CHMELÁR: VÁCLAV HAVEL PODPOROVAL USA PRI VŠETKÝCH HANEBNÝCH VOJNÁCH

Politológ, historik a publicista Eduard Chmelár sa pri príležitosti 10. výročia úmrtia bývalého československého prezidenta 18. decembra 2021 vyjadril k jeho osobnosti na svojom facebookovom profile: 

K 10. výročiu smrti Václava Havla nemôžem povedať nič iné než to, čo pred rokmi. Akurát, že dnes je jeho adorácia ešte nevkusnejšia a odpornejšia, až tŕpnete, či ho nevyhlásia za svätého. V kritickejších českých kruhoch (ktoré dnes, pochopiteľne, nemajú šancu na vypočutie) v týchto dňoch prebieha diskusia, nakoľko je možné oddeliť Havla a havlizmus. Podľa mňa to celkom oddeliť nemožno, o čom svedčí slávna polemika medzi Milanom Kunderom a Václavom Havlom. Havel tú svoju adoráciu totiž do istej miery aj režíroval a politika morálneho gýča odvtedy presiakla do všetkých vrstiev spoločnosti. Stačí sa pozrieť na to, ako dnes niektorí umelci prirovnávajú Zuzanu Čaputovú k Václavovi Havlovi... Nech je pre vás preto tento text osviežením v záplave bezobsažnej propagandy, ktorá nepozná mieru a vytesňuje z historickej pamäti všetko, čo je nepríjemné alebo s oficiálnym imidžom jednoducho nesedí.

Lenka Mayerová, šéfredaktorka Extra plus

 

KULT HAVLA

Porevolučné obdobie (1989) začalo priať nie poctivo pracujúcim ľuďom, ale špekulantom a rôznym gaunerom, ktorí boli vyvrheľmi spoločnosti už za socializmu. Z ľudí s pochybnou povesťou (vekslákov, pasákov, autičkárov) sa v priebehu tridsiatich rokov stali „vážení“ občania Slovenska, určujúci smer tohto štátu. Mnohé takzvané celebrity sa týždeň čo týždeň vyškierajú z televíznej Smotánky tomuto národu do tváre a ten im ešte tlieska. Značným spôsobom v tých časoch k demoralizácii spoločnosti prispela januárová masová amnestia Václava Havla v roku 1990. Na základe prezidentského pardonu sa v rámci Československa dostalo na slobodu viac ako 23-tisíc väzňov. Napriek tomu, že Havel tvrdil, že to nebude mať nijaký vplyv na zvýšenie kriminality, opak bol pravdou. Václava Havla v súvislosti s udelenou amnestiou nazval spisovateľ Gustáv Murín „nevlastným krstným otcom slovenskej mafie“. Stúpencovi svetoobčianstva, ktorému spriaznení novinári a umelci vytvorili po Masarykovi kult osobnosti, vládcovia sveta nikdy nemali zveriť moc do rúk. Mýtus Václava Havla je dielom prozápadnej propagandy. Frustrovaný dramatik, pasujúci sa za bojovníka proti komunistom, sa bez kože na tvári nechal práve bývalými komunistami zvoliť za prvého „demokratického“ prezidenta. Dookola omieľal slovo pravda, no nepatrí k nemu! 

Chmelár tiež pripája svoj status z roku 2016, v ktorom rozsiahlejšie analyzuje osobnosť posledného československého prezidenta:

DVE TVÁRE VÁCLAVA HAVLA
Dnešné velebenie Václava Havla považujem za súčasť tej najodpornejšej tradície masovej hystérie a straty súdnosti, ktorá je prekliatím strednej Európy za posledných sto rokov. Kult svedčí náboženstvu, ale nie politike. Havel je osobnosť iste výrazná, no aj veľmi rozporuplná a spustiť okolo neho taký cirkus nie je ani tak prejavom úcty ako našej neschopnosti racionálne sa vyrovnať s našimi dejinami a pochopiť ich zmysel. Sme tak obklopení falošnosťou, že úprimnosť vnímame ako urážku a pravdu o Havlovi za rúhanie. Aj preto si dnes radšej prečítam kritické texty, ktoré napísali o Havlovi Milan Kundera či Noam Chomsky ako smiešno-trápne hagiografie v podaní Martina Šimečku či Martina Bútoru. Havel mal minimálne dve tváre a treba vedieť, že jeho tvár disidenta je absolútne odlišná od tváre prezidenta. Nerozlišovať to je ako velebiť Gustáva Husáka za jeho prínos k Slovenskému národnému povstaniu a zabudnúť na normalizáciu.

