DYNASTIA ŠIMEČKOVCOV

Wikipédia vie všetko: „Šimečka je české priezvisko odvodené od mena Šimon. Najčastejšie je v mestách Ostrava, Kopřivnice a Frýdek-Místek. Na Slovensku je veľmi zriedkavé, vyskytuje sa len v Bratislave.“ Priezviská „Šimečka“ sú na Slovensku tri, v Česku je ich 93. „Patróna“ rodu, svätého Šimona, nazývali aj Horlivcom, pričom grécka forma mena Simeon znamená „počúvanie“. Žeby predurčenie, stigma rodu? Slovenská dynastia Šimečkovcov – horlivcov, spojených s „počúvaním“ – teda s poslušnosťou?, odpočúvaním či sliedením? – sa usídlila v srdci slovenského slniečkarstva v roku 1954, v rokoch najtvrdšej stalinizácie aj trockizácie zároveň, teda nekompromisného ponárania Slovenska do najšpinavších vôd marxizmu-leninizmu.

Zakladateľ dynastie Milan Šimečka I., ktorý sa narodil 6. marca 1930 v Bohumíne, vyštudoval v Brne marxistickú filozofiu a z poverenia ÚV KSČ ako kádrová rezerva komunistov priniesol na Slovensko nielen priezvisko „Šimečka“, ale predovšetkým progresívne učenie Marxa, syna Heinricha Mordechaja s celým radom predkov, vynikajúcich rabínov. Otrasené povojnové Slovensko, ktoré opustilo okolo 5-tisíc intelektuálov (nehovoriac už o tých, ktorých česko-boľševické súdy poslali do večnosti), začal práve on a iní jeho rodáci, českí „exulanti“, farbiť na červeno, aby „zrudlo“. Šimečka I. najprv vtláčal marxizmus do hláv medikov a farmaceutov na Slovenskej univerzite, ktorá sa práve vtedy vrátila k menu Komenského, a pokračoval medzi umelcami na VŠMU, kde sa stal docentom. Ku kariére mu iste prispelo aj zorganizovanie vtedy typického „verejného súdu“ s mladým študentom Milanom Lasicom! Veď Lasica „spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU“! Vie vôbec o tom vdova po Lasicovi Magda Vášáryová, ktorá tak nezlomne šteká z protestných tribún po boku vnuka ničiteľa jej manžela?

Fanatický horlivec

Počas štúdia v Brne prejavoval sa zakladateľ rodu slovenských Šimečkovcov ako tvrdý stalinista, a pre svoj fanatizmus bol medzi rovesníkmi veľmi neobľúbený. Jeho konškolákom bol iný Milan, budúci známy spisovateľ Kundera, vedúca osobnosť slobodomyseľnej brnianskej mladej literárnej scény. Šimečka I. sa stal predlohou prvého Kunderovho románu Žert o represáliách na základe prostého vtipu na pohľadnici horlivcami Šimečkovho typu. Cesty dvoch Milanov sa rozišli. Spisovateľ Kundera emigroval do Francúzska (kde nedávno zomrel) a horlivec Šimečka I. stal sa natieračom Slovenska do červena.

Dedo – Šimečka I. vložil do génov dynastie okrem „progresivizmu“ aj oportunizmus, čo je prispôsobovanie sa situácii za cenu ústupu od zásad v prospech rýchlych výhod, teda adekvátna reakcia na „výzvy doby“, v jeho časoch ako „ispytanija“. Keď na stáži v nemeckom Mainzi zaňuchal vôňu „pražskej jari“, stavil na reformy, ktorým dodali meno Dubčeka. A od toho sa oportunisticky prudko dištancoval jeho syn Šimečka II. – zrejme kvôli výzvam, vtedy sa už zmenili na „challenges“. Do reforiem primiešal štipku neomarxizmu (ktorý sa zrodil vo Frankfurte), za čo ho jeho vlastní súdruhovia po auguste 1968 chvíľku väznili. A po novembri 1989 s legitimáciou disidentstva sa ľahko votrel do VPN (vedno so synom). Čoskoro sa stal poradcom dramatika Václava Havla, zvaného tiež Lahev. Na dobových fotografiách ho vidno spolu s iným Havlovým poradcom Milanom Kňažkom. Ten to aktuálne vidí rovnako ako pokračovatelia šimečkovskej dynastie: za všetko zlo môže Fico.

