HISTORIK FRANTIŠEK VNUK OSLAVUJE 95 ROKOV

Pápež Ján Pavol II. ho povýšil na Rytiera rádu Gregora I. Veľkého. Narodil sa 8. apríla v roku 1926 v Červenom Hrádku pri Zlatých Moravciach. Po maturite v roku 1946 začal študovať banské inžinierstvo na Vysokej škole baníckej v Ostrave. V roku 1949 emigroval do Rakúska a odtiaľ do Austrálie, kde sa usadil v meste Adelaide. Po dokončení vysokoškolského štúdia v Austrálii sa stal asistentom na Institute of Technology a v roku 1957 získal titul docenta. Súčasne študoval aj históriu a politické vedy na University of Adelaide. Od roku 1970 spolupracoval so Svetovým kongresom Slovákov. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko a stal sa pedagógom na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho vedecká a publikačná činnosť je zameraná na novodobú históriu Slovenska a históriu katolíckej cirkvi na Slovensku. Je autor publikácií Neuveriteľné sprisahanie, Sedemnásť neúrodných rokov, Dr. Jozef Tiso, President of the Slovak Republic, Dedičstvo otcov, Andrej Hlinka: tribún slovenského národa, Mať svoj štát znamená život, Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951, Popustené putá: Katolícka cirkev na Slovensku v období liberalizácie a nástupu normalizácie: 1967 – 1971 a mnohých ďalších. V roku 2013 opätovne odišiel do Austrálie, kde stále pracuje a na diaľku sleduje dianie na Slovensku. Ako hovorí - ďakujem Pánu Bohu za internet.

Docent František Vnuk, popredný slovenský historik sa dožíva životného jubilea a pri tejto príležitosti Vám prinášame rozhovor, ktorý poskytol mesačníku Extra plus v roku 2016, pretože rozhovor nestratil na svojej aktuálnosti.

Po skončení štúdií ste sa venovali výskumu dejín strednej Európy, no neskôr výskumu slovenských dejín, najmä obdobiu prvej Slovenskej republiky. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto éru?

História ma vždy veľmi zaujímala. Štúdium na fakulte histórie a politických vied som zavŕšil v roku 1961 diplomom (tzv. Honours Degree) a na diplomovú prácu som si vybral tému, ktorá bola najbližšia môjmu srdcu: o tom, ako historické udalosti rokov 1938 – 1939 poznačili politické a spoločenské dianie na rodnom Slovensku. V tom čase už boli prístupné nemecké dokumenty a na základe tohto výskumu som vypracoval svoju diplomovú tézu Slovakia‘s six eventful months; October 1938 – March 1939.

Na Slovensku sa nenosí hľadanie pravdy a história sa deformuje. Z čoho to pramení?

Existujú dva základné predpoklady skutočnej historickej tvorby: slobodné prostredie a slobodný autor. Kde toho niet, dochádza k deformácii histórie a korupcii historikov. História je totiž viac než registrovanie dátumov, činy panovníkov, víťazstvá vojvodcov, opis udalostí. Nepíše na objednávku ani na rozkaz, ani pod hrozbou cenzúry, ani v zajatí ideológie. História má byť verným zobrazením minulosti pre poučenie prítomnosti, aby sa v budúcnosti už neopakovali ľudské chyby, omyly a tragédie. Na takúto históriu sa potom vzťahuje známy výrok rímskeho mysliteľa Cicera: Historia est vero testis temporum, lux veritatis, vita memoriae, magistra vitae, nuntia vetustatis. História je skutočne svedkom časov, svetlom pravdy, životom pamäti, učiteľkou života a poslom starobylosti.

Rozhodli ste sa skúmať dejiny prvej Slovenskej republiky. Neobávali ste sa tejto témy?

Čoho som sa mal báť? Žil som v slobodnom prostredí a mal som okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali užitočnými radami a povzbudením.

