CENA ŽIVOTA

Z monitora počítača sa prostredníctvom Skype na mňa pozerá na prvý pohľad sympatická štyridsiatnička. Chvíľku sa iba dívame na seba a vymieňame si úsmevy na privítanie, akoby sme nežili v odlišných svetoch. Júlia v Luhansku nedávno prežívala tragédiu občianskej vojny a mňa v Bratislave trápilo akurát tropické počasie. „Zdravstvujte Júlia, vozmožno načať naš rozgovor?“ – pýtam sa. „Konečno,“ (samozrejme) pritakáva opäť
s úsmevom. A tak sa začína náš dialóg, či skôr monológ ženy, ktorá ani počas nekonečného bombardovania obytných štvrtí
a raketových útokov neopustila svoje rodné mesto. „V Luhansku je momentálne pokoj zbraní, dodržiavame ‚tiché dohody), iba sporadicky sa ozýva streľba, keď nad mestom prelietavajú ukrajinské drony, ktoré zostreľuje naša domobrana,“ vraví zo vzdialeného éteru Luhančanka Júlia.

Dozvedám sa, že masívne útoky ukrajinskej armády z minulého leta majú a zrejme budú mať trvalé psychické následky najmä u detí, z ktorých sa mnohé zajakávajú. Zažili peklo, ohlušujúce výbuchy mín, noci bez spánku, bez jedla a bez vody, plač rodičov...

Život v blokáde nie je jednoduchý. Pravý sektor vyhodil do povetria posledný most pri stanici Luganskaja, ktorý spájal Luhanskú ľudovú republiku so zvyškom Luhanskej oblasti, odkiaľ ešte mohli prísť čerstvé poľnohospodárske produkty, také potrebné pre život obliehaného mesta. „Za stanicou Luganskaja hnije ovocie a zelenina a tu sa človek k tomu nemôže dostať,“ sťažuje sa Júlia a dodáva, že zničený most nie je to najhoršie, najväčším nešťastím je okolie zamínované ukrajinskými nášľapnými mínami vo vzdialenosti 10 kilometrov od mesta, takže sa ľudia nemôžu dostať k svojim príbuzným. Hovorí, že každý deň prichádzajú odtiaľ správy o stratách na životoch civilného obyvateľstva.

Utečenci

„Dá sa zvyknúť na smrť? – pýtam sa. „Ťažko, ja som si nezvykla. Keď bola pod paľbou susedná štvrť, podlamovali sa mi kolená, nevedela som, kam sa mám skryť od strachu. Najhoršie bolo nočné ostreľovanie. Vtedy sme spávali na chodbe, čo najďalej od okien, lebo pivnice neboli bezpečným miestom. Keď sa vám zosype dom, z trosiek sa nedostanete von.“ Dozvedám sa, že masívne útoky ukrajinskej armády z minulého leta majú a zrejme budú mať trvalé psychické následky najmä u detí, z ktorých sa mnohé zajakávajú. Zažili peklo, ohlušujúce výbuchy mín, noci bez spánku, bez jedla a bez vody, plač rodičov... Mesto Luhansk malo pred občianskou vojnou na Ukrajine takmer pol milióna obyvateľov, dnes ich tu žije sotva polovica. V Júliinom dome, kde je pätnásť bytových jednotiek, iba v troch bývajú ešte ľudia. Tí, ktorí mohli a mali na to, utiekli do Ruska, lebo vlani, najmä v lete tu bol nesmierne ťažký život. Jedálny lístok pozostával iba zo zemiakov, nebola elektrina a keď sa nestrieľalo, ľudia chodili s nádobami za zdrojom vody vzdialeným aj dva kilometre a museli vystáť dlhé hodiny, kým na nich prišiel rad. Inak sa nesmeli priveľmi vzďaľovať od svojich domovov, lebo ukrajinské Grady si nevyberali ciele, strieľali na všetko.

