ERIK KALIŇÁK: SLOVÁCI SÚ SUVERÉNNYM NÁRODOM

Začneme skôr osobnejšie. Ako vníma vaša manželka politiku, ale aj to, čo sa okolo vás deje, keďže pred pár dňami na vás na ulici slovne zaútočil liberálno-progresívny volič?

Nie vždy je so všetkým stotožnená. Spoznali sme sa v čase, keď sme končili strednú školu a ťažko sa vtedy dalo predvídať, že skončím v politike. Diskutovali sme o tom a hoci nie je vždy zo všetkého nadšená, rešpektuje to. Niektoré témy ju nezaujímajú, o iných veľa diskutujeme, niekedy s mojimi názormi súhlasí, inokedy dá protiargumenty, absolútne vyrovnane sa doma o všetkom rozprávame. Situáciu, ktorá nastala pred pár dňami, si nahrávala ona, nie ja. Tam ukázala, že stojí pri mne, čo ma veľmi potešilo. Môžete byť ako politik odolný voči takým veciam a miestami si to užívať, lebo keď ste v Smere, ste zvyknutý na to, že vás okolie odpíše skôr, ako pozná pravdu, alebo si ani nenechá vysvetliť veci. V tomto momente som však naozaj cítil obrovskú podporu.

Narodil sa 9. septembra 1991 v Bratislave. Vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií sa z neho stal odborník na programovanie, dizajnovanie webových stránok, ale aj na sociálne siete či na ideologické smerovanie online komunikácie a online kampaní. V roku 2019 absolvoval kurz na Friedrich Ebert Stiftung, odbor Social Media Campaigning. Pracoval vo Futurologickom inštitúte Slovenska, Vizion Arts, ale aj v Avon Cosmetics, vo všetkých spoločnostiach bola jeho hlavnou doménou kreatívna činnosť a online priestor. Hovorí sa o ňom, že má výborné analytické myslenie, je zodpovedný, mimoriadne počítačovo a graficky zdatný a v neposlednom rade flexibilný. V rokoch 2019 a 2020 bol aktívnym členom kreatívneho tímu v Smere-SSD pri tvorbe stratégie, vizualizácie, ako aj finálneho prevedenia politickej kampane. Má rád filozofiu, scenáristiku a prácu v online priestore. V domovskej politickej strane mu právom patrí pozícia mladého kreatívca, kde na dennej báze spolupracuje s ďalšími mladými politikmi strany Smer-SSD, ktorých zvyknú volať Smerácki vlci. Po septembrových voľbách v roku 2023 po prvý raz zasadol do poslaneckej lavice a zároveň sa stal šéfom tímu poradcov predsedu vlády SR Roberta Fica. Prezradil nám, že rodina je pre neho absolútny základ. Hovorí, že ak chce ľudstvo prežiť, je rodina tá najzákladnejšia a najnespochybniteľnejšia jednotka. Preto je zhrozený z frontálneho útoku na rodinu, ktorú sa progresívci snažia nejakým spôsobom rozbiť, no on svojím pričinením nedovolí, aby túto základnú jednotku, ktokoľvek zničil. Počas rozhovoru nám povedal nie veľmi lichotivú vlastnosť, vraj je v súkromnom živote mimoriadne lenivý, ale v momente, keď ide o prácu, je zrazu perfekcionista. Patrí ku generácii, ktorá sa snaží odviesť v práci maximum, robota je pre neho iný svet, tam sa nakopne a ide poctivo. Považuje sa za šťastného v tom, že na rozdiel od množstva ľudí nikdy nemal pocit, že k štúdiu a práci potreboval mať aj nejaké hobby. Štúdium aj práca ho veľmi bavia, ako pri štúdiu, tak aj pri práci sa mu nekončí pracovný čas tým, že o tretej alebo o piatej odíde z práce, ale plynule v nej pokračuje napríklad formou vzdelávania sa. Keď však už naozaj potrebuje vypnúť, pozrie si seriál, niekedy film, ide do mesta s priateľmi, zahrať si florbal alebo zakotví doma pri počítačovej hre. Má len 32 rokov, ale so svojou súčasnou manželkou je takmer pätnásť rokov, ženil sa však iba pred tromi rokmi. Prezradil nám, že svadba bola len takou čerešničkou na torte. S úsmevom na tvári vraví, že je dobrým manželom, vraj veľa sťažností na neho nie je, snaží sa pomáhať, kde sa dá, ale manželka je neuveriteľne sebestačná. Aj preto sú spolu tak dlho, vždy si totiž hľadal niekoho, kto mu bude rovným partnerom, vraj takú našiel a funguje im to. V živote mal šťastie na dobrú partiu kamarátov a nikdy nepociťoval osamelosť. Tvrdí, že úspechy aj neúspechy sa lepšie zvládajú s priateľmi. Teší ho, že niečo také nepociťuje len v súkromní, ale aj v práci, v politike, kde sú kamarátstva výnimočné a politici si často aj v rámci jednej strany nezvyknú dôverovať. V Smere sa však stretla partia, ktorá je na tom rovnako nielen ideologicky, ale priateľsky. Neuveriteľná pracovná a priateľská symbióza Erikovi Kaliňákovi funguje s Richardom Glückom, Jurajom Gedrom, Jánom Mažgútom či Igorom Melicherom. Je to vraj jeden z dôvodov, prečo ich baví chodiť do práce. Mgr. Erik Kaliňák.

