BRADLO EVY KRISTINOVEJ

„My musíme byť čistí - čistí, bez podlých vášní - čiernej nenávisti, bo beda vodám, kde sa kal ten vmyje a beda rodu tomu - prebeda, ak sviežu krv mu jedom podjedá túh malichernosť a hriech ambície..."

Verše Martina Rázusa z básne Hôrne pramene nevyschli ani po rokoch. Dnes akoby znovu ožili. Aj tieto pramene majú miesto v srdci výnimočnej recitátorky, herečky a osobnosti Evy Kristinovej. Pramene, vyvierajúce spod čistých slovenských koreňov.

DO HERECKÉHO NEBA ODIŠLA EVA KRISTINOVÁ

 

Vo veku 91 rokov zomrela herečka a najznámejšia slovenská recitátorka Eva Kristinová. 

 

Herečka a recitátorka Eva Kristinová sa narodila 5. augusta 1928 v Trenčíne v rodine vysokého vojenského dôstojníka. Po II. svetovej vojne spolu s rodinou krátko bývala v Prahe, kde zmaturovala. Po absolvovaní dvojročného hereckého doškoľovacieho kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave sa v roku 1949 stala členkou činohry Slovenského národného divadla. Zakrátko zažiarila nielen ako talentovaná herečka, ale aj skvelá recitátorka.

Okrem divadla stvárnila nespočetné množstvo postáv i na obrazovke - najmä v inscenáciách preslávených televíznych pondelkov. Eva Kristinová je herečkou predurčenou na postavy s obrovským vnútorným nábojom, „voňajúce človečinou". Či už to bola Lady Macbeth, Matka Guráž, Bačova žena, Kleito v Atlantíde, Balladyna, či Bičianka z doliny. Od roku 1990 bola aktívnou činovníčkou Matice slovenskej. Bola organizátorkou a moderátorkou matičných zhromaždení na podporu slovenčiny a samostatného Slovenska.

 

V januári 2018 pri príležitosti 25. výročia vzniku SR jej vydavateľstvo Mayer media udelilo Cenu Extra plus za Prácu v prospech Slovenskej republiky.  

Legendárna herečka už zdolala svoju osemdesiatku. Jej obzretie sa za životom je plné pestrých spomienok, votkaných do dramatického deja, ktorý sa vyrovná osudu nejednej antickej hrdinky. Životná púť z nej vyformovala osobnosť, čo dokázala vdýchnuť hereckým postavám presvedčivosť i ľudský rozmer. Na druhej strane herectvo ju posilnilo.

Na divadelných doskách
„Herectvo dáva šancu ľudsky rásť, ľutujem našich dnešných mladých hercov, lebo sa im nedostáva príležitosť kvalitných rolí v kvalitných hrách. Majú to oveľa ťažšie ako sme to mali my. Z každej postavy sme si aj my, nielen diváci mohli zobrať ponaučenie, poznávať dobré a zlého sa vystríhať," hovorí herečka. Samozrejme, že treba mať šťastie na repertoár a dobu, v ktorej žijete. Eva Kristinová za štyridsať rokov na doskách SND stvárnila množstvo veľkých rolí. Bola herečkou predurčenou na postavy s obrovským vnútorným nábojom, „voňajúce človečinou". Či už to bola Lady Macbeth, Matka Guráž, Bačova žena, Kleito v Atlantíde, Balladyna... Nádherných rolí mohlo byť pre takú výnimočnú herečku určite viacej. Nevhodný kádrový profil však „úradoval" aj v tomto prípade - na škodu divákov i umenia. V roku 1988 urobila rázny krok, typický pre jej povahu - divadlu dala definitívne zbohom a odišla do dôchodku.

„Vedenie divadla stiahlo z repertoáru Ferkovu hru Pravda Svätoplukova, napriek tomu, že ju diváci milovali. To rozhodlo," spomína Eva Kristinová. Jej vyznanie znie na prvý pohľad neuveriteľne. Herečka dobrovoľne opúšťa milovanú prácu pre rozhodnutie direktorov vymazať Svätopluka z divadelných dosiek a z myslí divákov.

