HRDLIČKA: NATO JE ZLOČINECKÁ ORGANIZÁCIA

Tento rok v máji si svet pripomína 100. výročie vzniku komunistických strán. Mnohé z nich zažili vzostupy i pády. Ako sa pozeráte z hľadiska histórie na ich vývoj?

Bola to cesta plná zápasov, omylov, prehier, ale aj víťazstiev a mnohých úspechov. Komunistické strany vznikali ako reakcia na vývoj v spoločnosti a ťažkú životnú situáciu väčšiny obyvateľstva. Komunisti videli východisko nie v reforme kapitalizmu, ako to ponúkali napríklad sociálni demokrati, ale v revolučnej zmene spoločnosti, v ktorej by vytvorené hodnoty boli rozdeľované spravodlivým spôsobom pre všetkých ľudí. To je výzva aj pre súčasnosť a budúcnosť. Komunistické strany a ich činnosť sa vyvíjala adekvátne k celospoločenským podmienkam. Veľmi vážnymi determinantmi bol nástup nacizmu a fašizmu v Európe a 2. svetová vojna. Ďalej to bola tzv. studená vojna a aj pád socialistických režimov v Európe. Všetky tieto skutočnosti priamo určovali charakter, formy a metódy, ktoré komunisti uplatňovali. Mnohé z nich boli síce veľmi nepopulárne a dramatické, boli však vynútené dobou a okolnosťami. Táto storočná historická cesta bola v globále pozitívnou a užitočnou skúsenosťou. Kapitalizmus je zločinecký, militantný a nehumánny spoločenský systém, ktorý nedokáže zabezpečiť spravodlivé prerozdeľovanie vytvorených hodnôt, nedokáže tak zabezpečiť sociálnu stabilitu väčšiny a dôstojnú životnú úroveň ľudí, teda okrem vyvolených. Rovnako tak v súlade so svojou koristníckou a imperiálnou podstatou prináša napätie a vojnové konflikty a s tým spojené vysoké riziko zničenia ľudskej civilizácie. Aktuálnym je konflikt medzi človekom a prírodou, ktorý je taktiež genetickou podstatou kapitalizmu založenou na neustálej a bezohľadnej honbe za ziskom a konzumom.

Sto rokov nie je málo, no predsa sa tento systém napríklad v bývalom východnom bloku postupne rúcal ako domček z karát. Prečo?

Lenin raz dávno povedal, že socializmus je silný a neporaziteľný a že porazený môže byť len sám sebou – svojimi chybami a omylmi. Tých faktorov bolo viacero. Boli to vnútorné i vonkajšie dôvody. Osobne si myslím, že úroveň ľudského vedomia ešte nebola na socializmus pripravená. Vedomie zaostávalo za bytím. Komunisti viedli ľudí k socializmu v 20. storočí v dnes nepredstaviteľných podmienkach. Je logické a jasné, že počas tohto zápasu boli aj chyby, tragédie a áno, boli aj obete. Boli právom a aj neprávom prenasledovaní. Áno, boli tvrdí stúpenci socializmu a boli aj jeho kritici a odporcovia. To bol vývoj spoločnosti adekvátny konkrétnym historickým podmienkam. Aj keď to vyznie príliš zjednodušene, rozhodujúci podiel na páde bývalého východného bloku mala zrada vedúcich predstaviteľov komunistických strán, ktorí nezvládli náročné procesy riadenia a zdravej motivácie. Týmto tvrdením, samozrejme, nezľahčujem problémy, ktoré socializmus minulého storočia mal. Bolo ich mnoho, no som presvedčený, že sa dali riešiť v rámci socializmu. Mnohí funkcionári strany sa odtrhli od spoločnosti a vytvorili akúsi špecifickú kastu byrokratického aparátu. Spoločnosť bola naplnená mnohými stereotypmi a obrovským formalizmom. Nakoniec nás táto funkcionárska a karieristická elita odovzdala do rúk západného kapitálu a stali sme sa ich ľahkou korisťou. Inak povedané, správcovia štátneho majetku sa usilovali o jeho vlastníctvo. Bohužiaľ, aj so všetkými dôsledkami. Takto nás doslova podhodili sofistikovanej anglosaskej koloniálnej mašinérii, ktorej to zabezpečilo ešte niekoľko dekád rozvoja z exploatácie zdrojov socializmu, ktoré práve minuli.

