu“ protizápadnej orientácie oboch „partnerov“ a existujúcich „špecifických“ aj osobných väzieb s Japonskom, nechýbalo veľa, aby sa sprisahanie svojím charakterom transformovalo na transkontinentálne.  Sprisahanie spočiatku smerovalo k „trojitému“ (tripartitnému) formátu s účasťou expanzionisticky naladených vojenských kruhov krajiny vychádzajúceho slnka, ktorí boli nespokojní s výsledkami prvej svetovej vojny a osobitne s podmienkami Versailleskej „mierovej“ dohody z roku 1919. Vyplývalo to z logiky geopolitického charakteru.

Samotný Hitler nechápal podstatu generálskej opozície vo vnútri Nemecka, aj keď si uvedomoval jej existenciu. Až keď mu vysvetlila britská propaganda, Führer niečo pochopil, aj keď určite nie všetko. V plnej miere si skutočný zmysel britských varovaní uvedomil až vtedy, keď ako zázrakom vyviazol živý z pokusu o atentát 20. júla 1944, ktorý na neho spáchal plukovník Stauffenberg. Dovtedy však celkom nerozumel tomu, prečo mu Briti adresovali upozornenie prakticky rok pred Mníchovskou dohodou, aj keď do určitej miery sa podľa toho zariadil a mnohých generálov naozaj zbavil ich hodností. 

Za druhé, sprisahanci nemohli nijako porozumieť tomu, že sprisahanie nemalo nádej na úspech pri akejkoľvek konštelácii. V prvom rade sa to týkalo jeho sovietskej časti ako geopolitického ťažiska „trojitého sprisahania“. Podrobná analýza medzinárodnej situácie v danom období vylučuje akýkoľvek iný variant. Sprisahanie bolo vopred odsúdené nie iba na krach a likvidáciu, ale aj na jeho neodvratnú „transformáciu“ do dohody Západu s Hitlerom proti ZSSR. Pretože vo vtedajších konkrétnych podmienkach a existujúcej situácii v Európe bolo prekazenie Tuchačevského sprisahania pre Západ jedinou šancou na urýchlenie vojensko-ekonomickej prípravy nacistického Nemecka k vojne a vytvorenie nástupišťa k útoku v tesnej blízkosti sovietskych hraníc najneskôr na sklonku 30-tych rokov.

Odhaľovaním podstaty sprisahania sa britská rozviedka zaoberala takmer 20 rokov predtým ako sa celá záležitosť prevalila na verejnosť! Venovala sa tomu už v čase, kedy o žiadnych Tuchačevských v komunistami ovládnutej obrovskej krajine nikto ani nechyroval. V tom čase dokonca aj meno Stalin bolo známe iba užšiemu okruhu straníckej elity. A o Hitlerovi, jeho prívržencoch a vôbec o nacizme nemala verejnosť ani tušenie. Koncom prvej svetovej vojny, kedy sa na ruskej politickej scéne objavil Lenin a spol., najvyššie vedenie Britského impéria a britskej rozviedky vychádzalo z toho, že „kým bude pokračovať vojna, germanizované Rusko bude slúžiť ako zdroj zásobovania, ktorý úplne zneutralizuje spojeneckú blokádu. Keď sa vojna skončí, germanizované Rusko bude hrozbou pre celý (anglosaský, pozn. A. M.) svet“. O niečo neskôr analytici britskej rozviedky začali biť na poplach kvôli tomu, že niektorí z japonských vojenských teoretikov „zašli tak ďaleko, že sa začali zaoberať myšlienkou nemecko-rusko-japonského spojenectva, ktoré by podľa ich mienky dokázalo presadiť svoju kontrolu nad celým svetom. A túto predstavu argumentačne rozvíjali a zdôvodňovali dokonca aj po revolúcii a odtrhnutí Ruska (od Antanty, pozn. A. M.).