DANKO: DO RUSKA PÔJDEM!

Bývalý minister obrany SR v období covidu a počas éry Matovičovej i Hegerovej temnovlády – Jaroslav Naď – rastie. Agentúra AKO v júli Demokratom namerala 4,4 percenta, hnutiu Slovensko len 3,5 percenta. Podobne dopadol aj prieskum agentúry Ipsos. Napriek tomu je táto najhlasnejšia slovenská „vojnová trúba“ amerického Pentagónu čoraz nervóznejšia. Očividne. Zľakol sa, že by na vlastnej koži mohol pocítiť to, čo po ranných prepadoch NAKA a vo väzniciach chystali s Mikulcom, Hamranom i Lipšicom (pod Čaputovej sukňou) pre svojich politických odporcov. Exminister Naď patrí k rýchlokvaseným „fejsbukovým politikárom“, čo na statusy vládnych politikov reagujú okamžite – zvolaním brífingu pred kamerami zaujatých a jednostranných televízií. Aby sa pripomenuli alebo aby ukázali nové sako. Tento Jaroslav Naď – „veľký“ (ambíciami), no „malý“ (intelektom) – namieril svoju ústnu snajperku na Andreja Danka. Lebo ten si z dovolenky dovolil oznámiť Slovensku i svetu, že pocestuje na Východ. „Ja budem veľmi rád, keď pán Danko odíde do Ruska. Nech tam ostane a už v živote sa nevráti na Slovensko,“ uviedol bývalý „minister vojny“ Jaroslav Naď, nad ktorým sa vznáša hrozba obvinenia z vlastizrady. Z opozície Andrejovi Dankovi odkázali vlastne to isté, že vraj kontaktmi s Moskvou pácha zradu slovenských záujmov. Národniara s momentálne historicky najmenším poslaneckým klubom však nič také nerozhodí a veselo, priam ukážkovo reagoval: „Milí slniečkari, ja tam pôjdem aj tak. Mám pozvanie na akýkoľvek dátum, aký si určím.“

V kalnom toku televízneho mainstreamového spravodajstva, koordinovaného s opozíciou, všimol som si na vlnách plávajúci list s komentárom Jakuba Proka. Tento perspektívny novinár (oddojčený v RTVS), ktorý je letnou akvizíciou komerčnej televízie JOJ, sa v snahe získať ostrohy a potľapkanie „šéfstva“ vzrušene pridal: „Oznámil to neformálne oblečený, schovaný pod slnečníkom, vo videu na sociálnej sieti. Predseda SNS a podpredseda parlamentu sa takto zapojil do debaty o ukrajinskej stopke na tranzit ruskej ropy od spoločnosti Lukoil. Moskva bola obľúbenou destináciou pre Andreja Danka ešte v časoch, keď predsedal parlamentu. Túto tradíciu návštev svojich priateľov sa chystá obnoviť aj počas aktuálneho volebného obdobia. Nič na tom nezmenil ani ruský vpád na Ukrajinu, státisíce mŕtvych, ktoré táto nevyprovokovaná agresia priniesla, ani fakt, že samotné Rusko zaradilo Slovensko na zoznam nepriateľských krajín.“