 

Narodil sa 29. júla 1977 v Žiline. Keďže otec bol dôstojníkom Československej armády, detstvo a mladé roky prežil nielen v rodnom meste, ale aj v Martine a Trenčíne, kde býva i dnes. V roku 1995 absolvoval stredoškolské štúdium ekonomiky a obchodu v Trenčíne. V rokoch 1995 – 2000 študoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave obhájil v roku 2002 rigoróznu prácu z histórie. Po zavŕšení vysokoškolského štúdia a absolvovaní základnej vojenskej služby sa v roku 2001 presťahoval do Banskej Bystrice, kde začal pracovať ako historik v Múzeu SNP. V roku 2002 ho zvolili za poslanca NR SR za KSS. V novembri 2006 bol zvolený za jej predsedu a vo funkcii predsedu je doteraz. Životom kráča vážne, ale zároveň sa snaží mnohé situácie odľahčiť humorom. Kedysi túžil byť vojakom, no neskôr ho zlákali politické huncútstva. Na prvom mieste je pre neho manželka a deti, ktoré mu čoraz viac robia radosť. Snaží sa hľadať pravdu a spravodlivosť, uznáva Ľudovíta Štúra a Gustáva Husáka. Hovorí, že keby sa mal narodiť ešte raz, tak by chcel byť vylepšeným Jozefom Hrdličkom.

V čom bol socialistický systém lepší ako ten kapitalistický?

To, čo sme v praxi poznali pod názvom socializmus, považujem za prvý historický pokus o sociálne spravodlivú spoločnosť. Išlo stále o prechodné obdobie k socializmu plné tzv. pôrodných bolestí, a teda plné chýb, deformácií a omylov. V čom bol socializmus lepší ako kapitalizmus? Jednoznačne v tom, že v centre jeho pozornosti bol človek, jeho zdravý telesný, mentálny, sociálny i kultúrny vývin, jeho prirodzené potreby. Slovensko zažilo dnes až neuveriteľný rozvoj vlastného národného priemyslu či poľnohospodárstva, ktoré nám zabezpečilo absolútnu potravinovú bezpečnosť a samostatnosť. Zaznamenali sme úžasný rozvoj vedy či národnej kultúry. Výstavba viac ako troch miliónov bytov v celom Československu, výstavba stoviek škôl všetkých typov, jaslí, polikliník, nemocníc, kultúrnych domov, športových areálov či obchodných domov hovoria jasne v prospech socializmu. Ďalšie fakty o minulom socializme tiež nedávajú kapitalizmu žiadnu šancu. Obyvateľstvo malo skutočne bezplatné a každému dostupné zdravotníctvo a školstvo. Neexistovala nezamestnanosť a bieda. Počet obyvateľov ČSSR vzrástol za vlády komunistov o viac ako 3 300 000. Priemerný vek mužov sa zvýšil zo 61,5 roka na 68 rokov, u žien zo 66,1 na 75,3 roka. Štát všemožne podporoval mladé rodiny. Do dôchodku odchádzali muži vo veku 60 rokov a ženy ešte skôr podľa počtu narodených detí. Porovnajme toto všetko aj so súčasnosťou. Môžeme už len snívať! Prišli sme takmer o všetko a, žiaľ, dnes už bojujeme o prežitie, o svoju národnú identitu a dokonca aj o svoju štátnosť. Socialistické Československo bolo de facto bez zahraničných dlhov. Dnešné rozkradnuté a kolonizované Česko i Slovensko sa zadlžujú každým dňom. Dlh sa stáva nesplatiteľným, čo neveští nič dobré. Socializmus je teda ako systém naďalej reálnou a, dovolím si uviesť, nevyhnutnou alternatívou zločineckému kapitalizmu.

V Česku patrí KSČM k stranám, ktoré sú pravidelnou súčasťou poslaneckej snemovne. Prečo majú českí komunisti relatívny úspech a na Slovensku zažili totálny pád?