Čo vás viedlo vstúpiť do politiky? Mysleli ste si, že niekedy budete poslancom NR SR, podpredsedom Smeru-SSD a šéfom poradcov predsedu vlády SR?

Samozrejme, o politike sme s Robertom Kaliňákom diskutovali – zväčša raz ročne, keď si na nás našiel ako minister čas a pre mládežníka to bolo zaujímavé počúvať. Teraz nás démonizujú, ale keď sa podarilo Smeru vyhrať voľby, tak už vtedy bol zlý. Ja som si to odžil, nepripravili ma na to, že keď Robert Kaliňák a Robert Fico uspejú, nebude to úspech všetkých a na druhý deň ma v škole čakali výčitky. Tam som sa s tým musel naučiť žiť a teraz to beriem s úsmevom na tvári. Ale strýko pre mňa nebol vzorom a impulzom na vstup do politiky. Mal som ho v úcte a zaujímalo ma ho počúvať, ale bol som vtedy tínedžer a politiku som sledoval veľmi povrchne. Začal som sa o ňu vážnejšie zaujímať, až keď ma oslovili na spoluprácu na sociálnych sieťach. Vtedy som pracoval pre korporát a venoval sa programovaniu webových stránok. Do politiky som vstúpil ako niekto, kto je v úzadí, má na starosti príspevky a diskusie pod nimi. Postupom času som začal strihať videá, vyberať zaujímavé situácie, navrhovať príspevky, až to nejako prirodzene vyústilo do spravovania straníckeho Facebooku Ľuboša Blahu a Roberta Fica. Ale ten najhlavnejší dôvod môjho vstupu do politiky bol, že ma ako občana začalo štvať, čo sa deje a mal som vnútorný pocit, že Smer, ktorý bol v tom čase v prerode po odchode tých 11 poslancov, sa venuje najmä sám sebe. Zúrila pandémia, prijímali sa nezmyselné rozhodnutia a vtedy som sa rozhodol nakrútiť prvé video, na ktoré som dostal pozitívny ohlas.

Aké máte vzťahy s Robertom Ficom?

Roberta Fica všetci vykresľujú ako diktátora, mocichtivého pána, ktorý rozdáva všetkým rozkazy, pričom realita je úplne opačná. Tá miera demokracie, ktorú on z pozície nepochybne najúspešnejšieho politika predvádza v strane Smer-SSD, je pre mňa veľkou knihou a miestami ma až šokovalo, keď sa mali robiť rozhodnutia, ktoré mali vplyv nielen na stranu, ale aj naňho ako na osobu, a on sa opýtal na názor aj mňa. Bola to taká miera rešpektu, ktorú som si ani nezaslúžil. Môj vzťah k nemu je založený na rešpekte a je mi na ňom veľmi sympatické, že sa s ním môžete otvorene rozprávať o veciach, ktoré sa priamo dotýkajú jeho práce. Môžete ho skritizovať, povedať mu, že niečo nie je dobrý nápad, môžete mu radiť. Nie je to typ samoľúbeho politika, ktorý verí len sám v seba a nestojí o názor iných. Od iných politikov viem, že mám obrovské šťastie na takého lídra, vážim si to a verím, že o to neprídem.

