DEMOKRACIA NAHRADILA PARTOKRACIA

Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že dobu, ktorú dnes žijeme, charakterizuje najmä zlo. Chlebom každodenným sú lži, podvody, klamstvá, hádky, vraždy, samovraždy, vojny...

A opäť prichádzajú voľby, od ktorých si veľa, ak nie väčšina ľudí sľubuje zmenu k lepšiemu. Že zlo bude nahradené dobrom, lži nahradí pravda, ľudia budú družnejší, viac si budú pomáhať ako závidieť, každý dostane priestor vyjadriť svoj názor, za ktorý ho nik nebude považovať za horšieho či hlupáka, alebo nebodaj nepriateľa, ako sa to často deje dnes. Ale či to nie je očakávanie, ktoré väčšina voličov má/mala vždy, keď sa „zvolebnie/zvolebnelo“? Pritom v ostatných rokoch sa stalo skoro pravidlo, že očakávania väčšiny sa nenaplnili, či stal sa pravý opak.

A čím to je? Mnohí to dávajú za vinu ľuďom – zle ste volili, tak... Ale ja sa pýtam, a mohli si zvoliť lepšie? Veď ak by sa volebný program ktorejkoľvek zo zvolených (ale aj nezvolených) strán naplnil, bola by na Slovensku radosť žiť. A prečo sa nenaplnili? Dovolím si tvrdiť, že najmä preto, že strany sľubovali to, čo nedokázali, alebo ani nikdy nemali záujem splniť. Volebný program totiž slúžil najmä, alebo len na to, aby sa predstavitelia strany, ktorá ho prezentovala, dostali do parlamentu a tam vôľa voličov často „skončila“. Prečo? No predovšetkým preto, že už samotný volebný systém, ktorý je postavený na voľbe strán, negarantuje a nevytvára potrebný tlak na to, aby predstavitelia strán boli nútení presadzovať záujem bežného občana. Ako povedal raz jeden múdry pán, demokracia v dnešnom chápaní je len akýmsi figovým listom, ktorý zakrýva skupinové záujmy mocných, nemorálnosť a nekompetentnosť, na úkor celej spoločnosti. Inak povedané, demokraciu nahradila partokracia. Ak si spomenieme na nejednu, i v súčasnosti medializovanú kauzu, ktorú rieši polícia či súdy, alebo na tie už vyriešené, tejto partokracii môžeme dať pokojne prívlastok kleptokratická.

Z pomerného na väčšinový

Volebný systém kritizujem už vyše 30 rokov. Už v roku 1990, keď ho „porevolučná moc“ len chystala, som pripravovaný volebný systém ako jediný nezávislý kandidát do snemovne národov vtedajšieho Federálneho zhromaždenia (musel som však kandidovať na kandidátke strany – inak to nešlo) kritizoval a tvrdil, že je zlý. Že to bude až taká katastrofa, som však netušil vtedy ani ja. V denníku Pravda z 23. februára 1990 som vyjadril aj veľkú pochybnosť, či voľby budú vôbec demokratické a či pripravovaný volebný systém aspoň trošku zagarantuje lepšiu budúcnosť. Dnes už viem, že som sa nemýlil, lebo pomaly nestretnem človeka spokojného so spravovaním našej krajiny. Aj preto chcem znovu nielen poukázať, ale aj pomôcť napraviť chyby a pomôcť strane/stranám, ktoré úprimne chcú zmenu. Zmenu s cieľom zlepšenia života spoločnosti ako celku. Takú zmenu, aby sa tie pomyselné nožnice medzi bohatými a chudobnými ľuďmi prestali otvárať a aby každý človek na Slovensku mohol dôstojne žiť, dožičiť svojim deťom vzdelanie a tiež sa nebáť, že ak on či jeho dieťa bude trpieť vážnou chorobou, nedostane sa mu riadnej liečby, lebo zdravotná poisťovňa ten či onen zákrok alebo liečbu neprepláca...

Veľa voličov si neraz po voľbách spytuje svedomie – čo som to vlastne volil? No zatiaľ len máloktorý si uvedomuje, že zmeniť súčasnú partokraciu asi nie je možné, kým sa nezmení volebný systém. V čom by sa mal zmeniť? No predsa prestať voliť strany a začať voliť ľudí – osobnosti. Inak povedané, zmeniť volebný systém z pomerného na väčšinový.