Príčin je viacero. V Českej republike sa podarilo uchrániť komunistický charakter strany a zabrániť jej transformácii na stranu sociálnodemokratického typu. Tým si komunisti v Česku zachovali svoje parlamentné postavenie až dodnes. Na Slovensku bol vývoj opačný. Lídrom vtedajšej KSS na čele s Petrom Weissom sa podarilo rôznymi praktikami transformovať komunistickú stranu na stranu sociálnodemokratického typu. Dnešná KSS vznikla, ľudovo povedané, na zelenej lúke v roku 1992. Začínala mimo parlamentu od nuly. Až v roku 2002 sa jej podaril návrat medzi parlamentné strany. Toto parlamentné postavenie sa jej však z objektívnych i subjektívnych príčin podarilo udržať len jedno volebné obdobie do roku 2006. Zároveň treba povedať, že aj vplyv tradícií a historickej zotrvačnosti je na Slovensku podstatne vyšší ako v Česku. Na základe takýchto historických daností je pre väčšinu Slovákov sociálna demokracia v ceste naľavo prakticky konečná. Tieto kvázi sociálne strany to veľmi dobre vedia a šikovnou taktikou, ktorá zneužíva náš komunistický program, ako aj rétoriku už celé desaťročia, kanibalizujú náš volebný elektorát. Aj toto je jedna z príčin, prečo je KSS mimo parlamentu. KSS bola vytlačená sociálnou demokraciou.

Viete si predstaviť, že by sa vám v súčasných podmienkach podarilo postaviť KSS na nohy?

V kapitalistickej volebnej súťaži to bez peňazí nebude vôbec jednoduché, pretože voľby sú dnes biznis a veľmi dobre zafinancovaný marketing. Toto je však v priamom rozpore s naším systémom hodnôt a je to vlastne začarovaný kruh. Mecenáši nemajú záujem o financovanie strany, ktorá im neponúka žiadne povolebné komerčné benefity. Zdá sa, že až tvrdé precitnutie občanov a ich návrat do reality z tohto oligarchického cirkusu môže na tom niečo zmeniť. Kreslá v parlamente sú aj pre nás komunistov dôležité. Nie pre ekonomické či iné benefity, ale v našom prípade hlavne preto, aby sme boli na očiach, aby nás občan počul, aby registroval, že existuje koncepčná, sociálne spravodlivá a skutočne demokratická alternatíva kapitalizmu. Je to obzvlášť dôležité v časoch deformovania dejín, zúriaceho antikomunizmu a potierania akejkoľvek alternatívnosti voči kapitalizmu. Pre komunistov je to beh na dlhú trať, no som presvedčený, že vývoj k novej forme socializmu nie je možné zastaviť. Sme mimo parlamentu, no nie na kolenách. Pozrime sa, kde sú dnes všetky významné ponovembrové strany, ako napríklad SDKÚ, HZDS, SOP, SDĽ, ZRS a ďalšie? Sú na smetisku dejín, lebo nemali ideu, myšlienku. Komunistická strana je tu aj po sto rokoch, lebo má silnú myšlienku a spoločenskú víziu prijateľnú pre väčšinu ľudí.

ČÍTAJTE TIEŽ: GENERÁL VESTENICKÝ: SVET JE V OŠIALI VOJNY

Dnes sa hovorí, že Lukašenko je posledný diktátor Európy. Po posledných prezidentských voľbách západné sily vyvolali farebnú revolúciu a sústavne sa tam protestuje. O čo v skutočnosti Západu ide?

Situácia v bieloruskej spoločnosti určite nie je po stránke politickej, sociálnej či ekonomickej ideálna a nevidíme dôvod zbožne vzývať osobu Alexandra Lukašenka, ktorá má aj svoje oligarchické maniere. Osobne si však myslím, že Lukašenko nie je diktátorom. Je autoritatívnym prezidentom so silným sociálnym a vlasteneckým cítením. Je to hlavne on, kto nedopustil rozkradnutie vlastnej krajiny Západom, ani jej kolonizáciu, a toto je vnímané ako jeho najväčší a neodpustiteľný zločin. Preto sú tu dnes snahy o majdanizáciu celej bieloruskej spoločnosti, ktorým často podlieha hlavne mladá generácia. Väčšina Bielorusov však ešte stále chápe, o čo všetko sa to u nich vlastne hrá. Záujmy veľkokapitálu sú totiž stále rovnaké a osud Ukrajiny či ďalších Západom kanibalizovaných destinácií je pre nich varovaním. Bielorusko je v zuboch Západu aj pre jeho geografickú i politickú blízkosť s Ruskom. Jeho ovládnutie Západom by sa rovnalo oslabeniu pozície Ruska s možnosťou priblíženia ďalších jednotiek NATO k jeho hraniciam.

