DETROIT VÝCHODU

Prvého januára uplynulo 25 rokov od vzniku Slovenskej republiky. Za jedno štvrťstoročie sa mladému štátu podarilo prekonať mnoho trápení, ale aj dosiahnuť nemálo úspechov. Slovensko pri rozdelení ČSFR v roku 1993 dosahovalo iba 47 percent HDP európskeho priemeru a susedné Česko až 77 percent. Dnes sme sa na 77 percent dostali my a napriek tomu, že nad nami bratia Česi ešte stále mierne vedú, ich náskok sa postupne vyrovnáva. Slovenská ekonomika neustále rastie, platy sa konečne zvyšujú a nezamestnanosť dosahuje historické minimá. Ak nás štatistiky neklamú, mali by sme sa mať najlepšie v dejinách. Je to však skutočne tak?

Budúca minulosť

Náš relatívny blahobyt je celkom závislý od automobilového priemyslu. Slovensko vyprodukuje každoročne viac ako milión vozidiel, naše automobilky zamestnávajú 180-tisíc pracovníkov a podieľajú sa až dvanástimi percentami na HDP krajiny, vďaka čomu sa už niekoľko rokov objavujeme na vrchole rebríčka počtu vyrobených áut na jedného obyvateľa. Celkovo 50 percent našej priemyselnej výroby tvorí práve výroba automobilov, ktoré predstavujú štvrtinu slovenského exportu. Nie náhodou nás západné médiá, akými sú napríklad Guardian, New York Times alebo Financial Times, označujú nálepkou „Detroit Východu“, podľa známeho rodiska automobilizmu na stredozápade USA. To sa už niekoľko desaťročí potáca v hlbokom sociálnom aj ekonomickom úpadku. Stalo sa symbolom chudoby, hospodárskej recesie a vysokej kriminality. Často sa navyše poukazuje na podobnosti detroitského príbehu s tým slovenským. Absolútna naviazanosť ekonomiky SR na jeden priemysel môže zakrátko (v priebehu niekoľkých rokov) spôsobiť katastrofu pre celú našu ekonomiku. Preto by sme si mali ozrejmiť, čo sa vlastne v Detroite stalo. Malo by to pre nás byť nielen varovaním, ale aj návodom, ako sa v budúcnosti takémuto osudu aspoň čiastočne vyhnúť.

Jediná karta

Najväčším problémom Detroitu bola jeho výlučná orientácia na jediný priemyselný sektor. Mesto sa už začiatkom 20. storočia stalo svetovým centrom automobilizmu, odkiaľ sa autá vyvážali do celých Spojených štátov a neskôr aj do zvyšku sveta. V roku 1903 tu Henry Ford založil svoju firmu Ford Motor Co., ktorá ako prvá začala produkovať vozidlá cenovo dostupné širokej verejnosti, čím odštartovala revolúciu. Svoju dlhoročnú púť v Detroite započal aj Cadillac, Dodge, Generals motors či Chrysler – posledné dve spomínané spoločnosti tvorili tzv. veľkú trojku spoločne s Fordom. Boli to traja najväčší americkí producenti automobilov; všetci mali svoje sídlo v Detroite a priniesli mu nebývalú prosperitu. Otázka však znie, prečo sa nakoniec z mesta rozhodli odísť. Ako to už býva zvykom, ani v tomto prípade nie je odpoveď jednoznačná. Prvé presuny boli zapríčinené predovšetkým silnými robotníckymi odbormi. Časté štrajky, neustále tlačenie na zvyšovanie miezd a dnes už len ťažko predstaviteľná neochota čiernych a bielych Američanov pracovať za jedným výrobným pásom donútili majiteľov automobiliek, aby svoje továrne presunuli na predmestia, do susedných amerických štátov a nakoniec aj do zahraničia za lacnou pracovnou silou. Spoločne s fabrikami Detroit prichádzal o svoj kľúčový priemysel; netrvalo tak dlho, kým sa ukázalo, že stávka na „jedinú kartu“ sa mestu nevyplatila. Do roku 1950 sa Detroit vyšplhal so svojimi 1,8 miliónmi obyvateľov na štvrté miesto v krajine; od polovice storočia však jeho populácia neustále klesá. Pred pár rokmi sa prepadla dokonca až pod 700-tisíc, pričom nie sú nijaké náznaky, že by sa ďalší úbytok populácie mal v najbližšej budúcnosti zastaviť.