Patríte do prvej desiatky politikov, ktorí dostali v parlamentných voľbách najviac preferenčných hlasov, s počtom 145 018 ste sa zaradili na 9. miesto. Čomu pripisujete svoj úspech?

Nepatrím k ľuďom, ktorí vidia za všetkým jeden dôvod, lebo je to vždy súhra viacerých faktorov. Vo veľkej miere k tomu prispelo priezvisko a práca Roberta Kaliňáka. Videl som veľa lístkov, na ktorých sme boli zakrúžkovaní ja, Robert Fico, Robert Kaliňák a Tibor Gašpar, čiže nejaký ten trestnoprávny odboj zohral rolu, hoci ja nie som právnik a hlavne oni bojovali proti tej šialenej mašinérii. Ďalší rozmer je môj vek, čo niektorí kritizujú, ale sympatizanti práve chcú vidieť mladú krv a je skupina voličov, ktorí chcú dať príležitosť mladým.

Máte pred sebou prvé funkčné obdobie v postavení poslanca NR SR, ako vnímate túto pozíciu?

S pomenovaním pán poslanec až tak často neprichádzam do kontaktu a ani si naň nepotrpím. Úroveň parlamentu za posledné roky upadá a niekedy ma fascinuje miera hlúposti, čo sa tam nachádza. Ja radšej mlčím, keď neviem, ale politika je plná ľudí, ktorí kričia hlavne vtedy, keď nevedia, či už je to Alojz Hlina alebo Igor Matovič, trochu ma unavuje sedieť tam a počúvať ich. Stále som v politike veľmi opatrný, mám rešpekt voči veciam, ktorým nerozumiem, a zároveň mám zdravú zvedavosť, ale uvedomujem si, že je veľa politikov, ktorí nerozumejú podobne ako ja, ale nebráni im to, aby rozprávali.

Vediete tím poradcov predsedu vlády SR. Môžete čitateľom priblížiť, ako táto skupina poradcov funguje, čo všetko má na starosti?

Tím by som rozdelil na dve časti, jednu tvoria ľudia, ktorých tam nominoval Robert Fico, aby mu pomáhali v konkrétnych oblastiach, a druhú časť som nominoval ja, aby pomáhali v oblastiach, ktoré ja považujem za dôležité. Zbor poradcov má tri úlohy: prvou je finálna kontrola pred zasadnutím vlády, kde majú poradcovia pomerne krátky čas skontrolovať predkladaný návrh zákona, zabezpečiť krátke zhrnutie pre premiéra, či boli alebo neboli pripomienky, či to má dôsledky na štátny rozpočet, plus nejaký názor a doplňujúce otázky. Druhý rozmer: kde sú dobre nastavené vzťahy, tam môže zbor poradcov vstupovať priamo do medzirezortného pripomienkového konania alebo do tvorby zákona a byť poradným hlasom. Je to skupina vzdelaných ľudí, ktorí premiérovi radia, kontrolujú legislatívu a dávajú mu odporúčania. No a ich ďalšou úlohou je schvaľovanie podkladov, keď sú nejaké úlohy, ktoré sa nestíhajú, zbor poradcov skúma, či je dôvod odkladu objektívny alebo nie.

Zažili ste tri a pol roka vládu chaosu, dnes je súčasná koalícia už šesť mesiacov vo vláde, čo všetko ste za toto obdobie museli naprávať? V akom stave vaši ministri našli jednotlivé ministerstvá?

