FAREBNÉ REVOLÚCIE

Slovenskí politici, ktorí majú srdce na správnom mieste, muži odvážni pri presadzovaní slovenských národných záujmov, boli terčom útokov v minulosti dávnej i nedávnej. Prenasledovanie a smrť Ľudovíta Štúra, muža, ktorý prvý vyhlásil slovenskú nezávislosť 19. septembra 1848, osud Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919 pri prílete do Bratislavy, v ktorej chcel zaujať miesto slovenského viceprezidenta ČSR, Benešovo rozhodnutie „Tiso musí viset“, vykonané 18. apríla 1947, autohavária Alexandra Dubčeka 1. septembra 1992 so smrteľnými dôsledkami. A teraz štyri strely v tele predsedu vlády, doc. Roberta Fica, 15. mája t. r.

Každý zdravo rozmýšľajúci Slovák nemôže nevidieť historické paralely. A každý takýto Slovák cíti, ba vie, prečo sa strieľalo v Handlovej. Všetky príčiny sa dajú zhrnúť do vety: plnenie programového vyhlásenia vlády, ktorá vzišla z demokratických volieb v septembri 2023. Napokon, akýsi „doyen“ synovho PS („Posadnutého Slovenska“), priamy dedič Milana Šimečku, „marxistického misionára“, Martin Milan Šimečka, Sorosov priateľ (aj keď sa už vraj dlhšie nevideli), v súčasnosti „lektor Sokratovho inštitútu“, ktorý ešte v roku 1985 skúšal študentov na UK v Bratislave z marxizmu-leninizmu, to jasne potvrdil: „Na zmierenie by sa musel zmeniť nielen jazyk politikov, ale aj politický program vládnej koalície, čo sa však nedá očakávať.“

Smrteľný hriech

Kto dáva týmto potomkom cudzokrajných nositeľov pokroku, spríbuznených s Edmundom Frišom, šéfredaktorom komunistickej Pravdy z najtuhších čias, z rokov 1947 – 1951, právo stáť nad vôľou ľudu, ktorú víťazi volieb pretavili do vládneho programu? Kto im dáva právo nenávistne inštruovať, a to aj v prípade atentátnika, na tzv. pokojných protestoch, plných nenávistných výziev „do boja proti Ficovi“ a doslova vulgárnych slov? Smú tak robiť len preto, že nevyhrali voľby?

Prekáža im schválený vládny program, ktorý je hojivým balzamom nielen na dušu slovenského národa, ale aj Európy či sveta. Akoby však na jeho presadenie muselo priniesť Slovensko jednu z najväčších obetí. Aby si to začal všímať svet, aby sa začala naša cesta k napĺňaniu historického poslania pri náprave Európy v treťom tisícročí? Slovensko na štátnej úrovni prestalo podporovať vojnu na Ukrajine, začalo uskutočňovať zahraničnú politiku na všetky svetové strany, zrušilo špeciálnu prokuratúru, čosi ako temnú ozvenu zašlých čias z Nemecka 30. rokov 20. storočia, ide narovnávať chrbticu verejnoprávneho tele-rozhlasu, brnká na nervy vládcom sveta odmietaním dominantného postavenia WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) pri rozhodovaní doslova o živote a smrti jednotlivcov i národov, chce zachovať právo veta v EÚ, nepodporuje nemorálne aktivity – prechádzky nahých ľudí po uliciach rakúskeho kúpeľného „hlavného mesta kultúry“, a vôbec neživí dúhovú propagandu. No zdá sa, že vrcholom „smrteľných hriechov“ doc. Roberta Fica je prezradenie mien mimovládnych organizácií a dokonca aj jednotlivcov, ako ich vymenoval na hodine otázok a odpovedí v NR SR 15. februára 1924.