Keď vznikla prvá Slovenská republika, mali ste necelých trinásť rokov. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bol som mladý študent zlatomoravského gymnázia, ale na tieto pohnuté dni sa veľmi dobre pamätám. Školský rok 1938/39 sa začal normálne, ale už koncom septembra bola vyhlásená mobilizácia. Potom 6. októbra prišlo k vyhláseniu autonómie, 2. novembra 1938 prišla bolestná Viedenská arbitráž, kde Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku kus svojho územia na juhu. Takto sa značná časť našich spolužiakov ocitla na nesprávnej strane novej hranice. Takmer každý deň prinášal nejaké vzrušujúce správy. No a v marci, po tzv. puči generála Homolu, napätie bolo vybičované do krajnosti. V utorok 14. marca sme prišli do školy, ale vyučovanie sa nekonalo a poslali nás domov. Vracal som sa spolu s priateľom Paľkom Kramárom, ktorého rodičia mali rádio, čo v tom čase na dedine bola zriedkavosť. Pozval ma, že u nich budeme počúvať rádio a dozvieme sa, čo sa deje. Tam sme sa pridali k ľuďom, ktorých už bola plná izba. Keď sme prišli, Alexander Mach práve zvestoval národu vyhlásenie samostatnej Slovenskej republiky. Dodnes mi v ušiach znie jeho výzva: A na slovenských vežiach nech zvony vyzváňajú! Niekoľkí z nás sa hneď vybrali, že ideme zvoniť. Ale prv než sme prišli ku kostolnej veži, ozval sa z nej prenikavý hlas zvonov. Ktosi bol rýchlejší než my.

Ako fungoval život bežných ľudí?

Spočiatku sa v živote jednoduchých dedinských ľudí veľa nezmenilo. Postupne sa však začínali prejavovať výhody samostatnosti. Vytvárali sa nové pracovné príležitosti, štát venoval viac starostlivosti sociálnemu položeniu svojich občanov, zásobovanie spotrebným tovarom fungovalo a celková životná úroveň sa badateľne zvýšila. Aj neskôr, keď sa vojnový konflikt rozšíril a Slovensko mu uniknúť nemohlo, situácia bola relatívne uspokojivá. Starší ľudia ju porovnávali so situáciou, aká bola u nás počas prvej svetovej vojny, keď bol nedostatok tovarov a väčšina práceschopných mužov bola na fronte. V tomto ohľade rozdiel bol obrovský: v rokoch 1939 – 1944 sa nijaký akútny nedostatok tovarov nepociťoval a účasť Slovenska na vojnových akciách bola viac-menej symbolická. Len tak na porovnanie: vo vojne 1914 – 1918 z našej dediny padlo na frontoch 20 mužov v najlepšom veku života, v 2. svetovej vojne padol jeden a pravdepodobne aj ten by bol ostal nažive, keby v roku 1944 nebolo prišlo to nešťastné povstanie.

Aká bola skutočná hospodárska situácia?

Slovensko hospodársky prosperovalo, kultúrne napredovalo, národne dospelo. Vyjadril to v jednej vete evanjelický biskup Fedor Ruppelt, ktorý 18. júna 1947 povedal britskému konzulovi J. A. Grantovi: „Slovensko – či ho už niekto pokladá za bábkový štát alebo nie – bolo až do vypuknutia slovenského povstania oázou pokoja a hojnosti uprostred rozvírenej Európy.“

Novodobí historici vidia prvú Slovenskú republiku len negatívne. V čase, keď sa skončila, dosiahli ste vek dospelosti. Ako to skutočne bolo?

Keby som mal vydať osobné svedectvo dospievajúceho mládenca, nazval by som roky trvania prvej Slovenskej republiky ako obdobie, keď Božia milosť našla v našom národe svoje zaľúbenie. Ako každé ľudské dielo, mala svoje chyby, ale v porovnaní s tým, čo bolo pred rokom 1939 a s tým, čo prišlo po roku 1945, to bola najslobodnejšia, najproduktívnejšia a najvyhovujúcejšia forma politického a spoločenského života, akú Slovensko dovtedy poznalo. Už tá skutočnosť, že osudy národa riadia jeho vlastní ľudia, že sme boli hospodármi a nie sluhami na vlastnej roli, majitelia a nie nájomníci v rodnom dome, už to dávalo každému pocit ľudskej dôstojnosti a národného sebavedomia. Vznik samostatného štátu vítali všetci Slováci bez rozdielu.