Dnes sme svedkami presunov armády NATO k hraniciam Ukrajiny. Ide podľa vás o demonštráciu sily, alebo reálne hrozí vojenský konflikt na Ukrajine?

Vnímam to ako pokus o demonštráciu sily a snahu zastrašiť Rusko. O to ide hlavne Spojeným štátom a na to využívajú NATO a problém Ukrajiny, ktorý bol vyvolaný hlavne ich pričinením. USA len ťažko prežívajú skutočnosť, že stratili pozíciu, v ktorej boli v 90. rokoch minulého storočia po rozpade ZSSR. Dnes sa Rusko vracia k sebavedomej politike mocnosti a tvrdo bráni svoje geopolitické záujmy. Snaha Západu na čele s USA je pokusom odobrať Rusku časť jeho historických teritórií, zmeniť geopolitické hranice a zatlačiť Rusko ďalej na východ. „Atlantizácia“ Ukrajiny by znamenala jej zahrnutie do cudzieho geopolitického priestoru a do prostredia, ktoré je ešte aj dnes nepriateľské k Rusku. Rusi stále považujú tento priestor za základ a zdroj ich štátnosti, ktorý má význam aj pre ruskú civilizáciu ako takú a do ktorej patria aj „Malorusi“. Nezabúdajme, kde sa začínal vznik ruského štátu a ktoré mesto považujú za matku ruských miest. Preto je orientácia Ukrajiny pre Rusko taká dôležitá a pre Rusov je možnosť „odchodu“ Ukrajiny do tábora ich protivníkov úplne neprijateľná. Aj keď to vnímam ako provokáciu a zastrašovanie Ruska. Fakt, že vojna je tradičným vyvrcholením primitívneho cyklu kapitalizmu, stále platí. Preto s jeho stupňujúcou sa krízou je konflikt na východe Európy reálny. Samozrejme, ako vždy, v réžii západných elít, ktoré tam znova preskupili svoj vojenský potenciál a načasovali rozbušku. Bohužiaľ, je to ich osvedčená, a uvidíme, či ešte stále fungujúca taktika.

Rusi na túto skutočnosť zareagovali rozmiestnením svojej armády na vlastnom území a to znepokojuje predstaviteľov EÚ, ale aj našu prezidentku Čaputovú a ministra Korčoka. Prečo ich niečo také poburuje?

Politici EÚ i jednotlivých krajín by si mali uvedomiť, že demonštrácia sily zo strany NATO, narastanie prítomnosti jeho vojsk v blízkosti ruských hraníc vyvolá adekvátnu reakciu Ruska. A čo je adekvátnejšou odpoveďou na dlhodobé i nárazové zvyšovanie počtov vojsk a bojovej techniky v blízkosti jeho hraníc? Len zodpovedajúca prítomnosť vlastných vojsk a techniky pri hraniciach, ako výraz toho, že sa majú ako a čím brániť a že to myslia vážne. Prezidentka Čaputová i minister Korčok sú vyslovene prívrženci americkej politiky. Pre mňa sú to obyčajní zapredanci a vlastizradcovia. Tragédia je, že svojimi postojmi vystavujú Slovensko vážnym hrozbám.

Dlhodobo sme svedkami útoku západného sveta na Rusko. Americký prezident nazval Putina vrahom a Rusko, ktoré bolo vždy osloboditeľom, je označované za agresora. Ako si to možno vysvetliť?