Drvivá väčšina jeho súčasných obdivovateľov o Havlovi nič nevie a svojím dojatím sa chcú len zúčastniť na nejakej masovej zábave (v teórii médií sú tieto javy dávno popísané, napríklad nekrotainment pri smrti princeznej Diany alebo pápeža Jána Pavla II.). Andrej Kiska mi svojím dnešným vzlykaním, že Václav Havel chýba nielen nám, chýba celému Slovensku, ba cele Európe, ba celému svetu (sic!!!) nevdojak pripomenul Brežneva, ktorý sa svojho času rozohňoval, že Sovietsky zväz dnes vládne šestine ľudstva, ale prídu časy, keď bude vládnuť aj sedmine, osmine, ba aj desatine! Takéto tragikomické emócie nie sú tým, čo naša spoločnosť potrebuje.
Áno, Havla treba čítať. Nie jeho hlboko podpriemerné drámy, ktoré sa ponovembrová propaganda pokúšala predať ako „hry svetoznámeho dramatika“. Treba čítať jeho eseje, a to najmä tie, ktoré pestovatelia Havlovho kultu osobnosti náročky obchádzajú, hoci západná politická filozofia vždy viac ako jeho stať „Moc bezmocných“ vyzdvihovala práve esej „Politika a svedomie“ z februára 1984.

Prečítajme si z nej niečo:
„Myslím, že ak ide o vzťah západnej Európy k totalitárnym systémom, zo všetkých chýb, ktorých sa môže dopustiť, by bola najväčšia tá, ktorá jej zrejme naviac hrozí: že totalitárne systémy nepochopí ako to, čím v poslednej inštancii sú, totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú – možno poslednú – výzvu tejto civilizácii ku generálnej revízii svojho sebauchopenia.“
Ďalej sa sťažuje, ako mu západní intelektuáli nerozumejú, keď od neho chcú presné vyjadrenie, o čo mu vlastne ide a on im nevie vysvetliť, že kapitalizmus to nie je, že chce niečo nové:
„Ak sa napríklad pozerám znovu na obe základné politické alternatívy, medzi ktorými dnes západný vzdelanec osciluje, zdá sa mi, že nie sú ničím iným než len dvoma rôznymi spôsobmi prijatia hry, ktorú neosobná moc človeku ponúka, a teda len dvoma rôznymi spôsobmi putovania k všeobecnej totalizácii.“

Nemenej zaujímavá je jeho esej „Anatómia jednej zdržanlivosti“ z apríla 1985, v ktorej hodnotí mierové hnutie v Európe a vyslovuje sa za rozpustenie oboch vojenských blokov – teda Varšavskej zmluvy i NATO:
„Jedinou zmysluplnou cestou k skutočnému európskemu mieru, nie teda k stavu nejakého ozbrojeného prímeria, je cesta základnej premeny politickej reality. Takáto cesta si vyžaduje, aby sa obe strany radikálne rozišli s politikou rozdelenia Európy do blokov, s politikou mocenských či veľmocenských záujmov a aby všetko svoje úsilie podriadili niečomu celkom inému: ideálu demokratickej Európy ako priateľského spoločenstva národov... Mier v Európe nevznikne tým, že sa vytvorí medzi blokmi, do ktorých je rozdelená. Nebezpečenstvo konfliktu by trvalo i ďalej, a keby konflikt nastal, vyleteli by do povetria aj tak stredoeurópske štáty... teda navrhujem rovno, aby boli proste rozpustené oba vojenské bloky a aby sa americké i sovietske armády stiahli z územia svojich európskych spojencov. To sa mi osobne javí ako krásne...“

Nečudo, že na Západe vychádzali jeho knihy najmä v ľavicových vydavateľstvách. Ako je možné, že dnes celá politická špička velebí Havla za to, že nás dostal do NATO, nekladie si žiadne ďalšie otázky a dokonca akúkoľvek kritickú diskusiu dusí obvinením zo spochybňovania našej transatlantickej orientácie? Ale veď nič také disident Havel nesľuboval. Hovoril o priateľstve medzi národmi, o svete bez hraníc, nie o posunutí železnej opony k Rusku a o prispôsobovaní sa obchodným a vojenským záujmom USA...
Havel ako disident je pozoruhodná postava. Aj Noam Chomsky na ňom vyzdvihuje, že to bol statočný a odvážny muž, ktorý sa nebál ísť za svoje presvedčenie do väzenia. Tí, ktorí ním pohŕdali aj v tomto období, by si mali sami zodpovedať otázku, koľkí z nich by to boli ochotní urobiť. Lenže byť disidentom v Československu bolo niečo iné ako byť disidentom povedzme v Latinskej Amerike.