Princíp kauzality

No i tak si s ním dovolím polemizovať v dvoch jeho tvrdeniach. V tých, ktoré mnoho mladých novinárov prevzalo z naratívov vnútenej washingtonskej propagandy. Spomínaný ruský vpád na Ukrajinu bola totiž vyprovokovaná, premyslená, dlhodobo pripravovaná, a preto aj očakávaná agresia. Teda celkom isto podľa mňa i všetkých nestranných expertov a pozorovateľov medzinárodnej politiky a globálnych procesov. Rovnako pre všetkých nezaujatých právnikov, rešpektujúcich vedecký princíp kauzality. Podľa princípu kauzality má každý jav svoju príčinu. Na rozdiel od mladých nedoukov v redakciách, ja si priamo z Prahy pamätám vtedajšiu návštevu Michaila Gorbačova v ČSSR i sľuby a ubezpečenie Západu pred pádom „železnej opony“. Zbrojárske monopoly, ich sprostredkovatelia i prisluhovači krochkajú od šťastia, topiac sa v miliardových ziskoch... Nie je pre nich problém kúpiť si kohokoľvek z figúrok európskej politiky, ministrov obrany s akýmkoľvek svetonázorom, nehovoriac o „lacných Jožkoch“ v médiách. A môj druhý nesúhlas s hlúpym tvrdením čerstvého moderátora televízie JOJ? Neverím, že by Jakub Prok nevedel čítať. No ak by chcel (alebo ak by mu to majitelia komerčnej a bulvárnej televízie z J&T dovolili), ľahko by si vyhľadal túto informáciu: „Ruská vláda aktualizovala ,zoznam cudzích štátov, ktoré vykonávajú nepriateľské akcie voči ruským diplomatickým a konzulárnym misiám v zahraničí‘ a zaradila naň aj Grécko, Dánsko, Slovinsko, Chorvátsko a Slovensko,“ ktorú TASR priniesla ešte predpoludním 22. júla 2022. Teda to nijako nesúvisí s Andrejom Dankom ani so súčasnou vládou Roberta Fica. Bola to vynútená reakcia na rektálne aktivity ministra Jaroslava Naďa i na rozhodnutia koloniálnych vládnych kabinetov pod vedením Igora Matoviča s Eduardom Hegerom (OĽaNO), na ktoré sa s potešením prizerala manekýna z Grasalkovičovho paláca.

Televízne paradoxy

Keď som už spomenul JOJ-ku, musím sa vám priznať k porušeniu autodiéty, ktorú som si predpísal proti zhubnosti sledovania komerčných vysielateľov. „Zhrešil som“ ráno 2. augusta 2024. „Moja vina, moja preveľká vina...“ V snahe dozvedieť sa výsledok nočného duelu našej tenistky Schmiedlovej na ZOH, prepol som krátko po šiestej na Ranné noviny JOJ. V štúdiu na hambálku (ako vrabce u mňa na plote) sedeli až štyria komunikátori... Prekvapilo ma, že vo vysielaní, ktoré má človeka naladiť do nového dňa a dať mu základné informácie či prehľad, potrebné pre príjemné a úspešné prežitie rozbiehajúceho sa dňa, trčala zo scenára – ako slama zo sedliakových čižiem – propaganda! Najskôr obhajovali Ukrajinu za to, že Slovensku a Maďarsku zastavila prepravu ropy. Akoby moderátori a redaktori nemali národnú hrdosť a akoby im bolo jedno, za akú cenu budú na pumpách tankovať benzín či naftu... Potom si do štúdia prizvali europoslankyňu Miriam Lexmann z liberálneho krídla KDH, ktorá bola provokovať na Taiwane a bľabotala čosi o snahách Číny podkopávať slovenské národné záujmy a ohrozovať našu bezpečnosť. Pozoruhodné, že „kresťanka“ bojuje proti niekomu a niečomu namiesto vyjadrenia podpory a všeobjímajúcej lásky k niekomu či niečomu...

Vrcholom „jojkárskej profesionality“ v tom vysielaní bol akýsi mladíček v športe, ktorý spomenul prekonaný svetový výkon v gymnastike „Viery Čáslavovej“...(!?) Ešteže to po skončení bloku na pravú mieru uviedol šoubiznisový guru Bruno Ciberej, ktorý si československú históriu a jej osobnosti pamätá. Neviem sa už dočkať, kedy po prázdninách začne opäť vysielať svoje Dobré ráno ČT! Pozorne som sledoval i vysielanie správ novej televízie v rámci slovenských verejnoprávnych médií v STVR. Napriek jačaniu zamestnancov na protestných mítingoch a politickej opozície v parlamente i na uliciach nezaznamenal som žiadne mocenské ovládnutie. Postrehol som len minimálne kozmetické zmiernenie v útokoch voči vláde a jej predstaviteľom, no pretrvávajúcu náklonnosť k opozičným politikom, k eurohujerom a k NATO. Videl niekto z vás, že by sa dobre platený vyslaný korešpondent STVR v Bruseli Martin Hílek či rozhlasová Katarína Chovančáková opýtali eurokomisárov alebo skorumpovanej grófky Ursuly von der Leyenovej na ich názor na rozhodnutie Kyjeva zastaviť Slovensku a Maďarsku dodávky ropy? Za čo teda berú plat od Slovenskej republiky, čie záujmy v skutočnosti zastávajú?