Našlo sa toho pomerne veľa. S premiérom máme akurát kontrolné kolečko po ministerstvách, kde sa rieši, či bola schválená všetka legislatíva na to, aby vedeli vládnuť, alebo ešte niečo treba, aké sú dlhodobé či krátkodobé ciele. Máme za sebou asi tri ministerstvá a našlo sa toho naozaj veľa. Za niektoré veci bude potrebné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť, ale to musíme nechať na jednotlivých ministrov. Kľúč k všetkému sú verejné financie, ktoré skončili v hroznom stave. Teraz sa to snažia hodiť na nás, lenže oni boli tri a pol roka pri moci a čísla hovoria jasne. Poľnohospodárstvo, platby, PPA – dva roky sa nič nerobilo a teraz má Richard Takáč práce nad hlavu a je za to kritizovaný. Veľa ľudí, a ja medzi nich patrím, podporuje myšlienku, aby potraviny, z ktorých sa napríklad varí v školách, boli slovenské, lenže zákonom sa to upraviť nedá, to je potom v rozpore so slobodným pohybom trhu a kapitálu. Ale práve zdravé vlastenectvo môže v ľuďoch, ktorí sú vo vedúcich funkciách, viesť k tomu, že si slobodne vyberú to slovenské. Keď sa takýchto ľudí podarí dostať na správne miesta, nebude potrebná ani zmena legislatívy na to, aby sa začalo dariť Slovensku a lokálnym potravinárom. Už teraz ide poľnohospodárom pomoc v podobe odpustenia odvodov a je to pomoc, akú tu doteraz nikdy nemali. Od Richarda Rašiho som zachytil, že IT firma, ktorú vyrobila Veronika Remišová, je čisté fiasko, pol roka nič nerobili, ale mali ešte aj zaplateného barbera, ktorý ich tam chodil za štátne peniaze strihať. Veľa sa toho ešte podozvedáme. Evidujem názor niektorých voličov, že to ide príliš pomaly a už to malo byť – je to mix toho, že na jednej strane musíte niekde vymeniť personál, pretože niektorí zamestnanci sa v tejto napätej atmosfére dali do polohy, že pre teba ja robiť nebudem a musia sa hľadať legálne nástroje, ako ich vymeniť. Podobne ako Matúš Šutaj Eštok – teraz je už osemkrát potvrdené súdmi, že k tomu pristúpil zodpovedne a správne. Ministri musia odhaliť, čo na ministerstvách horí a potom to hasiť, čo aktuálne prebieha, a zároveň z toho musí potom niekto vyvodiť zodpovednosť, ale to bude až v ďalšie fáze. Teraz musíme zabezpečiť, aby Slovensko nezhorelo a posúvalo sa dopredu. Neskôr zrejme prídu na rad aj trestné oznámenia a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Erik Kaliňák s ministrom obrany SR Robertom Kaliňákom počas Dňa otvorených dverí v NR SR.

Sme po prezidentských voľbách. Ako hodnotíte volebnú kampaň, ale najmä ako hodnotíte výsledok?

Médiá, aktivisti, herci a opozícia dali Ivanovi Korčokovi všetko, čo mohli. Všetci, celá opozícia vrátane KDH podporovali kandidáta, ktorý raz hovoril, že je za manželstvá homosexuálov, potom to zrazu neplatilo, najprv povedal, že bude bojovať proti vláde, potom s ňou chcel spolupracovať, keď mu to marketingovo lepšie vychádzalo a už mu nikto neveril. My sa v žiadnom prípade nehráme na dokonalých a najslušnejších, lebo je to falošné. Sme len ľudia a oveľa radšej budem v nejakej miere nedokonalý, ale ich počuť nariekať a vyčítať Extra plus, že si dovolilo spraviť rozhovor s Pellegrinim, a potom si počas moratória čítate na Denníku N jeden článok za druhým, v ktorých podporujú Korčoka. Oni nasadili všetky zbrane, boli presvedčení, že vyhrajú. Hovorili, že je to aj referendum o našej vláde, ale kým oni to budú tak prepaľovať, lebo oni sú tí, čo majú byť neutrálni, transparentní, slušní, nezaujatí, ale nie sú, tak budú naďalej prehrávať. Pasujú sa do roly médií, v rámci ktorých zaznie pluralita názorov, a pritom to absolútne vypustili. Presne preto silnie alternatíva, občianske médiá, ktoré na konci dňa dávajú priestor všetkým, len ich druhá strana politického spektra nevyužíva. Ich „demokratická“ stratégia spočívala vo vytlačení každého, kto hovoril niečo, čo im nesedelo do ich príbehu, a označení ho za extrém. Po covide a po začiatku vojny na Ukrajine do toho extrému vytlačili 20-30 percent spoločnosti a zrazu má ten „extrém“ svojich kultúrnych zástupcov, hercov, celebrity, ktoré s tým nesúhlasia, a vytvoril sa protipól. Nebojujeme však rovnakými zbraňami, my sme mali byť stále v menšine, ale nie sme, lebo oni to v zlomových momentoch tak prepália, že prehrajú. Robiť z Ľuboša Blahu alebo Roberta Fica proruského agenta? Mediálne si povieme, no dobre, nesedí vám to úplne, ale máte nejaké argumenty. Lenže oni z Petra Pellegriniho urobili proruského populistu. Zbláznili sa? To im nemohol nikto uveriť. Peter Pellegrini je všetko, len nie proruský. A ak to bolo referendum o našej vláde, tak to dopadlo úspešne, ale podľa mňa to bolo skôr referendum o tej šialenej snahe systému nadiktovať ľuďom, akého kandidáta majú voliť, a prehrali. Prezidentská prehra je niečo, čo ich bude veľmi bolieť. Ale ako sa na to nadviazalo, to, čo spravili Attilovi Véghovi či Jasmine Alagič, je čistá diskriminácia. A ešte aj poukázať na to, že podporili nesprávny politický názor, to je už vrchol. Toto sú veľké spoločenské prehry. Oni sa vedia zradikalizovať a utvrdiť svojich radikálnych podporovateľov, ale tých bude čoraz menej.