Počas tejto éry sa konali deportácie židov do koncentračných táborov. Hovorilo sa o tom?

Deportácia židov do koncentračných táborov je poľutovaniahodná európska tragédia, ktorá zastihla aj slovenských občanov židovského pôvodu. Nie však preto, že sme mali samostatný štát a že Dr. Jozef Tiso bol jeho prezident. Odohrala sa preto, že boli židia a žili v tej časti Európy, ktorá bola pod nemeckou kontrolou. Pri tom však treba zdôrazniť, že keby Slovensko bolo bývalo protektorát ako Česko a Morava, alebo generálny gubernát ako Poľsko, alebo obsadené Maďarmi ako naše južné oblasti, bol by židov stihol osud ich súkmeňovcov v Česku, Poľsku alebo Maďarsku, kde percentuálne prežilo vojnové roky oveľa menej židov než u nás. Bola to tragédia, ktorú nikto nechce ospravedlňovať ani zľahčovať. Bolí ma však, keď historici skresľujú jej okolnosti a robia z nej ústrednú tému existencie prvej Slovenskej republiky.

Vedelo sa na Slovensku, čo sa deje so židovskou komunitou v Poľsku?

Uverilo sa Nemcom, že ide iba o sústredenie židov zo strednej Európy do oblasti Lublina. Keď sa však vynorilo podozrenie, že ich v Poľsku vraždia a Nemci odmietali slovenskú delegáciu, aby si skutočnosti overila, slovenské úrady transporty zastavili. Možno teda slovenským politikom vyčítať, že boli ľahkoverní, ale nikto ich nemôže obviňovať zo spoluúčasti alebo spoluzodpovednosti za tragický osud, ktorý pripravili nacisti našim židom v Poľsku.

V tom čase, 9. septembra 1941, bol prijatý Židovský kódex...

Je to dokument, ktorý nikdy nebude pýchou slovenskej jurisdikcie. Ale v takýchto prípadoch bol na Slovensku vždy veľký rozdiel medzi literou zákona a jeho uplatňovaním. Nemecký vyslanec Hans E. Ludin vo svojom hlásení do Berlína v auguste 1944 vyjadruje svoje pohoršenie nad tým, že „opatrenia kódexu, ktorý mal obmedziť osobnú slobodu židov, ministerstvo vnútra nikdy v plnom rozsahu, ba ani len približne nepresadzovalo. Ani židia, ani nižšie výkonné orgány tieto nariadenia nezachovávali. Židia cestujú vlakom, navštevujú verejné lokály, zdržujú sa v kúpeľných miestach celkom tak, ako to bolo pred vynesením kódexu“.

Aký pohľad mali ľudia na židov, deportácie a samotnú arizáciu?

Keď prenikli do verejnosti správy o krutom osude, ktorý postihol židov v Poľsku, ľudia väčšinou prejavovali súcit, sympatie a pomáhali, kde sa dalo. Pomerne k počtu obyvateľstva má Slovensko najväčší počet tzv. spravodlivých medzi národmi, t. j. uznaní, ktorými izraelské úradné miesta odmeňujú tých, čo sa zaslúžili o záchranu židov v časoch vojny. K tým deportáciám a arizáciám by sa patrilo ešte čosi dodať: po násilnom zániku Slovenskej republiky a obnovení Česko-Slovenska prvá vláda vo svojom vládnom programe pozbavila občianskych práv a určila na deportáciu a zhabanie majetku občanov nemeckej a maďarskej národnosti. S Nemcami sa im to podarilo, s Maďarmi iba čiastočne.