Cvičené opičky

Iste aj nejednému z vás prekáža správanie politikov – a to aj pred kamerami, v rozhlase, tlači. Asi málokomu sa páči, že poslanec pri hlasovaní, najmä pri prijímaní závažných rozhodnutí NR SR často nehlasuje podľa svojho vedomia a svedomia, ale podľa toho, ako ho usmerní (palcom hore, dole či inak) jeho stranícky guru. Ale veď takto hlasovať, stlačiť jedno z troch tlačidiel podľa pokynu, dokážu aj „cvičené opičky“. A tie to môžu robiť isto lacnejšie ako poslanci, ktorí „demokraticky“ rozhodujú, okrem iného, ešte aj o výške svojich odmien a náhrad za vykonávanú funkciu a stanovujú, koľko miliónov „potečie“ každý rok stranám do ich rozpočtov z peňazí nás všetkých. Rovnako je nám protivné, keď je vopred jasné, že zákon či novela prejde, alebo neprejde, lebo na koaličnej rade sa tak dohodli stranícki bossovia. Hlasovanie teda ovplyvňuje najmä sila zvolených strán a nie sila myšlienok, o ktorých sa hlasuje. A to sú len tie skutočnosti, ktoré nemožno poprieť. To, či sa „náhodou“ niekedy neprijíma zákon alebo jeho zmena najmä s cieľom profitovania toho či onoho mimoparlamentného záujmového zoskupenia, sa väčšinou preukázať nedá.

Dnes sa parlamentné voľby na Slovensku vykonávajú podľa zákona založeného na systéme pomerného zastúpenia. Ten je charakteristický najmä veľkými, viacmandátovými obvodmi. V súčasnosti má Slovensko dokonca extrém – jeden volebný obvod, ktorým je územie celej SR. Strany vo voľbách získavajú toľko mandátov, koľko im proporcionálne náleží vzhľadom na počet odovzdaných voličských hlasov. Voliči teda volia de facto strany. I keď voliča môžu strany, paradoxne, nalákať na osobnosti. Poslanec však nie je ani zodpovedný voličom, ale strane, ktorá mu významne pomohla k mandátu a ktorá neraz zakrýva či ospravedlňuje aj jeho chyby. (O možných sponzoroch, ktorým môže byť „zodpovedný nemenej“, radšej pomlčím.) A v parlamentoch potom vzniká prostredie, kde sa namiesto hľadania ciest optimálneho rozvoja spoločnosti často iba politikárči, riešia sa veci nepodstatné, ktoré majú ďaleko od záujmu väčšiny voličov. Nie je ťažké uhádnuť, že tento systém vyhovuje najmä masovým stranám s pevnou funkcionárskou štruktúrou a podporou „sympatizantov“ či sponzorov. Jeho asi jedinou prednosťou je, že skoro dokonale odráža spektrum politických síl v okamihu volieb.

Boj o mandát

Väčšinový volebný systém je charakteristický najmä menšími volebnými obvodmi, kde kandidáti bojujú o jediný mandát. Voliči sa rozhodujú medzi kandidátmi, ktorých majú väčšiu šancu aj osobne poznať. Osobnosti, kandidáti sa uchádzajú o podporu nie politických strán, ale významných inštitúcií vo volebnom obvode, zaväzujú sa pomáhať, riešiť konkrétne regionálne i nadregionálne problémy. Voliči majú možnosť plnenie predvolebných sľubov toho-ktorého poslanca starostlivo strážiť. Tento systém núti poslanca rešpektovať aj malé skupiny voličov, vážiť si každý hlas. Táto forma volebnej demokracie už svojou podstatou zamedzuje aj vzniku totalitných či autoritárskych režimov. Tiež núti strany združovať sa už pred voľbami, vystríhať sa pravých či ľavých krajností, rešpektovať záujmy regiónu, no najmä hľadať osobnosti, ktoré rozumejú nielen potrebám občanov, ale nie sú im cudzie ani formy a možnosti spravovania štátu. Ktorí vedia, čo je to štát, ako funguje a majú predstavy tiež o racionalizácii jeho orgánov či alternatívach ich fungovania.

A čo môže priniesť nový volebný systém? Stručne povedané, zmenu vládnutia už tým, že nech občan zvolí tak alebo onak, samotný systém bude vytvárať veľký tlak na poslanca, aby presadzoval vôľu spoločnosti ako celku – jeho voličov, aby garantoval, že sa partokracia skončí, že občan bude mať možnosť oveľa intenzívnejšie ovplyvňovať kvalitu spravovania vecí verejných, svojho života, svoju budúcnosť. A to chce zmenu v prvom rade volebného zákona, no aj súvisiacich zákonov tak, aby sa stalo skutočnosťou najmä toto: SR bude najvhodnejšie rozdeliť na toľko volebných obvodov, koľko bude v parlamente mandátov (na začiatku 150, alebo aj menej). Možno podľa počtu okresov a miestnych častí veľkých miest, pričom každý kandidát, či už ho bude nominovať strana, alebo predloží petíciu s príslušným počtom podpisov a bude kandidovať ako nezávislý kandidát, bude mať trvalé bydlisko a aj skutočne bývať najmenej štyri roky pred voľbami vo volebnom obvode, za ktorý bude kandidovať. To vytvára nielen predpoklad, že svoj volebný obvod už pozná, ale tiež, že bude môcť byť často v kontakte so svojimi voličmi a o problémoch s nimi diskutovať.