Tvrdý život
Eva Kristinová vyrástla v rodine, ktorá prežila všetky útrapy novodobej slovenskej histórie. Jej starí rodičia boli robotní ľudia z Nemšovej, čestní, pred nikým neohýbajúci chrbát (tobôž nie pred maďarskou vrchnosťou), vlastenci. Otec bojoval v Štefánikových légiách, aby mohlo vzniknúť Československo, neskôr sa stal generálom. Za prvej Slovenskej republiky ho Nemci odsúdili na smrť, lebo im odmietol vydať vojenské sklady v Kubre. Rozsudok mu slovenský vojenský súd zmiernil na doživotie. Po vojne ho zasa drvili komunisti: „Ak nevstúpiš do KSČ, tvoja rodina skape od hladu." Nevstúpil a opäť skončil vo väzení.

„Otec bol zásadový. Nezlomili ho ani nacisti, ani komunisti. Mama bola rovnaká. Manžel stále vo väzení, ona sama s piatimi deťmi dennodenne zápasila o holé živobytie. Pomáhali nám dobrí ľudia. Mali sme tvrdý život, ale to nás ako rodinu stmelilo. Držíme pokope a do života sme si odniesli čestnosť, vzájomnú lásku a skromnosť," zhŕňa do pár viet svoje detstvo pani Eva. Jej nezlomná povaha sa prejavila aj počas Povstania. Ako partizánska spojka bola na zozname hľadaných a za jej dolapenie bola vypísaná odmena 50-tisíc korún. Nikdy sa tým nechválila, nikdy nečakala vďaku, nevytĺkala niečo pre seba. Je to v človeku. Diamant, ktorý v hrudi nikdy nezhnije.

Eva Kristinová sa nikdy netajila svojím vlastenectvom, a tak nečudo, že je dnes, tak ako aj v minulosti, pre mnohých tŕňom v oku. Tak ako plynuli roky, menili sa s ňou zákonite aj režimy a ich služobníci, menila sa oficiálna rétorika, ale podstata ostávala rovnaká. Ľudia typu Kristinovcov boli zväčša nepohodlní, pretože v srdci mali zaštepené zásady a lásku k rodnej zemi. Tak ako ich vzor Štefánik. Eva Kristinová za svoj najväčší zážitok v živote považuje celonárodnú púť na Bradle v šesťdesiatom ôsmom. Bol máj a nad mohylou sa vznášal vzkriesený duch národa.

Pamätné Bradlo 1968: Eva Kristinová svojou recitáciou rozvášnila zhromaždený dav.

Milované verše
„Na Bradle štyri vzrástli obelisky. A medzi ne vsadený meteor, rozžeravený dušou pokolení, nám svietiť bude. A keď víchre zhudú, u neho bratia vernosť prisahať si budú. A z jeho žiare ponaberú síl, by rod náš žil, by rod náš večne žil." Aj tieto verše z Krčméryho básne o Štefánikovi umocňovali neopakovateľné okamihy tých dní. Poézia v podaní skvelej recitátorky sa rinula ponad myjavské kopanice ako živá voda, zavlažujúca vyprahnutú zem. Recitačné umenie Evy Kristinovej je vybrúsené do dokonalosti. Poéziu miluje, rozumie jej, cíti ju, hrá sa s ňou. Recitáciou básní Rúfusa, Hviezdoslava, Rázusa, Smreka a iných slovenských velikánov sa dokáže dotknúť ľudskej duše a zvestovať ich odkaz zašifrovaný vo veršoch. V jej podaní sa zrazu ani Hviezdoslav nezdá ťažký. V tom spočíva herečkin kumšt. Ak jej zdravie dovolí, stále chodí medzi mladých, do škôl, kde poéziou šíri národné vedomie - bez nároku na honorár. Ten u nej nikdy nehral hlavnú rolu.

„K našim deťom sme trestuhodne nezodpovední. Človek im predsa musí do duší zasievať dobré. A na to je, žiaľ, čím ďalej tým menej času. Potom sa čudujeme, že detváky sú zlé, nervózne, nevedia sa vyjadrovať? Na besedách vnímam, že majú záujem, len sa im treba vedieť prihovoriť a venovať sa im," tvrdí Eva Kristinová. „Večná škoda len, že Slovenská televízia zrušila nedeľné Chvíľky poézie. Dodnes ľudia spomínajú na tie časy. Chýba im to rovnako ako slovenské inscenačné pondelky. Pri ich občasných reprízach s odstupom času vidím, akí sme boli dobrí. Boli to naozaj herecké koncerty." Herecké koncerty boli aj Kristinovej roly - od kráľovnej Márie Tudorovej či Lucrezie Borgiovej, po írečité slovenské ženičky, akou bola famózna Bičianka z doliny.