Teda kým počas vojny mnohí slovenskí občania boli deportovaní zo Slovenska pre svoju rasovú príslušnosť, po vojne boli všetci českí a slovenskí občania nemeckej národnosti deportovaní pre svoju národnosť. Ich majetky boli zhabané, ich živnosti odovzdané do rúk tzv. národných správcov, čo bola vlastne ľudovodemokratická verzia arizátorov. V oboch prípadoch išlo o krivdu a nespravodlivosť rovnakého druhu. Očakávalo by sa, že predovšetkým židia ako vojnové obete násilia pozdvihnú protestný hlas proti deportáciám aj konfiškácii majetkov. Nejestvuje však nijaký záznam, že by sa tak bolo stalo. A pokiaľ ide o národné správcovstvo, v Národných novinách (č. 84, z 25. apríla 1946) čítame, že v Bratislave bola dosadená národná správa do 868 podnikov, ktoré predtým patrili Nemcom, Maďarom a domácim zradcom, a židia – hoci tvoria menej než jedno percento obyvateľstva – prevzali správcovstvo v 462 podnikoch, čo bolo viacej než Slováci a Česi dohromady.

Z čoho pramenila nenávisť k tejto skupine obyvateľstva?

Ako v každom národe boli aj u nás nenávistní jednotlivci, ale o masovej nenávisti alebo rasizme sa nedá hovoriť. Bol tu však akýsi spoločenský odstup, ale to bolo viac zásluhou židov ako Slovákov. Je totiž smutná pravda, že naši židia sa akosi nevedeli zblížiť s národom, uprostred ktorého žili. Židia v Nemecku, Maďarsku i Česku sa vo veľkej miere dokázali stotožniť s kultúrou národa, v ktorom žili, obohatili jeho literatúru, podieľali sa na jeho politickom a spoločenskom živote. U nás to, bohužiaľ, tak nebolo. Naši židia – aspoň prevažná väčšina z nich – sa vždy pridávali k našim nepriateľom a nežičlivcom, nás akoby nepoznali, naše bolesti ich neboleli, našou kultúrou opovrhovali. Pred rokom 1918 patrili k najhorlivejším maďarizátorom, po roku 1945 až po krvavé päťdesiate roky prakticky ovládali bezpečnostné zložky, kde boli ochotnými nástrojmi komunistického teroru.

V roku 1947 bol prvý prezident Slovenskej republiky popravený. Spomínate si na to obdobie? Ako reagovali ľudia?

Bol som študent na Vysokej škole baníckej v Ostrave. Živo sme sledovali proces, škriepili sa s našimi českými kolegami a keď Národný súd vyniesol rozsudok smrti, všetci sme to pociťovali ako akt politickej pomsty. Smútili sme, ako keby nám zabili niekoho z rodiny. Reakciu ľudí na Slovensku som nezažil, to poznám len z druhej ruky.

Ste historik, viete objektívne zhodnotiť situáciu vzniku štátu. Mal v tom čase prezident Jozef Tiso na výber?

Mal na výber a vďaka Pánu Bohu, že sa rozhodol pre tú alternatívu, ktorá znamenala záchranu národa.

Súhlasíte, že keby vtedy nevznikla prvá Slovenská republika, tak naše územie by bolo rozdelené medzi okolité štáty a Slováci by sa rozplynuli medzi iné národy?

Áno, to bola tá druhá alternatíva, ktorú Hitler predložil Dr. Tisovi v Berlíne 13. marca 1939. Keby Dr. Tiso bol váhal, alebo keby sa slovenský snem nebol vyslovil za samostatnosť, Slovensko by bolo rozparcelované: západné Slovensko až po rieku Váh by sa bolo stalo časťou Hitlerovej tretej ríše. Poliaci by si boli prisvojili severnú časť Slovenska a ostatok by boli okupovali Maďari. Netreba veľa predstavivosti na to, aby sme si uvedomili, pred akou katastrofou nás rozhodnutie slovenského snemu zachránilo v onen osudný marcový deň v roku 1939.

Čo by ste urobili vy, keby ste boli na mieste prezidenta?