Nenávistná progresivistická bublina

Viem, je to dlhá odpoveď Jaroslavovi Naďovi v súvislosti s jeho odporučením Andrejovi Dankovi, aby navždy ostal v Moskve. Nik z politikov si to zatiaľ takto nedovolil povedať jemu, ba ani bývalej prezidentke Čaputovej, Korčokovi alebo slovenskému progresívnemu „mončičákovi“ Michalovi Šimečkovi, ktorí by pod Tatrami bez dolárových infúzií neprežili... Repertoár liberálov a progresívcov je pestrý, metódy a prostriedky pribúdajú. Od slovných útokov, urážok, nadávok a obviňovania bez dôkazov (od Matoviča v roku 2010) cez legislatívnu likvidáciu nepohodlných verejných funkcionárov (od Radičovej, Sulíka, Krajcera 2010 a 2011), majdanizáciu slovenských námestí (od Šeligu, Remišovej, Krúpu, Kisku v rokoch 2018 – 2020) až po atentát na predstaviteľa štátu (Šimečka, Korčok, Matovič, Biden a CIA v roku 2024).

No budú pokračovať ďalej. Zabíjaním politických protivníkov aj na území cudzích štátov (ako Izrael úkladnou vraždou vodcu palestínskeho hnutia Hamas Ismaila Haníju v iránskej metropole Teherán). Kedysi dávno – v máji 1960 – Izrael dokázal uniesť fašistického nemeckého vojnového zločinca Adolfa Eichmanna z Argentíny a postaviť ho pred súd. Ten ho v roku 1962 v spravodlivom procese odsúdil na trest smrti obesením. Dnes sa všetko zjednodušuje, uplatňuje sa štátny terorizmus. Na zabitie človeka stačí nesúhlasiť s jeho názormi alebo s jeho volaním po mieri! A náš „veľký/malý muž“ Jaroslav Naď začal posielať politikov a občanov, chrániacich životné záujmy Slovenskej republiky, za hranice! Hm, zaujímavé. Veď oni všetci z tej ich nenávistnej neoliberálno-progresivistickej bubliny nevzdelanosti, podvodníctva i klamstva sa mohli po neúspešných voľbách na jeseň 2023 potichu vytratiť. Ako smrad z pivnice...

Šafárenie s armádnym majetkom

Naď o to viac a tým rýchlejšie, že jeho šafárenie s armádnym majetkom je všeobecne známe, rovnako ako odsúdenia- či trestuhodné zavádzanie verejnosti počas jeho ministrovania. Isto si spomínate, že najskôr tvrdil, že 12 amerických vrtuľníkov Viper dostaneme od „strýka Sama“ zadarmo za to, že (ešte pred úplným odzbrojením) poslal na Ukrajinu darček v podobe 13 stíhačiek MiG-29! „Dobrú správu pre Slovensko“ potom modifikoval „drobným“ doplatkom vo výške 340 miliónov. A teraz celému Slovensku minister obrany Robert Kaliňák oznamuje, že vrtuľníky nám USA schválili so zľavou, no budeme musieť za ne zaplatiť o 200 miliónov dolárov viac, než bola pôvodná cena!

Väčšina z občanov SR je presvedčená, že Naďa za to treba postaviť pred nestranný súd. Či už za zneužitie právomocí verejného činiteľa, za nehospodárne nakladanie so štátnym majetkom, za bezpečnostné ohrozenie štátu, no možno aj za vlastizradu. No bolo by dobré, ak by sa tak stalo ešte predtým, ako súčasná slovenská vláda vyrobí nejasnými justičnými šachmi (pripomínajúcimi pomstu) z Jaroslava Naďa nového Matoviča. Internetový denník Štandard na možný návrat takéhoto bumerangu už v komentári Jaroslava Danišku upozornil.

Platí pravidlo, že tak ako sa bumerang vždy vráti k svojmu majiteľovi, tak sa nám po nejakom čase vrátia aj naše činy. Na šachovnici môže pešiakom pohnúť iba kráľ. Igora Matoviča už vraj „nebaví bojovať s Ficom“... Naď je pešiak. Ale tiež bumerang, ktorý s novou energiou prilieta z pekla zatratenia späť do nášho verejného priestoru.