Ďalšia citeľná rana pre detroitských robotníkov prišla spoločne s automatizáciou montážnych dielní v polovici 20. storočia. Desaťtisíce pracovných miest vymizli a neboli už nikdy nehradené. Automobilkám dopomohla k úpadku aj ropná kríza na začiatku sedemdesiatych rokov a následná ekonomická recesia v rokoch osemdesiatych. Ako poznamenáva historik David Boyle, na rozdiel od veľkých miest, ako je napríklad Chicago alebo Pittsburgh, ktoré tiež boli vybudované len na jednom odvetví priemyslu, ale svoju produkciu dokázali prispôsobovať novým trendom, Detroit neurobil pre svoju záchranu vôbec nič. Automobilový priemysel bol „ako Silicon Valley v osemdesiatych rokoch“, hovorí Boyle a dodáva, že veci sa vyvíjali pre Detroit až príliš dobre na to, aby jeho obyvatelia mysleli aj na svoju budúcnosť.

Rasové nepokoje

O niečo menej známym problémom Detroitu bolo rasové napätie, ktoré bolo v meste prítomné počas celého minulého storočia. Prvé rasové nepokoje vypukli už v štyridsiatych rokoch. Bolo to obdobie, keď do mesta prichádzali afroamerickí robotníci za prácou. Stretávali sa tam ešte so systematickou diskrimináciou zo strany bielej majority. Stredná trieda tvorená prevažne belochmi sa začala v reakcii na nových susedov sťahovať, naopak, na predmestia. Centrum mesta – podobne ako v ostatných veľkých metropolách USA – sa rýchlo menilo na väčšinovo obývané černošskou populáciou. Najznámejšie „povstanie“ Afroameričanov, ktoré patrí dokonca k jedným z najväčších v amerických dejinách, vypuklo v roku 1967. Rebélia chudobných černochov proti pomaly doznievajúcemu inštitucionálnemu rasizmu bohatých belochov trvala päť dní, poškodila 2 000 budov a celkovo vyústila do 7 000 zatknutých, 43 mŕtvych a 467 zranených ľudí. Situáciu musela upokojiť až privolaná armáda. Reputácia Detroitu ako bohatého, globálneho automobilového centra sa tým nadobro skončila. Bieli Američania sa báli o svoje životy; stále väčšie množstvo sa ich sťahovalo na predmestia, čo sa označuje ako „biely útek“. Kým ešte v roku 1950 bolo 83,6 percenta obyvateľov Detroitu bielych, v roku 1970 to bolo len 55,5 percenta a dnes je to menej ako 10 percent. Podľa reverenda Charlesa Williamsa II., ktorý sa ako aktivista dlhé roky podieľa na znovuoživení mesta, táto rasová nevraživosť nesie veľký podiel zodpovednosti na situácii, v ktorej sa Detroit dnes nachádza. „Rasa bola v podstate využívaná ako nástroj na poštvanie ľudí proti sebe,“ myslí si Williams. „Je tu úprimná, hlboká nenávisť. Obyvatelia mesta sú učení neveriť tým z predmestí. Obyvatelia predmestí neveria zas tým v meste.“