Ani pri najlepšej vôli vám neviem povedať, čo by som robil. Dúfam však, že by som mal múdrosť, silu a odvahu konať tak, ako konal Dr. Tiso.

Myslíte si, že sa Slováci dočkajú objektívneho zhodnotenia prvej Slovenskej republiky?

Čo je pekné, dobré, pravdivé a spravodlivé, neprestáva byť takým,aj keď je na svete lož, neprávosť, násilie, nenávisť. Taká koexistencia nemá však zaistenú večnú trvanlivosť, lebo cnosť má vždy dlhší život než neresť. A preto moja odpoveď na vašu otázku je: Áno verím, že sa toho dočkajú. V niektorých zemepisných polohách našej planéty v určitom období býva noc veľmi dlhá, ale na jej konci je vždy svitanie. My sa toho úsvitu pravdepodobne nedočkáme, možno ani naši potomkovia, ale on príde, lebo ako hovorí stará ľudová múdrosť: Božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Prežili ste obdobie prvej Slovenskej republiky a potom ste zažili vznik Česko-Slovenska. Čo to znamenalo pre Slovákov?

Vznik samostatného štátu znamenal pre národ veľa. Slovenská republika nebola dokonalým štátom po každej stránke. Bola len taká, aká bola Európa, v ktorej vznikla. Stála pod ochranou Nemecka, ale ten vzťah nebol o nič lepší ani horší ako vzťah predmníchovského Česko-Slovenska k Francúzsku a ďaleko znesiteľnejší, než bola závislosť povojnového Česko-Slovenska od Sovietskeho zväzu. Kultúrny, hospodársky a náboženský život dosiahol úroveň, akú nemal nikdy predtým. Obnovenie Česko-Slovenska bolo cestou späť.

V roku 1949 ste emigrovali. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Pre odchod do emigrácie som sa rozhodol krátko po februárových udalostiach, niekedy v jeseni 1948. Už v apríli 1948 sa konali na našej Vysokej škole previerky a štyria alebo piati slovenskí poslucháči boli vylúčení zo štúdií. Ja som dostal pokarhanie a napomenutie, aby som zaujal pozitívnejší postoj k ľudovodemokratickému zriadeniu.

V cudzine ste prežili celých štyridsať rokov. Nechýbala vám slovenská zem?

Chýbala a veľmi. V emigrácii som často v duchu i polohlasne opakoval známe verše poľského básnika-emigranta Adama Mickiewicza:

… Ojczyzno moja! ty jesteś jak zdrowie;/
Ile cię trzeba cenić, ten tylko się dowie,/
Kto cię stracił. Dziś piękność twą w całej ozdobie/
Widzę i opisuję, bo tęsknię po tobie.

A veru to je svätá pravda. Len ten si vie plno oceniť svoju rodnú zem, kto ju stratil. Len v cudzine, v osamelej clivote a z diaľky, ju možno uzrieť v celej nádhere a kráse.

Verili ste, že sa budete ešte môcť vrátiť na Slovensko?

Ako väčšina z nás, čo sme po februári 1948 opustili rodnú zem, aj ja som sa spočiatku nazdával, že sa vrátime o dva-tri roky. V našej naivite sme očakávali, že Západ zasiahne, zastaví sovietsku rozpínavosť. Keď potom v roku 1956 vypukli revolučné protesty vo východnom Berlíne, vo Varšave a najmä v Budapešti, domnievali sme sa, že ten čas oslobodenia nastal. Ale Amerika a západné demokracie sa iba nečinne prizerali, ako sovietske tanky likvidujú prejavy odporu a revolty proti komunistickej totalite. Tam vyhasla moja nádej a potom som bol už viac-menej zmierený s tým, že sa na Slovensko nevrátim.

Cestovali ste po iných krajinách?

Často chodieval do Európy a spravidla som zavítal aj do Viedne. Tam som obyčajne poprosil pátra Xavéra Číka, aby ma odviezol na slovenskú hranicu. Z rakúskej strany sme sa nostalgicky dívali na Devín, na ohradu z ostnatých drôtov, na strážne veže. Vzal som do ruky malý kameň alebo hrudu a pokúsil som sa ich hodiť z rakúskeho brehu Dunaja na slovenský. To bol môj pozdrav rodnému kraju.