Aký bude Peter Pellegrini podľa vás prezident?

Svoj názor na prezidentské voľby som pred prvým kolom nevyjadril, ale už vtedy sa objavovali nejaké moje vystrihnuté vyjadrenia voči Petrovi Pellegrinimu z čias, keď sme boli súperi v demokratických parlamentných voľbách, kde som ho za mnohé veci kritizoval. Pred druhým kolom som vedel, že ho chcem a musím voliť, ale vedel som aj to, že mu nemôžem vyjadriť primitívnu podporu a tváriť sa, že som ho pár mesiacov dozadu nekritizoval. Vždy som ho kritizoval za to, že keď chcete byť líder, reprezentujete názory niekoho, ale musíte tie názory aj reálne cítiť. Vyčítal som mu, že v niektorých otázkach reagoval neskoro, pretože si nebol istý a v niektorých musel urobiť aj názorový kotrmelec. Ale on na rozdiel od Korčoka nepodlieha moci médií a ambasády. Rozdiel medzi Petrom Pellegrinim a Robertom Ficom bol pre mňa v tom, že Robert Fico je líder, ktorý hovorí to, čomu verí a je o tom presvedčený. Ak by som si teda mal vybrať medzi nimi ako premiérmi, vyberiem si jednoznačne Roberta Fica. Ale ak sa bavíme o funkcii prezidenta, ktorý má reprezentovať väčšinu, tak potom je to Peter Pellegrini. Na rozdiel od Korčoka Peter Pellegrini vždy chcel reprezentovať väčšinu a verím, že sa o päť rokov bude znovu uchádzať o post prezidenta. A nezvolíme si ďalšieho Kisku alebo Čaputovú, ktorí budú plniť želania len svojej komunity bez ohľadu na to, čo si o tom myslí väčšina Slovenska.

Ako hodnotíte funkčné obdobie odchádzajúcej hlavy štátu Zuzany Čaputovej, slúžila národu?

Počas referenda o predčasných voľbách, covidu či teraz počas vojny na Ukrajine nebola Zuzana Čaputová nie že prezidentkou všetkých, ale ani prezidentkou väčšiny. Bola to prezidentka vytvorená zo skládky, čomu prispela svojou mierou talentu. Mal som pocit, že pri prejavoch len čítala text, ktorý jej niekto pripravil, a nemal som pocit, že to, čo číta, myslí vážne. Neviem, či od začiatku vedela, že ide iba na päť rokov, alebo jej sľúbili, že kritiku Roberta Fica umlčia a o päť rokov svoj post obháji. Môj osobný pocit bol, že na to nemala od začiatku. Je zvláštne, keď sa prezidentom stane človek, ktorého mesiac predtým nik nepoznal, a z jej spôsobu vystupovania som nemal vždy pocit, že verila tomu, čo robila. Novinári jej takmer nikdy nemohli dávať otázky, čo pri nej bolo zrazu normálne a prijateľné, ale vždy to robila formou napísaných vyhlásení, ktoré ťažkopádne čítala.