Obvinenie Kunderu

Milanov syn, Martin Milan Šimečka II., narodený už v Bratislave v roku 1957, nadviazal „na tátu“ vo všetkom, akurát „vymenil farby“. Po absolvovaní SOŠ chemickej je teda stredne vzdelaným chemikom, no predstavujú ho ako „slovenského prozaika“, pričom dostupné sú iba informácie o jedinej knihe: Medzi Slovákmi: stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom. Známejší je ako publicista: veľa píše a rozpráva (tára).

Jeden z vrcholov svojej kariéry dosiahol v októbri 2008, keď ako šéfredaktor českého časopisu Respekt (čeština je mu zrejme bližšia ako slovenčina) uverejnil Příběh muže, kterého v roce 1950 dostal slavný spisovatel do vězení. Tým „mužem“ bol „jeho táta“ a tým „slavným spisovatelem“ Kundera. Išlo o nepodložené, teda falošné obvinenie Kunderu, že udal spolužiaka, ktorý sa dal naverbovať na spoluprácu s CIA. To mala byť „sladká pomsta“ za to, že si Kundera trúfal karikovať „horlivosť“ jeho otca, Šimečku I. Tento „objav“ po desiatkach rokov mu však Česi neodpustili. S tým, že Kundera nebol komunistický fanatik a s komunizmom sa rozišiel skôr, ako sa to stalo módnym prvkom, sa ho zastal jeho rovesník dramatik Uhde. Česi Šimečku II. vykopli nielen zo šéfredaktorskej stoličky, ale aj z časopisu Respekt. Aj preto, že Kundera v reakcii zakázal spätné preklady svojich najnovších románov z francúzštiny do češtiny.

Vzťah k „tejto krajine“

A tak sa náš otecko, teda Šimečka II., navrátil – ako exulant – na Slovensko. A tu mudruje a obviňuje, ale mnoho aj prezrádza a „odstrihuje“ nežiaducich od spoločnosti. Napríklad ako predseda Slovenského centra spisovateľského PEN-klubu zabránil jedinému nositeľovi medzinárodnej literárnej Ceny PEN International, Vincovi Šikulovi, aby sa stal členom PEN-klubu. Mal podľa Šimečku II. „nevhodné názory“.

Ako inak označiť vzťah Šimečku II. k Slovensku, pardon, k „tejto krajine“, k Slovákom a ich jazyku, ak nie ako kontroverzný? Na jednej strane sa v Českej televízii pochválil, že veľmi rád edituje slovenské texty svojich podriadených – vraj pritom vychutnáva čaro jazyka! Naozaj „čaro“ jazyka, o ktorom sa inde vyjadril, že je „jazykom obesenca“? Presnejšie povedal: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ Aj keď „táto krajina“ mu nikdy neprirástla k srdcu, absurdne ju viní za svoj „disidentský osud“ v svojej už uvedenej knihe, ktorú napísal v „jazyku obesenca“. Tiež povedal, že Slovensko sa nikdy nevyrovná Česku, lebo Slovensko je „vedomé si svojej provinčnosti“. A navyše, a okrem toho, a neodpustiteľne: „Slováci veria v Boha, a to je strašné,“ to povedal nahlas a ani sa nezačervenal. Veď hej, má „narudlú“ myseľ.