Istá nádej nebola ani v roku 1968?

Nebola. V tom čase som už poznal komunizmus a sovietsku mentalitu natoľko, aby som mohol bezpečne predpovedať, že Moskva nijaké experimentovanie s komunistickou ideológiou nepripustí a že „socializmus s ľudskou tvárou“ je utópia, ktorá nemá nijaké praktické vyhliadky. V auguste 1968 sa môj pesimizmus ukázal byť opodstatnený, lebo po dubčekovskej jari neprišlo očakávané slobodonosné leto, ale normalizačná zima.

S akými pocitmi ste sa v roku 1990 vrátili späť na Slovensko?

V januári 1990 hneď po vianočných sviatkoch som letel do Ríma. Tam som sa stretol s ľuďmi, ktorí už na Slovensku boli, a tí ma psychicky pripravili na to, čo ma tam čaká. Spomínam si na stretnutie s priateľom Gorazdom Zvonickým, kňazom, básnikom a prekladateľom náboženskej poézie z latinčiny. Keď sme sa zvítali, hovorím mu: „Majstre, dočkali sme sa!“ A on mi s pohnutím v hlase odpovedal citátom z Apokalypsy: „Cecidit, cecidit Babylon illa magna... quia fortis est Deus qui judicavit eam.“ (Padol, padol veľký Babylon... lebo mocný je Pán Boh, ktorý ho odsúdil- Zj 18; 2,8). Vracal som sa s pocitmi nesmiernej vďačnosti, že som sa dožil toho, čoho som sa už bol mentálne vzdal. A nehanbím sa priznať, že pád komunizmu v Európe, ktorý mi umožnil vrátiť sa do vlasti, pokladám za Boží zásah do dejín.

V januári 1993 sa Slováci opäť dočkali samostatného štátu, no aj táto republika má od začiatku množstvo nepriateľov. Niekedy máte pocit, že národ nemá patriotický vzťah svojmu štátu. Prečo?

To je otázka, akú si aj ja kladiem a uspokojivú odpoveď na ňu dosiaľ nenachádzam. Niekedy si myslím, že sme ako židia, ktorých Mojžiš vyviedol z egyptskej poroby, a keď putovali púšťou do zasľúbenej zeme, reptali proti Bohu, lebo im bolo clivo za otroctvom, kde vraj sedeli nad plnými hrncami mäsa a mali chleba do sýtosti. A keďže v slovenskom prípade sa o nijakej hojnosti v porobe hovoriť nedá, tak mi je tá nostalgia za poddanstvom a ten negatívny vzťah k vlastnému štátu nepochopiteľný.

V USA je normálne povedať, že ste patriot, na Slovensku ste však automaticky označený za nacionalistu a extrémistu. Je to normálne?

To vôbec nie je to normálne a keby to nebolo do plaču, bolo by na smiech. Patriotizmus, prejavovaný ako láska k vlasti, patrí k najšľachetnejším ľudským vlastnostiam. Človek celkom prirodzene lipne k národu, z ktorého pochádza, a ku krajine, v ktorej sa narodil. Z toho potom vyplýva, že bude milovať aj svoj národ, brániť jeho česť, napomínať ho, keď zablúdil a prosiť Boha, aby mu žehnal.

Prečo médiá a odporcovia vzniku samostatného Slovenska tak nenávidia aj súčasnú Slovenskú republiku?

Na to by som mohol odpovedať slovami Sv. Písma: Odierunt me sine causa – Nenávidia ma bez príčiny. Je to pre mňa nevysvetliteľná záhada. V mojom veku som navštívil 30 krajín všetkých svetadielov okrem Južnej Ameriky, ale nikde som sa nestretol s takým neprirodzeným javom ako u nás, kde v médiách, na univerzite, vo vedeckých ústavoch a inde sa nachádzajú živly, ktoré v mnohých prípadoch za peniaze štátu opakujú lži, klebety, ohováranie a ponižovanie namierené proti ich vlastnej dedovizni. To je zvrátenosť, akú nenájdete hádam nikde v Božom stvorenstve.