Nechcem to zľahčovať, ale je dosť podstatný rozdiel, keď máte nadštandardnú celu s televízorom, prístupom do knižnice, vrátane morálnej i finančnej podpory najmocnejšieho štátu sveta – a keď zmiznete bez stopy alebo vám vystrelia z hlavy mozog. Tento diametrálny rozdiel medzi východoeurópskymi a latinskoamerickými disidentmi mnohí nepochopili dodnes a myslia si, že Havel trpel viac ako ktokoľvek iný. Je mnoho príkladov na to, že je to hlboký omyl. 16. novembra 1989, len deň pred vypuknutím Nežnej revolúcie, bolo zavraždených šesť popredných salvadorských intelektuálov (jezuitských kňazov) eskadrami smrti, ktoré podporovali Spojené štáty a ktoré mali na svedomí tisíce obetí. Krátko nato prišiel Václav Havel do Ameriky a v Kongrese USA zožal búrlivé ovácie za v podstate servilnú reč, v ktorej opísal Spojené štáty ako obrancu slobody.
A tu niekde sa začína prerod na úplne iného Havla. Muža, ktorý síce postavil svoj imidž na „živote v pravde“, no na sklonku kariéry ju už nebol schopný ani len vysloviť. Muža, ktorý nepovedal jediné kritické slovo na adresu USA a poslušne slúžil ich imperiálnym záujmom. V strednej Európe, v ktorej ešte stále považujeme Havlovu cestu do USA za veľkolepú a nie hanebnú, to nie sme schopní pochopiť. Ignacio Ellacuría, zavraždený salvadorský kňaz a medzinárodne uznávaný filozof, nemal nikdy ilúzie o Sovietskom zväze a ako disident stál opustený voči cynickej hre veľmocí. Havel popri ňom pôsobil len ako najatý klaun ochotný hrať svoju úlohu v prospech jedného z aktérov.

Od tej chvíle sa mohol nadchýnať Havlovými frázami o láske, pravde a slobode len malomeštiak alebo plytký človek. Havel poprel takmer všetko, čo dovtedy hlásal. Jeden z najväčších ponovembrových podvodov, kupónovú privatizáciu, síce spočiatku odmietal, ale rýchlo sa dal kúpiť, keď mu Václav Klaus sľúbil zákon o reštitúciách našitý práve na jeho obrovské majetky. Podporoval Spojené štáty pri všetkých hanebných vojnách, ospravedlňoval ich vojnové zločiny, odpor českej verejnosti voči porušovaniu medzinárodného práva a schvaľovaniu všetkého, čo prišlo z Bushovej administratívy, nervózne a urážlivo nazval „čecháčkovství“ a na konci života horlil za americkú vojenskú základňu v Česku. A bol to opäť Havel, ktorý sa spolu so skorumpovaným talianskym premiérom Silviom Berlusconim či bývalým agentom maďarskej komunistickej kontrarozviedky Pétrom Medgyessym podpísal pod smutne známy list (uverejnený 30. januára 2003 vo Wall Street Journal), v ktorom osem „ochotných“ vyzvalo Georga Busha, aby zbavil svet nebezpečenstva Sadddáma Husajna a americký prezident sa vzápätí rozhodol zaútočiť na Irak, „aby rozptýlil obavy svojich spojencov“. Odvtedy je tento list na medzinárodných fórach prirovnávaný k „pozývaciemu listu“, ktorý uverejnila 21. augusta 1968 sovietska Pravda.