Právo na omyl

Pretože aj volič má právo na omyl, poslanec nesmie byť v parlamente „zabetónovaný“ na celé volebné obdobie, ale poslanecký mandát musí byť imperatívny. Teda, ak sa voličom nebude páčiť, čo „vystrája“ nimi zvolený poslanec, budú mať možnosť ho odvolať a na jeho miesto nastúpi iný. Môže to byť človek, ktorý dostal vo voľbách v tom volebnom obvode druhý najvyšší počet hlasov, alebo sa môžu vykonať nové voľby v tom obvode.

V parlamente teda už nebude rozhodovať sila strán, ako je to teraz, ale bude to súboj správnosti myšlienok. Víťaziť budú myšlienky, ktoré bude považovať za prospešné príslušná väčšina poslancov ako priamych zástupcov voličov. Už to nebude o presadzovaní záujmov strán, jej funkcionárov alebo sponzorov.

Každé zasadnutie parlamentu má mať možnosť sledovať každý volič – napríklad, bude ho vysielať program verejnoprávnej TV, aby bolo možné skúmať (aktuálne alebo zo záznamu), ako sa „jeho“ poslanec správa, čo navrhuje, za čo hlasuje...

Mesačný plat poslanca nesmie byť závislý od vôle poslancov parlamentu, ale je dôvodné ho stanoviť percentom naviazaným na priemerný príjem občana SR. Inak povedané, ak ľudia budú zarábať viac, aj poslanci dostanú viac, ak menej, zníži sa príjem aj poslancom.

Strany už nebudú financované štátom, budú si ich financovať ich členovia. Okrem toho, strany budú môcť mať stranícke peniaze len na transparentných účtoch, z ktorých budú hradiť všetky svoje výdavky tak, aby ktorýkoľvek občan mohol odkontrolovať, kto a ako prispel do pokladne, a tiež kedy a na aký účel boli peniaze použité.

Aj každý poslanec bude povinný mať vytvorený účet, cez ktorý budú musieť „pretekať“ všetky jeho peňažné príjmy aj výdavky. Prípadné nepeňažné bude mať za povinnosť zverejňovať na svojej webovej stránke, kde bude každý mesiac minimálne raz informovať svojich voličov, čo rieši, ako rozhodoval/hlasoval a tiež, čo ako poslanec pripravuje – na čom pracuje.

Kop zdochýnajúceho koňa

Na to, aby nový volebný systém fungoval podľa predstáv väčšiny voličov a občanov, bude treba vykonať, samozrejme, viac, ako som naznačil. No to už bude úlohou odborných tímov, až ak občania dajú hlasy strane/stranám, ktoré si ako nosný bod svojho volebného programu stanovia zmenu volebného systému v intenciách uvedeného tak, že v priebehu prvého roku svojho fungovania v parlamente pripravia zmeny, budú o nich priebežne informovať verejnosť a potom pripravia nové voľby.

Že potrebu zmeny volebného systému si uvedomuje už aj pár zástupcov dnes fungujúcich politických strán, svedčia niektoré vystúpenia prezentujúce potrebu zmeny existujúceho systému. Pri prezentácii ich predstáv však nie som si istý, či je to úprimná snaha o zmenu terajšieho systému, keď volič zaujíma stranu/kandidáta len do zvolenia, alebo je to naozaj snaha o takú zmenu, ktorá prospeje najmä všetkým poctivým občanom Slovenska. Inak povedané, či ten prejav vôle na zmenu volebného systému nie je len tým pomyselným „kopom zdochýnajúceho koňa“, ktorý si ním chce zagarantovať opätovnú „cestu do parlamentu“. Preto treba pozorne načúvať a podľa mňa dôverovať najmä tým subjektom, ktoré sa ešte na vedení Slovenska nepodieľali a ktorých volebný program je zostavený tak, že zmenu volebného systému považujú za prioritu. Bude teda veľmi záležať na tom, ako sa k zmenám, ktoré môžu Slovensku priniesť spravodlivejší poriadok, postavíme všetci my, ktorým na srdci leží to, ako sa bude na Slovensku žiť ľuďom o pár rokov, keď už možno niektorí z nás tu nebudú.