Slovensko nie je slobodné a je opäť v područí veľmocí?

Slovensko je slobodné v rovnakom rozsahu ako všetky ostatné stredoeurópske štáty, ktoré sa stali členmi Európskej únie. Nie je to dokonalá sloboda, ale ani tú obmedzenú nevieme využiť pre spoločné dobro. Chýba nám totiž odvaha riadiť sa hlasom vlastného svedomia a rozhodovať podľa slobodného uváženia. Ešte vždy sme viac naklonení dbať na to, čo povie brat, sused alebo protivník, než konať podľa toho, čo diktuje záujem vlastného kolektívu a domácej spoločnosti. Trpíme akýmsi komplexom národnej menejcennosti a myslíme si, že to cudzie je krajšie a lepšie, že tí druhí sú múdrejší a že našou najbezpečnejšou cestou je robiť to, čo odporúča, schvaľuje, alebo nebude proti tomu nič namietať niekto cudzí.

Časti slovenskej zvrchovanosti sa Slovenská republika vzdala v roku 2004 vstupom do EÚ. Bolo toto rozhodnutie správne?

Vstup do EÚ nám priniesol mnohé výhody, ale za cenu určitých ústupkov z našej strany. Vtedy väčšina z nás verila, že rozhodnutie bolo správne a pre štát užitočné. Postupne sa však v EÚ začali prejavovať nebezpečné črty centralizmu a byrokracie.

Európa sa začína meniť, kresťanstvo je potláčané a šíri sa islam. Čo zachráni starý kontinent?

Ako hovoril antický filozof Hérakleitos: Panta rhei – všetko sa mení, a teda aj zmeny v Európe by nás nemali znepokojovať, keby to boli zmeny k lepšiemu. V prípade našej Európy to tak nie je. Úpadok sa začal vtedy, keď sa začala odcudzovať svojmu kresťanskému dedičstvu. Keby sa kresťanstvo malo merať napríklad účasťou na nedeľných bohoslužbách či stabilitou manželského zväzku, mohli by sme povedať, že aj nás, čo nedosiahol ateistický komunizmus mocenskými prostriedkami, dosiahol liberálny kapitalizmus suchou cestou. No a v duchovne prázdnom prostredí sa potom bez prekážky šíria nekresťanské a často protikresťanské myšlienkové a politické prúdy so svojimi zhubnými následkami. Na záchranu Európy jestvuje jednoduchý recept: návrat ku kresťanským hodnotám, ktoré ju urobili veľkou, pevnou a obdivovanou.

Napriek vplyvu médií, protislovenských a čechoslovakistických síl si časť ľudí zachováva zdravý sedliacky rozum. Čo však robiť, aby sa v celom národe prebudil patriotizmus a aby sme odolali odnárodňovaniu?

Láska vlasti je nám vrodená. Ale aby sa mohla rozvíjať, je už od útleho veku potrebné ju kultivovať a vytvárať prostredie priaznivé na jej vzrast. Naša školská výchove je v tomto ohľade nedostačujúca. Ešte stále si nevieme vytvoriť správny postoj ku kľúčovým udalostiam a postavám našej minulosti. A pretože nie sme mentálne a duchovne dostatočne vystrojení, ľahko podľahneme nástrahám a zvodom protivníka. Hrozí nám, že v samostatnom štáte prídeme aj o to, čo sa našim predkom podarilo zachrániť v dobách poroby a národného útlaku. Ale ak veríme, že Pán Boh má viac, ako rozdal, potom môžeme dúfať, že aj v budúcnosti – ak si zaslúžime - nás poteší takým milým prekvapením, aké nám pripravil v marci 1939 a v januári 1993. On vyrieši za nás aj tie problémy, ktoré sa dnes zdajú byť ľudsky neriešiteľné.