Mainstreamové médiá priniesli „bombastickú“ informáciu od bývalého ministra obrany SR Jaroslava Naďa, že vaše meno je na zozname spolupracovníkov s Ruskou federáciou, vraj na to prišla česká kontrarozviedka. Celé to vraj súvisí s ruským ovplyvňovaním volieb do Európskeho parlamentu. Dokonca ste vraj financovaný Ruskou federáciou. Máte informácie, ako sa vaše meno objavilo na spomínanom zozname?

Môj hriech je, že na česko-slovenskom večere diplomacie, kde bolo viac ako dvadsať českých ministrov, exministrov, poslancov, exposlancov a predstavitelia našej vlády, sme diskutovali o tom, aké je dôležité mať dobré česko-slovenské vzťahy a ako preklenieme aj toto vlažné obdobie. Urobil som tú chybu, že ako mnohí som poskytol rozhovor asi môjmu rovesníkovi, Američanovi, ktorý študoval v Maďarsku, ktorý sa so mnou chcel porozprávať o prichádzajúcich európskych voľbách, o strane Smer, o vylúčení z frakcie, o tom, kam sa zaradíme, aký bude náš program... A môj hlavný hriech je, že som si toho novinára neprelustroval predtým, než som mu poskytol rozhovor. Začali mi chodiť otázky, či vyvodím politickú zodpovednosť, hoci je jasné, že som od nikoho žiadne peniaze nezobral, to by bol trestný čin, nehovoriac o tom, že som držiteľom previerky a niekde by to vyskočilo. Ak som správne pochopil, pri nejakom politikovi mohlo byť podozrenie, či nedostal peniaze, ale pri celom tom zvyšnom zozname nič také nie je. Napriek tomu to opozícia interpretovala tak, že som platený z Ruska. Bola to pre mňa taká absurdnosť, že som reagoval iróniou. Dal som výstup pre médiá s tým, že sa na tom vyhlásení všetci smiali so mnou. Po smiechu všetkých novinárov som pochopil, že je moja irónia pochopená a že nie je potrebné upozorniť, že to nebolo myslené vážne. Možno to bola politická chyba. Tie médiá však utekali za poslancami, ktorí mali výbor a nemali šancu vidieť moje vystúpenie, odprezentovali im informáciu, že Erik Kaliňák ide lustrovať novinárov, ide na to zneužiť SIS a čo si o tom myslia a predstavitelia vládnej koalície veľmi správne a logicky povedali, že také niečo neprichádza do úvahy a nerozumeli, čo je téma. Až keď sa opýtali, z čoho to vzniklo, pochopili, že to bolo myslené ako vtip. Ale tá najväčšia hlúposť, ktorá z toho vznikla, bol príspevok šéfa komentárov na Pravde, ktorý to dal do hlavnej pointy článku, že Namiesto hlúpeho vtipu si mal radšej Erik Kaliňák skontrolovať, komu dáva rozhovor. To znamená, že celá myšlienka môjho výstupu a škandálu bola v tom, že ma novinári žiadali vyvodiť politickú zodpovednosť za to, že som si neprelustroval niekoho, či je novinár. Definitívna bodka za príbehom bol pre mňa komentár na Pravde niekoho, kto by mal v tom veku mať dostatok rozumu, aby vedel, že to, čo predviedol, je nekonečná hlúposť, lebo on mi zase vyčítal, prečo som si ho neprelustroval. Tak potom čo odo mňa chcete? Mám čapicu, nemám čapicu a aj tak dostanem po hlave, to je podľa mňa scestné.

Politický komentátor Marián Leško, ktorý sa roky naváža do strany Smer-SSD a vás nazval kriminálnym luhárom, doteraz nikdy neniesol zodpovednosť za svoje dezinformovanie. Podali ste na neho sľubovanú žalobu?

