CESTA K PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Cesta k slovenskej štátnosti sa nezačala vládnou marcovou krízou v roku 1939. Takto to totiž servírujú majitelia pravdy, ktorí chcú za každú cenu navodiť dojem, že Slováci by nijako inak než s Hitlerovou pomocou neprišli k vlastnému štátu. Pravda je však inde, hoci ide o metafyzický pojem a my sa vlastným skúmaním či záujmom o ňu môžeme k nej len priblížiť. Na Slovensku nám vyrástla nová spoločenská vrstva vševediacich odborníkov na všetko. Ich bojiskom sú sociálne siete – od trollovania cez prekrúcanie faktov ozaj široká škála rôznych skrachovaných kreatúr, ktoré vedia všetko vysvetliť len jediným spôsobom. Nazývajú sa síce liberálnymi demokratmi, ale začínať s nimi debatu na tému 14. marec 1939 v našich dejinách je krajne nebezpečné – títo ľudia sa vyznačujú nezvládaním vlastných emócií, ak im čo i len trošku naznačíte vlastný pohľad na túto tému. Tragédia druhej Slovenskej republiky, ktorej sme súčasťou, je to, že takíto ľudia mávajú vlastné diskusné relácie vo Verejnoprávnej RTVS, o čom svedčí formát Večere s Havranom. Skúsme sa však bez emócií pozrieť na základné fakty, ktoré sprevádzajú vznik prvej slovenskej štátnosti 20. storočia. Ako teda prebiehala cesta k 14. marcu pred osemdesiatimi rokmi?

Od autonómie k samostatnosti

Prvými národovcami, ktorí sa zaoberali otázkami našej možnej štátnosti, boli štúrovci. Tí však o nej len snívali. Katolícky orientovaní bernolákovci pred nimi skôr šírili spisovnú slovenčinu so západoslovenským základom, než by riešili štátoprávne otázky. Evanjelickí štúrovci okrem novej kodifikácie spisovnej slovenčiny už chceli vyčleniť aj Hornouhorské slovenské okolie, aby sme teda neboli len Felvidékom, ale rovnoprávnym národom v rámci mnohonárodnostného Uhorska. Cez generáciu bernolákovcov, štúrovcov, národniarov či matičiarov nám Pán Boh posielal vodcov a bojovníkov, ktorí pamätali nie na vlastné peňaženky, ale na národ pod Tatrami. Krv černovských martýrov spečatila tragický osud Uhorska, ktorý sa definitívne končí Trianonom.

Otázka stojí, či bolo lepšie nechať nás roztrhnúť a tým spôsobiť tragédiu, alebo radšej mať štát a tým sa zachrániť.

Charizmatický otec národa pôsobiaci v Ružomberku vyvíjal značné politické úsilie, aby bola dodržaná Pittsburská dohoda. Jej naplnenia sa však infulovaný pápežský protonotár Andrej Hlinka nedožil. Bojoval o ňu 20 rokov, no vychoval tak aspoň generáciu silných politických osobností prvej polovice dvadsiateho storočia. Títo ľudia dovŕšili Hlinkov boj v Žiline 6. októbra 1938. Medzi najsilnejšie osobnosti autonómneho Slovenska patrili bánovský dekan a farár Dr. Jozef Tiso, novinár Karol Sidor, právnik Ferdinand Ďurčanský, ďalší novinár Alexander Mach či z väzenia prepustený profesor Dr. Vojtech Tuka. A práve poslední traja boli tí, ktorým sa autonómia začala máliť. Najmä mladý slovenský radikál a šéf úradu propagandy to 5. februára 1939 na manifestácii v obci Rišňovce povedal od srdca: „Mať svoj štát znamená život“ – slová, ktoré zneli Slovenskom už nielen ako slogan, ale ako politický cieľ.

Protičeské nálady

Najväčšie autority v ľudáckom tábore však ešte váhali. Tiso so Sidorom boli zástancami postupnej cesty k samostatnosti a mali rozhodne viac trpezlivosti než radikálna skupina – tá bola síce menej početná, no o to viac ju bolo počuť, a to najmä do Berlína. Republika ošklbaná o Sudety a južné slovenské kraje sa začala otriasať v základoch. Masarykovský sen o jednotnom česko-slovenskom národe bol už minulosťou...

Je zjavné, že Praha nerada videla nový slovenský politický život pod vlastnou zástavou s dvojkrížom. Desiateho marca 1939 sa českí politici a vojaci rozhodli, ak už nie rozbiť autonómiu, tak ju aspoň pretransformovať na opätovný centralistický systém. Teda ju buď zlikvidovať, čo si vzápätí uvedomili, že možné nebude, keďže Slováci už mali silné národné a autonomistické presvedčenie (škoda, že už takmer vymrelo) a jasne pochopili, že s takouto politikou by sa tu len zdiskreditovali a neboli by populárni v slovenskom národe. V konečnom dôsledku by ho boli proti sebe popudili a vznikli by tu protičeské nálady, ktoré Česi ako politickí realisti nepotrebovali. Rozhodli sa teda pre model číslo dva, ktorý rátal s tým, že do autonómnej vlády dosadia „svojich“, centralisticky presvedčených ľudí. Stavili teda na Karola Sidora, čo sa však ukázalo ako krátkozraké, keďže Sidor bol v tom čase hlavným veliteľom gardy. No na veľké prekvapenie všetkých funkciu predsedu autonómnej vlády prijal, čím odštartoval kolotoč, ktorý sa zastavil až o štyri dni. Odvolaný Dr. Tiso sa utiahol na faru a plánoval odísť z vysokej politiky. Sled udalostí ho do nej znova priviedol. Tzv. druhá republika československá bola územne druhým najužším štátom na svete po Chile. V tom čase jej už zvonil umieračik.

Dvojhra Nemecka

Pravdepodobným spúšťačom (hoci to nie je historicky ešte na sto percent dokázané) týchto udalostí bolo nacistické Nemecko, ktoré prostredníctvom svojich provokatérov na jednej strane popudzovalo Čechov proti autonómii a na druhej Slovákov proti znovunastoleniu centralizmu, z čoho, prirodzene, Nemecko chcelo mať ten osoh, aby v konečnom dôsledku vznikol slovenský štát, čím by oni vlastne legálnou cestou mohli napochodovať do Česka a Moravy a tak ich pripojiť k Ríši. Bohužiaľ, takáto dvojhra zo strany Nemecka v náš neprospech bola u našich spojencov vtedy badateľná po prvý raz, avšak nie posledný. Po druhý raz sa takto zachovali pri spore s Maďarskom, keď opäť chceli vyťažiť z danej situácie tým, že sami hrali dvojtvárne. Maďarsko od Slovenska požadovalo okrem južných aj nové územia, s úmyslom dostať ho celé až po severné Karpaty a mať tak s Poliakmi spoločnú hranicu. Na druhej strane, Slovensko požadovalo od Maďarska naspäť arbitrážne územia. Výsledkom týchto sporov bol, samozrejme, profit Nemecka, ktoré Maďarom aj Slovákom sľúbilo, že to vyrieši v prospech aj Slovenska, aj Maďarska, čo je, samozrejme, nelogické, ale len pod tou podmienkou, ak oba štáty prispejú k víťazstvu Nemecka vo svetovej vojne. Takže Nemci z toho profitovali tak, že Slováci aj Maďari bojovali na východnom fronte, každý za svoje. Osoh z toho malo len a len Nemecko v podobe vojakov z oboch štátov.

Územné požiadavky

Ak už hovoríme o územných požiadavkách, tak v tejto oblasti patrí Slovákom jedno svetové prvenstvo: ako jediná krajina na svete si dovolili mať územné požiadavky smerom k tretej ríši. Išlo o navrátenie Devína a Petržalky (tú navštívil v roru 1938 aj Hitler), no najmä o pripojenie tzv. Moravského Slovenska (Slovácka) k Slovensku na princípe etnickom. Ak sa vyjadríme slušne, tak Nemecká ríša bola z toho, mierne povedané, „vykoľajená“ a nemeckí diplomati pokladali tento počin Slovákov za drzosť. Túto poznámku treba uviesť na margo tých ľudí, ktorí stále hlásajú, akí sme boli poklonkovači Hitlera... Na tomto maličkom príklade vidno povahu niektorých politikov, hoci šlo skôr o utópiu než politický realizmus. Teda nie je satelit ako satelit. Vráťme sa však k marcovým dňom: snaha o vojenské obsadenie Slovenska v tento kritický deň sa nazýva Homolovým pučom. Ferdinand Ďurčanský mal možnosť vysielať z viedenského rozhlasu na Slovensko správy, aby obyvateľstvo nepodľahlo panike a aby ostalo verné odkazu Andreja Hlinku s tým, že situácia sa vyrieši v náš prospech. Niekoľko príslušníkov gardy bolo zatknutých a eskortovaných do väzníc na Morave. Málo sa vie, že pri násilnom prevrate zahynul aj mučeník týchto dní – Anton Kopal, ktorý mal pohreb práve v deň vzniku štátnosti 14. marca 1939. Tento fakt je cieľavedome zaznávaný, keďže ide o príslušníka Hlinkovej gardy. Ak sa už tento hrdina slovenskej slobody zaznáva, treba sa stále pýtať, prečo je to tak. Odpoveď je však známa...

Je zjavné, že Praha nerada videla nový slovenský politický život pod vlastnou zástavou s dvojkrížom.

Nový predseda vlády Slovenskej krajiny Karol Sidor odmietol napriek nemeckému tlaku vyhlásiť samostatnosť. Odpoveďou z Nemecka bola séria výbuchov v Bratislave, pričom bomba vybuchla aj v bratislavskom byte Dr. Jozefa Tisa u jezuitov. Tohto kňaza a politika povolali z bánovskej farnosti, na ktorú sa utiahol do Berlína, kde si vypočul požiadavky Hitlera. Partnera vo vyjednávaní robil Jozefovi Tisovi Ferdinand Ďurčanský, pričom vedľa Hitlera sedel jeho minister zahraničia Joachim von Ribbentrop. Tlmočníci neboli potrební, keďže aj Ďurčanský, no najmä Tiso dokonale ovládali nemecký jazyk.

Hrozba genocídy

Fakt, že na základe týchto rozhovorov vznikol štát, je  pozitívna historická skúsenosť z toho dôvodu, že vznikom samostatného Slovenska sa otvorila možnosť spravovať si naše veci samostatne. Hitler ponúkol len dve alternatívy a rozhodol sa realizovať tú, na ktorej sa Slováci zhodnú. Prvá bola rozdeliť štát medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Druhá bola naša samostatnosť. Ak by sa územie rozdelilo, tak by sa stalo nasledovné: na území spravovanom Maďarskom by sa diali veci ako v Černovej či Šuranoch, o tom niet pochýb, najmä ak si človek prečíta knihu Jozefa Kirschbauma Krvácajúca hranica. Územie, ktoré by pripadlo Poliakom, by sa po 1. septembri 1939 stalo generálnou guberniou. Prečo to nikto nevidí? Samozrejme, že Dušan Kováč v knihe Dejiny Slovenska vysvetľuje spojenectvo Nemecka so Slovenskom ako negatívne a krátkozraké aj v prípade nemeckého víťazstva, kde by prišlo k ponemčeniu či genocíde Slovákov, a aj v prípade nemeckej porážky by sa alternatíva spolupráce s Hitlerom, ako s porazenou stránkou, javila zle. Otázka však stojí, či bolo lepšie nechať nás roztrhnúť a tým spôsobiť tragédiu, alebo radšej mať štát a tým nielen seba zachrániť.

Dr. Tiso sa z Berlína vrátil do Bratislavy 14. marca 1939, kde pred mimoriadny Snem Slovenskej krajiny predložil svoj referát z berlínskej návštevy u kancelára Nemeckej ríše. Poslanci rozhodli o vzniku nového štátneho útvaru na mape Európy. Týmto dňom sa začala písať nová kapitola našich dejín. Slováci tak zaspievaním hymny Hej Slováci vykročili na cestu svojej prvej štátnosti na nasledujúcich šesť rokov. Toto krátke obdobie je však napriek množstvu literatúry či archívnych materiálov stále kontroverznou témou a kým nevyrastie nová generácia historikov, nezaťažených marxisticko-leninskými poučkami, budeme ešte dlho diskutovať o veciach, ktoré sme už ako národ mali mať dávno vydiskutované...