Prekrúcanie reality

Na druhej strane od tohto zaostalého Slovenska, zosobneného Andrejom Kiskom, neodmietol pri príležitosti 25. výročia vzniku SR, vtedy ako bývalý šéfredaktor denníka Sme a komentátor Denníka N a „príslušník intelektuálnej špičky strednej Európy“, ocenený aj v USA akýmsi Pegasom, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Veď sláva, veď money! Pôsobí v okruhu žltej tlače, prekrúcajúcej realitu podľa vytýčenej pravdy (ktorá sa nekritizuje, však, ZKH?). A ktovie, skade ešte mu plynú money? Veď sa hrdinsky priznal k priateľstvu so Sorosom. Verejne sa priznal: „George Soros, si trúfam povedať, že môj priateľ, aj keď sme sa už dlho nevideli. Aj vďaka Sorosovým peniazom, ktorými pomáhal mimovládnym organizáciám, aby chodili po Slovensku a burcovali proti Mečiarovi, dokonca bez jeho peňazí by sme to neboli dokázali. Je teda navyše ešte aj človek, ktorý nám pomohol poraziť Mečiara.“

Tak toto je „táta“ bývalého podpredsedu europarlamentu a súčasného podpredsedu NR SR a zároveň predsedu Progresívneho Slovenska, Michala Šimečku III. Ten sa narodil v roku 1984 a rovnako ako jeho dynastickí predkovia je radikálnym presadzovateľom momentálne platnej, populárnej, modernej, teraz teda progresívnej ideológie. Jedinú pravdu hlásal jeho dedo, raz červenú, potom opačnú, rovnako syn, a teraz aj vnuk. Ten však, ak je to nevyhnutné, neváha sa verejne dištancovať od svojho otca: keďže otec nie je členom PS, čo má teda s ním spoločné? To na tých šťastných rodinných snímkach debatujú iba a len o počasí?

Peniaze riešia všetko

Toto „politické kura“ – citujúc blogera, publicistu a spisovateľa Gustáva Murína, ktorý pátral, „z akých vajec sa vykľulo toto politické kura“ – sa chystalo po septembrových voľbách s podporou bruselskej kliky a ambasády za plotom organizovať nám „progresívnu“ budúcnosť. Keď to nevyšlo, vychádza on a jeho nohsledi do ulíc, kde úplne „demokraticky“ žiadajú „basu“ pre Fica (nehovoria však „za čo“) a vykrikujú „Dosť bolo Fica“ a „Nebudú mať všetko!“ Už sa pomaly zabudlo, že tento ešte len čosi ako „bruselský“ a dnes „parlamentný komsomolec“, v srdci oportunista, sa neštítil robiť asistenta vtedy ešte smeráckemu, dnes už „blúdiacemu“ bývalému europoslancovi Borisovi Zalovi (žeby tohto ambiciózneho človeka s krvou Tida J. Gašpara, šéfa Úradu propagandy z čias Slovenského štátu, „preinačil“ práve jeho mladý asistent?). Teda slúžil tej strane, ktorej teraz nevie prísť na meno.

Michal Šimečka III. ako šéf slovenských progresívcov je zapáleným presadzovateľom „inakšej“ a „inakej“ demokracie. A tak jedinú pravdu – pravda, raz červenú a potom opačnú – hlásal jeho dedo, podobne otec, pričom tam sa názorové farby menia ako lúče zapadajúceho slnka, a teraz aj vnuk a syn. Propaguje vedno so „svojimi“ stúpenkyňami a stúpencami (na dvojpohlavnom pomenovaní funkcií si dávajú záležať, čím vlastne „kašľú“ na ostatných 60 či koľko pohlaví?) to, čo je moderné: ženy môžu mať penis a muži vagínu, však, pani poslankyňa Plaváková, najkrajší je tanec novomanželov on a on, však, pán vzdávajúci sa poslanec Tomáš Hellebrandt, velebníci transrodovcov, zeleného „úderu“, a všetkých nezmyslov od výmyslu sveta. Money riešia všetko.

Zdroj: JAROSLAV HEJZLAR/JAKUB KOTIAN/TASR, DIANA ČERNÁKOVÁ

Štváč a udavač

A čo predznačilo Šimečku III. po praslici? Jeho matka Marta Šimečková pochádza z rodiny Eda Friša, vlastným menom Edmunda Frischa, ktorý sa narodil v roku 1912 v Starej Ľubovni v rodine židovského právnika Ármina Frischa. Po ukončení práva pracoval od roku 1935 v advokátskej kancelárii a ako radikálny ľavičiar vstúpil do KSČ. A pohyboval sa medzi slovenskými komunistickými intelektuálmi, Clementisom, Novomeským, Husákom, Löblom. No a týchto spolubojovníkov potom neváhal potopiť v rámci povojnovej kampane proti slovenským buržoáznym nacionalistom...