Áno, podal, pán Leško sa pri svojich klamlivých tvrdeniach štandardne bráni, že ide o jeho hodnotiace úsudky, na ktoré má on právo. No v mojom prípade svoje tvrdenie, že som kriminálny luhár, klamlivo opieral o posudok kriminalistického a expertízneho ústavu, ktorý podľa neho tvrdil, že som diskvalifikačné nahrávky čurillovcov obsahovo zmanipuloval. Keďže viem, čo robím, vedel som, že to nemôže byť pravda, a tak som kontaktoval advokátov, ktorí mi poskytli k nahliadnutiu spomínaný posudok. Keďže v ňom nie je ani slovo o obsahovej manipulácii, rozhodol som sa pána Leška konfrontovať. Úplne by mi stačilo ospravedlnenie, že naletel klamstvám bývalého špeciálneho prokurátora Lipšica, ale namiesto toho trvá na svojom, hoci som mu čierne na bielom ukázal, že nemá pravdu. Je mi ľúto, že pán Leško patrí k tým ľuďom, ktorí potrebujú súdne rozhodnutie, aby si dokázali priznať chybu, ale presne, ako ste povedali, nadišiel čas, aby novinári začali niesť zodpovednosť za svoje lži.

Pre mnohých bolo prekvapením, že budete kandidovať na post poslanca do Európskeho parlamentu z tretieho miesta. Čo vás k tomu viedlo a s akými plánmi sa chystáte do EP?

Som presvedčený, že obdobie nadvlády progresívnych liberálov nad rozhodnutiami Európskeho parlamentu sa končí a v európskych voľbách budeme svedkami ideologického prevratu, aký sledujeme v národných voľbách naprieč Európou. Verím, že sa končí doba europolitikov, ako ich opísal hlavný ideológ Progresívneho Slovenska Šimečka starší, ktorý povedal, že momentom zvolenia musia dať bokom národnoštátne záujmy krajiny, za ktorú boli zvolení, a musia dbať a presadzovať čisto záujmy Európskej únie. S týmto tvrdením bytostne nesúhlasím. To je úlohou Európskej komisie, tá má byť naozaj nadštátna. Poslanec europarlamentu má podľa mňa vždy myslieť na svoj štát, pretože má byť úlohou našich europoslancov zasadzovať sa o štátne záujmy v rámci prijímaných rozhodnutí v Európskej únii. Žiaľ, posledný rok sa slovenskí europoslanci, či už z OĽaNO alebo PS, totálne opustili a namiesto toho, aby bojovali za Slovensko, bojujú proti nemu, lebo si Slováci vo voľbách dovolili vybrať inak, ako si oni predstavovali. Toto je pre mňa neakceptovateľné a v prípade zvolenia im chcem byť suverénnou protiváhou.

Ako vnímate okliešťovanie suverenity jednotlivých štátov a diktát Bruselu?

Je to pre nás červená čiara. Už v minulosti došlo k okliešteniu práva veta pri množstve otázok a aj vtedy sme počúvali argumenty typu potrebujeme efektívnejšie rozhodovanie a dnes vidíme výsledok. Buď prijmeme 300 migrantov ročne alebo zaplatíme za každého 20-tisíc eur, takto si bruselské efektívne riešenie takého závažného problému, akým je nelegálna migrácia, v žiadnom prípade nepredstavujem. Vzdať sa práva veta pri tých najzásadnejších otázkach, akými sú tvorba rozpočtu či bezpečnostná a zahraničná politika, znamená vzdať sa suverenity a to je pre mňa neprijateľné.

Vieme, že na presadzovanie záujmov SR v EP máme nedostatok poslancov. Veríte, že sa podarí obnoviť hlas V4 a prinavráti sa jej sila v EP?