Neschopná vláda

Pre Slovákov je možno o niečo familiárnejším problémom Detroitu nekompetentná vláda, ktorá nedokázala riešiť pomalý úpadok mesta trvajúci niekoľko dlhých dekád. Cynicky pôsobí najmä skutočnosť, že už od roku 1962 Detroitu nepretržite vládnu starostovia z ľavicovej Demokratickej strany, ktorí majú v meste zabetónovanú svoju vládnu pozíciu vďaka hlasom čiernych voličov. Demokrati využívajú rasovú kartu po celých Spojených štátoch na ľahké zvolenie do svojho úradu. Obohrané sľuby, že urovnajú rasové a etnické napätie v krajine, aké sme mohli vidieť aj u prezidenta Baracka Obamu, sa opakovane stretávajú s tvrdou realitou a tou je skutočnosť, že iba prilievajú olej do ohňa, ktorý by bez ich podpory už sám dávno vyhasol. Za skazu Detroitu nesie asi najväčšiu osobnú zodpovednosť starosta Coleman Young, ktorý ho riadil celých 20 rokov a jeho jediným úspechom za toto dlhé obdobie bolo len to, že sa stal prvým Afroameričanom, čo získal túto funkciu. V roku 2010 mal Detroit takmer 20-percentnú nezamestnanosť a 36 percent jeho obyvateľov žilo pod hranicou chudoby. V roku 2013 vyhlásilo mesto bankrot – najväčší v americkej histórii. Situácia sa odvtedy príliš nezmenila a zdá sa, že sa bude stále zhoršovať. Na obzore sa síce črtajú niektoré naivné plány rôznych aktivistov, tvorených prevažne miestnymi obyvateľmi, ktorí sa pokúšajú za peniaze dobročinných organizácií mesto zrevitalizovať, ale pri úvahách o ich reálnom úspechu môžeme byť prinajlepšom skeptickí.

Budúcnosť Slovenska?

Odkedy noviny Financial Times prvýkrát písali o Slovensku ako o Detroite Východu, ubehlo viac ako desať rokov. Našej ekonomike sa zdanlivo darí a nič nenasvedčuje tomu, že sa to v blízkej budúcnosti zmení. Čo sa však stane, ak slovenská životná úroveň aj mzdy náhle porastú a priblížia sa tým na Západe? Od osudu Detroitu by nás v takomto prípade nedokázali zachrániť ani len vysoké štátne dotácie a úľavy, ktorým sa na rozdiel od slovenských podnikateľov dlhodobo tešia ich zahraniční kolegovia. To, že sa KIA, Volkswagen či Peugeot presunú za výhodnejšími podmienkami do iných krajín, je takmer isté. Otázka však znie: kedy? Budeme mať dostatok času pripraviť sa na následky? „V dvadsiatych rokoch bol Detroit žiarivou hviezdou novej éry, centrum amerického ekonomického vesmíru, kde bolo za kombinácie kapitalizmu a technológií produkované najväčšie dobro pre najviac ľudí,“ napísal o Detroite historik Jeffrey Mirel. Prešlo len pár desaťročí a zo slávy tohto majestátneho mesta zostali iba ruiny opustených tovární, vysoká kriminalita a prázdne domy popri cestách.

Juraj Sinay: Rok 2018 bude pre automobilový priemysel kritický

 

V roku 2017 sa na Slovensku vyrobilo podľa predbežných výsledkov v automobilových závodoch Volkswagen (VW) Slovakia, Kia Motors Slovakia a PSA Group Slovakia viac ako 1,025 milióna vozidiel. Podiel výroby automobilov na celkovej priemyselnej produkcii na Slovensku dosiahol 44 percent a automobilový priemysel sa na priemyselnom exporte SR podieľal 35 percentami. „Tento rok však bude kritický z hľadiska udržateľnosti a konkurencieschopnosti kľúčového sektora našej ekonomiky. Pokiaľ však neodstránime hlavné bariéry v automotive sektore, tieto výsledky sa nepodarí dlhodobo udržať a výkonnosť tohto odvetvia začne klesať,“ povedal prezident ZAP SR Juraj Sinay. "Rok 2018 označujeme za kritický preto, že sme presne identifikovali, že tie parametre, ktoré definovali konkurencieschopnosť SR pre investorov v rámci automobilového priemyslu, sa začínajú dostávať do hraničných oblastí. Je to nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily a sú to možno niekedy aj rozumné snahy o zvyšovanie mzdových nákladov. Lenže vychádzajúc z toho, že zahraničné matky tu majú dcérske firmy, tak pridaná hodnota jednoznačne bola aj to, že mzdové náklady boli na takej úrovni, na akej boli. A tieto dva parametre začínajú byť kontraproduktívne v súvislosti s rozhodovaním o nových investíciách," podčiarkol Sinay. Kľúčovým problémom automobilového odvetvia podľa ZAP SR zostáva akútny nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, nefunkčný vzdelávací systém, ktorý by pripravoval mladých ľudí pre potreby trhu práce.