V Shakespearovej tragédii Macbeth v roku 1959.

S pečiatkou „nacionalistka"
Herečka verí, že ľudí raz prestane baviť povrchnosť súčasnej doby. Okrem iného ju o tom presvedčila istá jej poslucháčka na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, kde nejaký čas učila rétoriku. Dievčina si na hodinu priniesla básničku, ktorá ju najviac oslovila. Bola to báseň Poklad od Svetozára Hurbana Vajanského. „Ten výber u takého mladého človeka ma prekvapil. Povedala mi, že robila au-pair v Anglicku a USA. Až v konfrontácii s Angličanmi a Američanmi si uvedomila, že sme mimoriadne vzdelaný národ, a to, aké máme doma poklady. Vidíte, k vlastenectvu mladých často vychováva pobyt v cudzine, keď môžu porovnávať a uvedomovať si skutočné hodnoty. Aj literárne. Máme krásne a bohaté dejiny. Veľké témy, čakajúce na spracovanie. Kniežatá Samo, Pribina, Rastislav, sv. Cyril a Metod aj kráľ Svätopluk... S hrôzou som čítala informáciu, že Svätopluka chce nakrútiť Juraj Jakubisko. Myslím, že jedna jeho Báthoryčka stačila. Takúto tému môže predsa robiť iba vysokoprofesionálny vlastenec, nie iba profesionál akokoľvek významný," rozhorčene hovorí herečka. Vlas­tenectvo sa však u nás nenosí. V novodobých slovenských pomeroch sa nám prezentuje ako škodlivý nacionalizmus a väčšina mladých to, žiaľ, berie. Eva Kristinová o tom vie svoje. Jej láska k Slovensku, jej nekompromisné a neskrývané proslovenské postoje, angažovanie sa za slovenskú vec aj na pôde Matice slovenskej či recitovanie na významných národných slávnostiach, to všetko jej v očiach našich svetoobčanov naštrbilo povesť. „Slovenské" médiá ju s chuťou označujú prívlastkom nacionalistka. Okrem iného aj preto, že sa otvorene zastala mládencov zo Slovenskej pospolitosti. Krvavý zásah polície proti ľuďom, ktorí si prišli do Modry uctiť pamiatku Ľudovíta Štúra, považovala za nezaslúžene krutý. „S mladými treba hovoriť, nie ich mlátiť hlava-nehlava," hovorí s nadhľadom, získaným životnými skúsenosťami.

Petra Vydarená (sestra Evy Kristinovej) prevzala Cenu Extra plus za Prácu v prospech Slovenskej republiky 18. januára 2018 za herečku a recitátorku Evu Kristinovú.

Eva Kristinová si myslí, že by sme nemali podliehať pocitu márnosti, ktorý nás obklopuje v globalizujúcom sa svete. Aj štúrovci na sklonku svojho života, prenasledovaní a ponižovaní, si mysleli, že ich snaženie vychádza navnivoč. Vtedy išlo o tvrdú maďarizáciu, dnes sme svedkami vymývania mozgov cez rafinovanejšie kanály. Čas však odhalí pravdu a prežijeme aj toto nepriaznivé obdobie. Národ, ktorý už prežil toľko útlaku, podľa nej nemôže zahynúť. Len povedané slovami klasikov, „musíme byť čistí, by náš rod večne žil". Spolu s pani Evou zatvárame pomyselnú knihu spomienok. Človek si svojím žitím môže vystavať vlastné Bradlo. Eva Kristinová takým človekom bola.

PRÁVE STE DOČÍTALI ODOMKNUTÝ ČLÁNOK:

 

Ak sa Vám článok páčil a máte naďalej záujem čítať pravdivé a nezávislé texty staňte sa naším predplatiteľom a získajte množstvo výhod:

 

https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne