CHMELÁR: ČAPUTOVÁ UŽ DÁVNO NESPÁJA, ALE ROZDEĽUJE TAK AKO NIKTO PRED ŇOU

Príspevok uverejnil na sociálnej sieti politológ Eduard Chmelár 7. februára 2022:

SLOVENSKO SPÁJA TÚŽBA PO MIERI

Slovensko sa dnes nachádza pravdepodobne vo vrcholnej fáze studenej občianskej vojny, za ktorou je už iba ozbrojený konflikt. Je to mimoriadne nebezpečná situácia. Pravdupovediac, ak niekto zo zahraničia pozoruje, ako sa k sebe správajú znepriatelené strany, možno sa čuduje, prečo sa tu ešte nestrieľa. Zmizol akýkoľvek vnútropolitický či zahraničnopolitický konsenzus, zmizol akýkoľvek rešpekt k protivníkovi a čo je najdôležitejšie – zmizla úcta k pravde. Miera fanatizmu, s akou sa v slovenskej politike klame, má paralelu len s tými najtemnejšími obdobiami našich dejín. Dôležité je tiež uvedomiť si, že Slovenská republika v súčasnosti nemá jasné vedenie. Premiér Heger či prezidentka Čaputová nie sú lídri, ale politické bábky, ktoré si nevedia presadiť osobnú vôľu, sú len odrazom moci niekoho iného a nie sú schopní viesť štát s vlastnou koncepciou.

Eduard Heger nemá mentalitu predsedu vlády, ale komunálneho úradníčka, ktorý sa vo svojej pozícii stráca. A Zuzana Čaputová už dávno nespája, ale rozdeľuje tak ako nikto pred ňou, je súčasťou problému, nie riešenia.
V tejto situácii som rád, že Slovensko dnes nespája kult nejakej osobnosti (ktorý je vždy prchavý), ale silná idea, ktorá zjednocuje krajinu naprieč celým politickým a názorovým spektrom: Slovensko chce mier, nechce tu cudzích vojakov a odmieta sa podieľať na vyvolávaní konfliktu. Je to také jednoduché ako malá násobilka. Chápu to takmer všetci okrem tých, ktorí majú v rukách moc. Tí sa naopak opájajú v predstave, že je hrdinské ísť proti vlastnému ľudu. Prosím vás, čo je na tom odvážne nepočúvať tých, ktorí vám dali vo voľbách dôveru? Isteže, zodpovedný štátnik sa musí vedieť vzoprieť hoci len náznaku masovej hystérie, kolektívnej nenávisti či zárodkom pogromov. Ale aký význam má demokracia, ak zvolení politici ignorujú túžbu po mieri, sociálnej spravodlivosti, lepších životných podmienkach a médiá ich chvália, že nepodľahli populizmu – bez toho, aby vedeli, že aj jeden zo zakladateľov sociológie Max Weber považoval populizmus vychádzajúci z rímskeho práva za politickú cnosť. Nemôžete sa donekonečna obracať k ľuďom chrbtom ako to robili Dzurinda s Miklošom a mýliť si ignorantstvo so zodpovednosťou.

Bývalý český premiér Petr Pitthart sa dnes dopustil neokrôchanej drzosti, keď v súvislosti s prerokovávanou vojenskou zmluvou medzi SR a USA napísal: „Nech má Národná rada odvahu a pevné nervy a nenechá sa prekričať zahnednutou menšinou“. Čo si to dovoľuje? Nielenže sa absolútne neprípustným spôsobom mieša do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky, ale ešte má tú drzosť nazývať dve tretiny občanov „zahnednutou menšinou“?? Veď to už mal slovenský veľvyslanec v Prahe dávno konať – keby ním nebol Rastislav Káčer, ktorý (ako ho poznám) mu skôr tlieskal. Podobne arogantne sa dnes zachoval šéf branno-bezpečnostného výboru parlamentu Juraj Krúpa, keď na novinársku otázku, ako bude prebiehať rokovanie o DCA, dal odpoveď na hulváta, že nech sa opozícia vyvrieska, je mu to jedno, aj tak to prejde... Sme svedkami pohŕdania základnými princípmi parlamentnej demokracie. Prezidentka klame, vláda ešte viac a v súčasnosti nie je nikto, kto by sa pokúsil tlmiť vášne a zmieriť spoločnosť. Na toto už Zuzana Čaputová so svojimi pózami nestačí. Bez tej spomínanej úcty k pravde to jednoducho nepôjde.

Preto som rád, že sa mi podarilo dať dokopy tých najlepších ľudí na Slovensku, z ktorých mnohí sa do podobných aktivít bežne nezapájajú, no ktorých dnes spojila obava z toho, ako ľahkovážne rinčí súčasná vláda zbraňami. Každý vie, že táto zmluva bola pripravovaná v chvate, jej návrh zverejnili pred Vianocami, pretože očakávali, že všetci si budeme užívať sviatky a nebude sa nám chcieť stráviť hodiny a hodiny nad štúdiom textu a odbornými pripomienkami. Keď zistili, že sa prerátali, zhodili všetky zásadné námietky zo stola a tvárili sa, že nijaké nevedeli a že sa do toho nikto nerozumie, hoci na našej strane boli tie najväčšie autority z oblasti ústavného a medzinárodného práva. Keď sme boli neoblomní, vyhlásili nás za klamárov. Keď sme naopak my usvedčili z klamstva ich, odmietli s nami diskutovať, obišli parlament a zmluvu schválili vo vláde v rekordne krátkom čase, za pár minút, takže ministri si ju nemohli stihnúť ani prelistovať. Potom prelomila dlhé zbabelé mlčanie aj prezidentka a začala klamať aj ona. Odmietla argumenty najuznávanejších kapacít z oblasti ústavného práva, že zmluva je protiústavná a spor nevyriešila štandardným spôsobom – rozhodnutím ústavného súdu – ale mocensky. Ponáhľaľa sa pri tom, akoby jej išlo o život. Ministrovi Naďovi pri nedôstojnom ceremoniáli ukázali, kde to má podpísať a on s tým priamo z letiska bežal rovno do parlamentu, aby si to prezidentka náhodou nerozmyslela a nemala už časť poslať to na ústavný súd. Celý proces netrval ani mesiac a zanechal strašnú pachuť a nezodpovedané otázky, prečo sa prezidentka a vláda tak šialene náhlili a spôsobili tým najväčší rozkol v spoločnosti v dejinách Slovenskej republiky.

Možno majú v sebe toľko arogancie a ignorancie, aby ten obrovský ľudový odpor zlomili mocensky. Ale tento zápas už nemôžu vyhrať morálne. Už ho prehrali, raz im to zlomí väz a budú počítať už len straty. Vyriekli ortieľ nad slobodou a nezávislosťou Slovenskej republiky s väčším strachom, ako ho ja počúvam. Preto sú takí zúriví, prestávajú sa ovládať, robia čoraz častejšie chyby nevedia si dať rady inak ako urážkami a špinavými kampaňami. No z tohto otvoreného listu zostali úplne zmätení. Nemôžu nazvať špičkových umelcov – Máriu Kráľovičovú, Juraja Sarvaša, Vladimíra Godára, Ivana Popoviča, Eduarda Grečnera, Etelu Farkašovú či Jozefa Banáša – dezolátmi a opicami. Lebo to nie sú žiadne celebritky, ktoré sa vyvrieskali na protestoch Za slušné Slovensko, a odvtedy po nich zem zľahla. Emeritného podpredsedu Ústavného súdu SR Eduarda Báránya nemôže školiť o práve nejaký alkoholik z červeného denníčka dumajúci nad krabicovým vínom. Aj keď... ak môže školiť generálneho prokurátora pologramotná maturantka Karolína Farská, na Slovensku je už všetko možné. Ale aj tak ich to vyviedlo z miery. A tak neútočia a radšej mlčia a tvária sa, že dnes sa nič nestalo a hlavne v redakcii Sme sa usilujú vyrovnať s informáciou, že medzi signatármi je aj vdova po zakladateľovi ich denníka Karola Ježíka, ktorý by ich veru s takouto „žurnalistikou“ hnal kade ľahšie...

Jedno staré arabské príslovie hovorí, že všetko, čo má cenu, sa získava buď krvou alebo láskou. Tí, ktorí poznáte moje hodnoty, viete, ktorú cestu som si vybral. Mier je tá najposvätnejšia hodnota ľudstva. A treba ju chrániť, brániť a vyznávať aj vtedy a práve vtedy, keď sa od nej väčšina ľudí odvracia. Slovensko však našlo ideu, ktorá ho spája. Sme mierumilovný národ na rozhraní kultúr a civilizácií a nechceme, aby nás niekto z tohto prirodzeného prostredia vytrhával. Nenechajme si znásilniť svoju podstatu niekoľkými zradcami, ktorí nemajú k Slovensku žiaden vzťah. Ak si však niekto myslí, že sme na konci tohto zápasu, strašne sa mýli. Tie ozajstné skúšky ešte len prídu. Nie, priatelia. Tí, ktorí hejtovali, budú hejtovať aj naďalej. Tí, ktorí nič nerobia, budú frflať aj naďalej. Ale dejiny raz ocenia práve tých, ktorí v rozhodujúcej chvíli stáli na strane najohrozenejších hodnôt: na strane mieru, porozumenia a úcty k pravde. Ďakujem všetkým, ktorí sa nebáli ísť so mnou a so svojou kožou na trh, lebo viem, aká je to dnes nevďačná pozícia. Vy ste tí poslovia mieru, o ktorých sa hovorilo. Vy ste tou zmenou, na ktorú sa čakalo.