Svoju veľkú kariéru začal v Rusku, v Moskve, kam sa utiekal po vzniku Slovenského štátu. Po tom, čo sa v roku 1942 osvedčil ako šéf slovenského vysielania moskovského rozhlasu, vo februári 1945 ho poslali na Slovensko. Tu ako vysoký komunistický funkcionár mal na starosti kultúrno-propagačnú činnosť. V rokoch 1947 – 1951 bol dokonca šéfredaktorom komunistickej Pravdy! A štval vtedy v smutne známych procesoch s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom, ale aj s Miladou Horákovou. A udal aj Gustáva Husáka. No len čo aj vďaka nemu pozatvárali buržoáznych nacionalistov, aj sám sa stal terčom útokov. Neuväznili ho ako Husáka, len politicky „limitovali“. Ako trockistu ho v roku 1958 vylúčili z KSČ, a potom pracoval v Historickom ústave SAV ako expert na diela klasikov marxizmu-leninizmu. Rodné Slovensko mu však akosi neprirástlo k srdcu. Priznal sa, že „v lednu 1948 se účastnil místo nepřítomného Viliama Širokého, původným jménem Vilmosa Szélesa, porady slovenských a českých komunistů o omezení kompetencí slovenských orgánů v chystané nové ústavě“...

Manuál zo zahraničia

S druhou manželkou Soňou Čechovou, propagátorkou česko-slovenskej vzájomnosti, mal v roku 1962 dcéru Martu, ktorá sa stala manželkou Martina M. Šimečku a mamou Michala Šimečku. Ona založila Amnesty International v roku 1991, a od roku 2016 bola predsedníčkou jej správnej rady. Obhajuje „slobodu a bojí sa násilia“. Na začiatok zozbierala „až“ 300 podpisov na zamedzenie vytvárania hliadok vo vlakoch Kotlebovou ĽSNS. V roku 2018 „vnímala“ ako krok späť odmietnutie ratifikovať Istanbulský dohovor, za čo sa tak úspešne postavil kňaz Marián Kuffa. Kritizuje všetko „staro-slovenské“. Na adresu Andreja Hlinku povedala, že to bol „protofašista“ a vodca fašistických Hlinkových gárd. Hoci tie vznikli až po tom, keď on už nežil.

Slovenské príslovia a porekadlá si pán Záturecký nevycucal z prsta: vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Šimečka III. je predsedom PS, kde je aktívnou podpredsedníčkou Zora Jaurová, rodená Markušová („neaktívnou“ podpredsedníčkou je Zuzana z paláca). Šimečka III. sa práve s Jaurovou v predvolebnom videu spred štyroch rokov ukázal ako expert na slovenskú históriu. Na Zorine otázky, čo to znamená byť Slovákom, kto sme ako národ, na aké tradície nadväzujeme a aký je náš dejinný príbeh, Šimečka III. odpovedal: „Naša odpoveď je jasná, nie sú tu žiadni bájni starí Slováci, naše dejiny sa začínajú v roku 1918.“ A dovtedy Slovensko a ani Slováci neboli? Nemali sme Pribinu, Svätopluka, Štúra, Moysesa?

Summa summarum: bolo a je poslaním šimečkovskej dynastie – rovnako ako ďalších českých exulantov, ktorí sa usídlili na Slovensku (Benadovci, Bacílkovci a iní), šíriť v „tejto malej krajinke“ vždy tú momentálne jedinú pravdu podľa manuálu zo zahraničia? Podľa toho, čo je v móde, lebo provinční Slováci nikdy nechápu, kde je sever – či vlastne Západ? Zdá sa, že je dostatok argumentov povedať, že to malé kura, alebo nedozreté jablko nepadlo ďaleko od rodných jabloní a hrušiek.