Myslím si, že na to určite bude príležitosť. Vidíme, aký tlak sa dvíha proti schválenému migračnému paktu, tam sme ako V4 zajedno a naša spolupráca môže naozaj niečo zmeniť. V4 je výborný projekt, pretože historicky sa naše záujmy a potreby prelínajú na pravidelnej báze a bola by chyba nepresadiť spoločné postoje len preto, že v nejakej otázke nepanuje stopercentná zhoda. V strane Smer-SSD sme pragmatici, nie dogmatici, radšej sa dohodneme na deviatich z desiatich vecí, než aby sme sa zbytočne dohádali na práve tej jednej, pri ktorej máme odlišné postoje. Myslím, že náš záujem a ochotu spolupracovať s každým ste mohli najlepšie vidieť aj na spoločnom rokovaní vlád s Ukrajinou, na ktorom sme napriek nezhodám v niektorých zásadných otázkach našli niekoľko užitočných projektov, ktoré pomôžu obom stranám. Toto je typ suverénnej zahraničnej politiky, ktorú budeme robiť s každým, kto prejaví záujem, a myslím si, že je pre spoločnosť oveľa výhodnejšia než politika českej vlády, ktorá možno zožala mediálny úspech, ale ľudia z nej na konci dňa nemajú žiaden osoh.

Smerácki vlci: Richard Glück, Juraj Gedra, Erik Kaliňák, Robert Fico, Ján Mažgút a Igor Melicher.

Čo pre vás znamená Slovensko?

Je to veľmi zaujímavá krajina. Keď sa rozprávate s kýmkoľvek zo zahraničia, kto sa tu rozhodne žiť alebo podnikať, smeruje k nám obrovská miera chvály, hlavne pokiaľ ten človek prichádza z juhu či z východu. Je to úplne iné, ako keď sa rozprávate so Slovákmi – mešťanmi, ktorí akoby sa už nevedeli dočkať dňa, keď odtiaľto odídu a stále neodchádzajú. Slovensko je ambiciózny projekt z globálneho pohľadu. Tie posledné mesiace ukazujú veľkú mieru suverenity a vlastného rozumu. Slovensko sa absolútne nenechalo pohltiť tým, čo sa naň valilo z médií a zahraničia. Fascinuje ma neuveriteľná odolnosť Slovákov voči tomu, čo sa im snaží nadiktovať niekto zvonku. Je to niečo, čo ma nabíja pozitívnou emóciou k Slovensku. Na to, akí sme malí, sme naozaj suverénni a v tom chceme pokračovať.

 Čo pre vás znamená slovenský národ?

Je to národ, ktorý so sebou nikdy nebude spokojný, stále bude toho názoru, že máme na viac. Čo ma teší, lebo už som sa stretol aj s národmi, ktorým je to jedno a sú spokojní s tým, akí sú. Zo Slovákov cítiť ambície. Ale je tu aj rozmer, ktorý spomenul Robert Fico – že sme ako národ prežili tak dlho možno aj preto, že sa niekedy vieme zohnúť viac ako iní.

Akú úlohu vo vašom živote zohráva viera?

Ako filozof som túto problematiku veľa študoval. Rešpektujem každého, kto sa to snaží dávať dokopy a znáboženšťovať vedecké poznatky, ale ja osobne som v tomto agnostik. Mám svoje filozofické argumenty na to, prečo niektoré interpretácie toho, čo je boh, sú pre mňa neprijateľné a prekáža mi fanatizmus, ktorý popiera fakty. Ale mám pochopenie, keď sa faktom snažíme dať príbeh, lebo veda má na konci dňa svoje limity a na najzákladnejšie otázky, ktoré ľudstvo trápia a do veľkej miery definujú, nevie dať odpovede. Pokiaľ to nejde proti faktom, tak to v plnej miere rešpektujem, pokiaľ to, samozrejme, človek nepresadzuje nad rámec normálnej diskusie. Je mi sympatické, ako k viere pristupuje Jaromír Jágr. On je veľmi veriaci človek, ale pestuje si to v svojom vnútri a nikomu to nepretláča, a v tom spočíva úcta a rešpekt k ostatným.

 Aký vzťah máte k zdravému vlastenectvu?

Myslím si, že je to to jediné, čím sa vieme ako spoločnosť brániť. Ak je rodina základná jednotka spoločnosti, tak zdravé vlastenectvo chráni to spoločenstvo rodín a je zdravou protiváhou ku globalizmu prichádzajúcemu s globálnym kapitalizmom, ktorý nabúrava čokoľvek, čo vyhodnocuje ako neziskové alebo bráni jeho profitu. Vlastenectvo chráni spoločnosť pred neduhmi kapitalizmu a vie v ľuďoch vzbudiť konanie, ktoré ho udrží na uzde.