Techniky manipulácie

V odpovedi na otázku poslankyne Plevíkovej, týkajúcu sa tzv. Slušného Slovenska (ďalej SS), ktoré v roku 2018 po vražde novinára a jeho priateľky organizovalo protesty, v princípe teda farebnú revolúciu, prečítal slová vtedajšieho regionálneho organizátora „slušných demonštrácií“ Romana Mancela. Ten bol priamo prítomný na všetkých stretnutiach organizácie SS, a priamo videl, ako to bolo celé organizované a riadené. Predseda vlády citoval Mancela presne tri mesiace pred atentátom na neho: „Juraj Šeliga bol iba postavičkou, ktorá mala založiť neškodné hnutie, od ktorého sa okrem podpornej politickej kampane pre strany Za ľudí a PS/Spolu nič neočakávalo. Avšak keď sa protesty vystupňovali, museli prísť profesionáli, Karolína Miková a Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie PDCS (Partners For Democratic Change Slovakia, teda Partner pre ‚demokratické zmenyʻna Slovensku), aby utlmili ‚konfliktʻ a dostali dianie v iniciatíve Za slušné Slovensko pod kontrolu. Pozadie tejto iniciatívy je však omnoho hlbšie, zahraničné vplyvy tu trčia z každej strany. V samom jadre iniciatívy bola schovaná jedna z najväčších mimovládok, ktorej školení psychológovia chodia farebnými revolúciami zavádzať demokratické zmeny do celého sveta. Kto sú títo partneri pre demokratické zmeny? Mimovládka PDCS je slovenskou pobočkou najväčšej organizácie na svete, financovanej americkým kongresom, ktorá sa špecializuje na riešenie konfliktov. Sú to špeciálne vyškolení psychológovia, dokonale ovládajúci techniky manipulácie. Ak existuje zhmotnený svätý grál všetkých konšpirátorov, Sorosova mimovládka, ktorá riadi a ťahá nitky v pozadí farebných revolúcií, tak je to PDCS.

Triáda prepojení

Ak sa pýtate, kde beriem tú istotu, odpoveď je jednoduchá, povedali nám to a povedali mi to. Samozrejme, nebolo to tak, že ‚ahojte, my sme Sorosova mimovládkaʻ, nie. Na druhý deň na konci stretnutia nám ukazovali fotky z rôznych demonštrácií po svete, zo Srbska, Tuniska, Egypta a hovorili o tom, ako prebiehali tie protesty. Opisovali nám, ako prebiehali demonštrácie v Srbsku, ako tam vzniklo hnutie Odpor, ktoré zorganizovalo masívne protesty a nakoniec zvrhli Miloševičov režim. Pri jednej z fotiek ukázali na dvoch mladých ľudí a pochválili sa, že týchto dvoch ľudí trénovali práve oni, mohli ste ich nájsť v Thajsku, v krajinách na Balkáne, pobaltských krajinách až po krajiny Arabskej jari. Všade tam, kde ako partneri pre demokratické zmeny trénujú ľudí, aby uskutočnili demokratické zmeny. A teraz sme vyšli do ulíc my a títo ľudia trénujú teraz nás. Títo tréneri trénerov. Je tu orgán múdrych hláv, ktorý vytvára triádu prepojení medzi médiami, Sorosovými nadáciami Otvorenej spoločnosti a politickými stranami až po prezidentskú kanceláriu. Keď boli šeligovci konfrontovaní otázkou, kto sú tieto múdre hlavy a aký majú vplyv, Šeliga vymenoval medzi nimi aj tieto mená: Martin M. Šimečka, novinár, Filip Vagač, splnomocnenec vlády Slovenska pre rozvoj občianskej spoločnosti, Zuzana Števulová, poslankyňa za Progresívne Slovensko, Martin Bútora, terajší poradca prezidenta Andreja Kisku, Juraj Rizman, partner prezidentky, neskôr priamo poradca Šeligu ako podpredsedu parlamentu. Ale mali sme tu premiéra, ktorý nech bol, aký bol, ale povedal to jasne, tento scenár bol písaný v zahraničí.“

Po prečítaní Mancelovho textu si predseda vlády ešte dovolil poznámku: „Pekne vás pozdravujem, kolegovia z Progresívneho Slovenska.“ Zožal potlesk, ale na deň presne o tri mesiace sa na neho strieľalo.

Tieto závažné súvislosti nemožno prejsť mlčaním v záujme akéhosi „zmierenia“ – veď napokon nie je ani možné, ak ficovci nezmenia vládny program. Tento národ sa však vždy v ťažkých chvíľach dokáže postaviť na stranu pravdy a spravodlivosti. Už vznikla petícia a vznikajú aj podnety pre generálneho prokurátora na rozpustenie strany PS.