Chcú len žiť v mieri

Keď človeka nevyhnal z domu smäd a hlad, musel zostať doma, kde bola aká-taká nádej, že prežije. „Výhoda zostať doma bola aj v tom, že keby nás tam zasiahla mína alebo raketa a my by sme neprežili, aspoň by nás vedeli identifikovať a riadne pochovať naši príbuzní či susedia,“ dodáva Júlia. Ona neušla, zostala, ako hlavná účtovníčka má stále veľa práce a plat 10-tisíc rubľov. Nie je to veľa, ale pre život v blokáde to musí stačiť. Za byt a služby platí približne sto rubľov, chlieb si kupuje za 10, mlieko za 40 a kilo cukru za 50 rubľov. Rubeľ ako mena v Luhansku platí odvtedy, čo Ukrajina zablokovala všetky platby. A tak luhanská vláda vypláca dôchodky a mzdy iba v rubľoch. Inak, ľudia chodia do práce a platia vyššie dane, takže vláda má nevyhnutné financie na chod republiky, ktorej výdatne pomáha ruská humanitárna pomoc. Vláda Ruskej federácie poslala do Luhanskej ľudovej republiky doteraz 32 humanitárnych konvojov s potravinami – mäsovými a rybími konzervami, ryžou, múkou, cukrom, cestovinami... Na osobu tu vychádza 32 kilogramov potravín na mesiac. Obyvateľom mesta však chýbajú lieky, lekárne zívajú prázdnotou, pretože liekmi a zdravotníckymi potrebami zásobujú prednostne iba nemocnice.

„Cena života v Luhansku sa od minulého roku veľmi znížila. Porošenkova vláda nás považuje za teroristov a podľa toho sa k nám správa, chce nás zlikvidovať. Ale akí sme my teroristi, keď sa iba bránime pred teroristickými útokmi? Dôchodcovia, ženy a deti sú teroristi? Pokiaľ Porošenko s Jaceňukom hovoria pred svetom o nás ako o teroristoch, potom som ja, pracujúca žena, účtovníčka, so svojou váhou 50 kilogramov a výškou 156 cen­timetrov najväčším teroristom v Luhansku a nehanbím sa za to,“ trochu sa rozohnila Júlia. Ich „najväčší zločin“ podľa nej je to, že odmietli Majdan, že chceli žiť v pokoji podľa vlastných predstáv, bez fašistických symbolov Pravého sektora, bez európskych gay-parád. „My neútočíme na nikoho, ani na Kyjev, ani na Ľvov, naši obrancovia si neschovávajú tváre v kuklách ako ukrajinskí vojaci. Nikto nevie, kto sa skrýva za zahalenými tvárami.“

Ruské zástavy po uliciach

„U nás sa píše o zelených mužíkoch z Ruska, ktorí vraj bojujú na strane luhanských a doneckých separatistov. Stretli ste sa s nimi?“ – nedá mi nespýtať sa. Júlia je mojou otázkou prekvapená a odpovedá: „Podstatná časť nášho mužského obyvateľstva je v domobrane, čiže po našom v ľudových milíciách. Nestretla som sa s ruskými vojakmi, ani som ich nevidela, ale viem, že sú u nás aj nejakí ruskí dobrovoľníci. Možno niekoho na Západe mýli, že mnoho ľudí chodí po uliciach s georgijevskými stuhami a ruskými vlajkami, ale to všetko sú civilisti, obyčajní obyvatelia Luhanska milujúci Rusko. Alebo by sme mali vešať po rozbitých domoch zástavy ukrajinskej chunty, ktorá zabíja našich ľudí? Ja sama mám ukrajinskú národnosť, ale presvedčením
a duchom som Ruska.“

Internet vo vojnovom Luhansku má obmedzený čas prevádzky, čoskoro ho vypnú. Treba sa nám rozlúčiť. Do svidanija „nežná teroristka“, v redakcii Extra plus vám držíme palce, želáme veľa odvahy a pokojné, streľbou nerušené noci.