Ak máme zhrnúť rozporuplné črty osobnosti Václava Havla, nemôžeme si nevšimnúť, že ich spája silné pokrytectvo s neprehliadnuteľným sklonom podliehať situáciám, ktoré majú charakter morálneho gýča. Havlov prejav sa vyznačuje narcisistickým až autoritatívnym ukájaním seba samého. Český prezident sa vo svojej reči obmedzoval na vágne humanistickú formu, príliš banálnu a príliš plytkú na to, aby ju bolo možné podrobiť nejakej reflexii či kritike. Nikto predsa nebude namietať voči tomu, že ľudia by si mali ctiť dobro, pravdu a lásku. Jeho uhladený jazyk plní skôr estetickú funkciu, nevyjadruje skutočnosť vo svojej podstate a nedosahuje filozofickú účinnosť. Havel slovo pravda v podstate zneužíva. Napriek kultu svojej osobnosti nikdy nemal odvahu vyjadriť sa k spoločenským udalostiam jasne a novým spôsobom. Jeho zdanlivo burcujúca kritika spoločnosti je nielen nedostatočne premyslená, ale čo je dôležitejšie – používa konvenčné stereotypy bez konkrétnej filozofickej perspektívy, ktoré sa obmedzujú len na estetické spestrenie účinku slov.

Tieto slová potom zakrývajú alibizmus a niekedy i prázdnotu ich nositeľa. Havel sa nikdy nestaval do pozície držiteľa moci a tváril sa, akoby bol iba pozorovateľom politiky, akoby do nej nebol bezprostredne zapojený. Aj preto (a v rozpore s akoukoľvek logikou jeho postavenia) si nikto netrúfol identifikovať politický smer, ktorý reprezentoval a definovať jeho ideologické pozadie. Rozpor medzi ním a Václavom Klausom v skutočnosti nikdy nespočíval v odlišnom prístupe idealistu a technokrata (ako sa to dodnes traduje a ako sa to snažil podsúvať verejnosti samotný Havel), ale v absolútne nezmieriteľnom nesúlade medzi pokryteckou pózou prezidenta prvého a nekompromisnou otvorenosťou prezidenta druhého.

Václav Havel sa stal tragikomickou figúrkou, akoby vystrihnutou z románov jeho dávneho odporcu – Milana Kunderu. Jeho povrchný humanistický diskurz so sklonom ku kultu slova, s ktorým je absurdné viesť dialóg, nahrádza politiku súdom a morálkou, čo môže byť dokonca nebezpečné. Takýto prístup totiž rozkladá demokratickú politickú diskusiu, a tým aj fungovanie spoločnosti založenej na demokratických inštitúciách. A je to opäť len povrchnosť vnímania, ktorá spôsobuje, že Havel ešte stále fascinuje svetovú verejnosť, kým doma vplyv muža, ktorý jedno hovoril a druhé robil, neustále upadá – podobne ako je to s Michailom Gorbačovom v Rusku alebo Šimonom Peresom v Izraeli. Ako o ňom už dávnejšie napísal pre mňa oveľa inšpiratívnejší český mysliteľ, spisovateľ Milan Kundera:

„Morální exhibicionismus, ta urputná snaha potvrdit, předvést či ospravedlnit svůj charakter je důsledkem té nemoci a hlavním motorem činnosti celé spousty lidí, kteří se vzájemně předhánějí v dokazování a prokazování svého charakteru. Předhánějí se tu vedle sebe v podivuhodném sousedství dlouholetí obžalovávatelé režimu, pohánění neukojitelnou žízní po mravním zadostiučinění, i bývalí modrokošilatí horlivci, pohánění pocitem špatného svědomí a touhou překřičet svou minulost. V těchto závodech se výkony měří velice primitivním kritériem: vyhrává ten, kdo se prokáže činem (slovem) radikálnějším, smělejším, riskantnějším…

Jenomže já si myslím, že je nejvyšší čas začít rozlišovat mezi exhibicionismem a skutečným radikalismem; a domnívám se, že má-li naše široká radikální fronta zvítězit, musí vyjít ve své aktivitě právě z negativů Havlových omylů.“
Môžete si tohto muža vážiť za veľa vecí (napríklad ja si na ňom cením, že sa nikdy nepúšťal do otvorenej konfrontácie s politickými protivníkmi, ale to robil aj Alexander Dubček), ale fňukať nad tým, že nám chýba, je viac než lacné. Mne nechýba. Som rád, že máme túto neúprimnú éru za sebou, ale mám obavy (aj pri pohľade na zombíkov, ktorí dnes vyliezajú na politickú scénu), ako sa s ňou dokážeme vyrovnať. Zvládneme byť autentickí bez extrémnych excesov? Pravda a láska nemohla zvíťaziť, lebo skutočná pravda Havlovej gýčovej láske prekážala. Teraz ide o to, aby práve sklamanie z Havlovej pózy nevynieslo na povrch lož a nenávisť.