HONBA NA SRBOV

Povestný balkánsky sud s pušným prachom sa naplno prejavil počas rozpadu Juhoslávie, keď na jej území prepuklo množstvo občianskych vojen. Z nich bol najkrvavejší konflikt v Bosne a Hercegovine. Turbulentné desaťročie Juhoslávie sa tak stalo javiskom mnohých zločinov proti ľudskosti, ktoré bolo treba objektívne potrestať. Zmiereniu jednotlivých etník aj budúcemu mierovému spolunažívaniu na Balkáne mal pomôcť spravodlivý trestný tribunál.

Selektívna spravodlivosť

Z tohto dôvodu vznikol ako reakcia na zločiny proti ľudskosti páchané počas vojny v Bosne a Hercegovine začiatkom 90. rokov, ako aj počas kosovskej krízy koncom tohto desaťročia Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Jeho cieľom bolo potrestať osoby zodpovedné za zločiny páchané na všetkých stranách juhoslovanského konfliktu. Bol to vôbec prvý špeciálny tribunál pod poručím OSN a hoci jeho ciele boli šľachetné, jeho pôsobenie sa stalo častým terčom kritiky z dôvodov politizácie, zaujatosti, neférovosti, dlhým procesom a vysokým finančným nákladom. S odstupom času sú zjavnejšie aj zlyhania tohto súdu, ktorý vďaka svojim kontroverzným rozhodnutiam znovu rozdúchal vášne bývalých juhoslovanských národov. Oslobodenie mnohých zodpovedných participantov konfliktu vyvolalo búrlivé oslavy a vítanie na jednej strane, ale obrovskú krivdu na strane druhej.

Z celkového počtu odsúdených tvoria až 66 percent Srbi. Hoci toto číslo môže svedčiť o skutočnom podiele tohto národa na trestných činoch, len ťažko sa dá predstaviť, že v ozbrojenom krvavom konflikte pácha zverstvá vždy iba jedna strana. Rétorika tribunálu a západných médií pripomína stredovekú honbu na čarodejnice a zameriava sa na vytváranie mýtu o výlučnej zodpovednosti Srbov a ich démonizovanie.

Nadmerná mediálna pozornosť sa často sústreďuje na srbských predstaviteľov, ako bol bývalý prezident Juhoslávie a neskôr Srbska Slobodan Miloševič, ktorý počas procesu náhle zomrel na infarkt. Pre odmietnutie žiadosti o zdravotnú starostlivosť v špeciálnom kardiovaskulárnom zariadení v Rusku vyvolala jeho smrť mnoho špekulácií. Bývalý veliteľ juhoslovanskej armády Ratko Mladič, obvinený z etnických masakrov, ktorého západné médiá označujú za „bosnianskeho mäsiara“, stále čaká na svoj rozsudok. Po nedávnom odsúdení exprezidenta bosnianskej Republiky Srbskej Radovana Karadžiča na 40 rokov sa srbský minister spravodlivosti Nikola Selakovič vyjadril, že v prípade tribunálu ide o selektívnu spravodlivosť. Ide teda o satisfakciu obetí zo Srebrenice, alebo je trestný tribunál iba nástroj pomsty voči Srbom?

Albrightovej štvavá politika

Ak Karadžič spáchal zločiny, má byť za ne patrične potrestaný. Môžeme však označiť súd za objektívny, ak obvineniam unikajú osoby zodpovedné za väčšie krviprelievanie? Rozsudok Karadžičovej viny vyniesli 24. marca, presne na 17. výročie začiatku nelegálneho bombardovania NATO. Samozrejme, obvinenia obišli všetkých vysokých predstaviteľov NATO, ako aj administratívu USA, ktorí sú zodpovední za bombardovanie suverénneho štátu Juhoslávie bez mandátu OSN. Letecké nálety NATO napáchali nielen obrovské materiálne škody, ale použitím kontroverzných zbraní ako kazetové pumy a munícia s ochudobneným uránom spôsobili smrť stoviek až tisícov bezbranných a nevinných civilistov. Legitímnymi vojenskými cieľmi sa vtedy stali okrem iného nemocnice, utečenecké konvoje, trhoviská a iné civilné zariadenia. Namiesto toho, aby Madeleine Albrightovú v Haagu súdili ako vojnového zločinca, si bývalá ministerka zahraničných vecí USA 15. apríla v Bratislave prebrala ocenenie za rozvoj euroatlantických vzťahov. Práve Albrightová sa stretávala s predstaviteľmi UČK a svojou štvavou politikou zameranou na destabilizáciu Juhoslávie je priamo zodpovedná za úmrtia množstva civilistov. Zodpovednosť za vojnové zločiny obišla aj hlavných predstaviteľov vedúcich krajín NATO Billa Clintona a Tonyho Blaira. Zoznam by bol podstatnejšie dlhší, ak by v medzinárodnom práve neprevládal dvojaký meter.

Búrlivú reakciu Chorvátov vyvolalo prepustenie Srba Vojislava Šešelja, obvineného zo zločinov proti ľudskosti. Tento oslobodzujúci rozsudok je však iba jeden z mála pozitívnych pre bývalých srbských funkcionárov a prižmurovanie očí sa skôr uplatňuje na druhej strane.

Dejiny píšu víťazi

Jedno z prvých nezvyčajných rozhodnutí bolo prepustenie Nasera Oriča po dvojročnej väzbe. Tento moslimský veliteľ Armády Republiky Bosny a Hercegoviny je spoluzodpovedný za zavraždenie a mučenie srbského obyvateľstva v rokoch 1992 až 1993. Nasledovalo prepustenie chorvátskych generálov Anteho Gotovinu a Mladena Markača, ktorí niesli podiel na vyháňaní a smrti Srbov žijúcich v Chorvátsku počas občianskej vojny v 90. rokoch. Podľa obžaloby nariadili chorvátski generáli útoky na civilné obyvateľstvo s cieľom demoralizovať Srbov. Gotovinu pritom pôvodne odsúdili až v deviatich z desiatich bodov a generáli si najprv vyslúžili od súdu 24, respektíve 18 rokov vo väzení.

Spolu s Gotovinou a Markačom pre nedostatok dôkazov oslobodili aj ďalšieho chorvátskeho generála Ivana Čermaka, obvineného z etnických čistiek páchaných na Srboch. Na slobodu sa dostal aj bývalý vodca kosovskej teroristickej organizácie UČK a expremiér Kosova Ramuš Haradinaj. Obvinený bol okrem iného z vraždenia, znásilňovania, prenasledovania a krutého zaobchádzania so srbskými a rómskymi civilistami. Pre nedostatok dôkazov ho v roku 2008 oslobodili. Podľa dokumentov zverejnených na WikiLeaks by sa mal pred tribunál postaviť aj novozvolený prezident Kosova a bývalá vedúca osoba UČK Hashim Thaci. Podľa uniknutých dokumentov je Thaci spájaný s etnickými vraždami, pašovaním orgánov, drog a zbraní. Z týchto zločinov ho obviňuje aj bývalá žalobkyňa tribunálu Carla del Ponteová. Kedy a či vôbec bude Thaci súdený, je zatiaľ neznáme.

Dejiny však píšu víťazi. A tak je ja