Ide o ekonomické záujmy nadnárodných spoločností a ich záujem o surovinové zdroje a územia, ktorými Rusko disponuje.Počas existencie Sovietskeho zväzu tento záujem skrývali za vyhlásenia, že im ide len o „slobodu a demokraciu“ v týchto krajinách a že je to boj proti „komunistickému zlu“ a „komunistickej neslobode“. Po páde socializmu a rozpade ZSSR sa však ani americká, ani euroatlantická politika nezmenila. Naopak, dochádza k rozširovaniu vojenských základní v blízkosti Ruska, k intenzifikácii informačnej vojny proti Rusku, snahe oslabiť historické vedomie bývalých socialistických krajín i slovanských národov a rozbíjať ich spolupatričnosť. Aj spochybňovaním, prekrúcaním a deformovaním historických faktov. Toto odhaľuje, že predchádzajúce vyhlásenia a konania boli iba pretvárkou. Deformovanie historických faktov o vzniku a výsledkoch 2. svetovej vojny, snahy zmeniť povojnové usporiadanie sveta, dohodnuté mocnosťami, bezohľadná, bezočivá a lživá propaganda uskutočňovaná modernými technickými prostriedkami a prepracovanými metódami sú snahou i signálom poštvať svet proti Rusku. Toto kombinujú s ekonomickými sankciami a manipuláciami, ale aj s vojenskými krokmi a hrozbami silou. Ich zúrivosť sa znásobuje tým, ako sa Rusko správa rozvážne a pokojne, avšak v rozhodujúcich veciach tvrdo a nekompromisne. I pokus s Ukrajinou im nevychádza preto, že Rusko nechce dopustiť, aby sa časti územia historického Ruska, teda Ukrajina stali súčasťou NATO, ktoré bolo vytvorené Anglosasmi po 2. svetovej vojne práve proti ZSSR.

USA majú dnes vojenské základne na 737 miestach planéty mimo svojho územia. Veľká Británia ich má 16, Francúzsko 11, Čína 1 a Rusko ich má 10. Kto je teda agresor?

Komunisti sa vždy objektívne snažili vysvetľovať občanom fakt, že západné mocnosti a NATO majú vo svete a špeciálne okolo bývalých socialistických krajín viac vojenských základní ako druhá strana. Niektorí tomu neverili a spochybňovali to. Uvedené čísla sú jasným dôkazom toho, koho možno hodnotiť ako agresora, alebo prinajmenšom potenciálneho agresora, ktorý sa vojensky rozpína. Keby sme k tomu pridali fakty o nákladoch na zbrojenie v USA, iných krajinách a v Rusku, to by túto agresivitu ešte viac dokreslilo. A keby sme vypočítali a vymenovali všetky agresie a ozbrojené konflikty, ktoré rozpútali USA a ktoré Rusko, tak už je to úplne jasné. Ale len tým ľuďom, ktorí sú ochotní prijať objektívne informácie. Tým, ktorí sú zadubení a nechcú počuť pravdu, nepomôžu žiadne čísla ani očividné fakty a budú trvať na svojom.

Pred 22 rokmi bývalá Juhoslávia zažila bombardovanie pričinením Dzurindovej vlády. Tento konflikt rozpútalo NATO bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Doteraz nebol za tento agresívny akt odsúdený nik z aliancie. Je NATO obranná organizácia alebo agresor?

Vraždenie v zaujme veľkokapitálu nemôže byť v kapitalizme odsúdené ani právne považované za zločin. Bol by to totiž útok na jeho samotnú podstatu. Preto takéto očakávania protisystémovej spravodlivosti vyznievajú celkom naivne a považujeme ich za nereálne. Žiaľ! Útok na Juhosláviu, ale spomeňme aj Irak, Líbyu či Sýriu, a to nespomínam mnohé ďalšie intervencie USA a NATO či pokusy o politické prevraty a rôzne spravodajské hry, sú jednoznačným a zrozumiteľným dôkazom toho, že NATO je nielenže agresor, ale aj zločinecká organizácia. Náš minister zahraničných vecí Korčok nedávno vyhlásil, že je obrannou organizáciou. Buď je úplný blázon, alebo dobre zaplatený blázon. Fakty hovoria jasnou rečou.

Generál Emil Vestenický už v roku 2003 povedal, že NATO nemá právo existovať. Dá sa povedať, že bol v tom období prezieravý, pretože tieto hlasy začínajú zaznievať aj od iných. Vidíte opodstatnenosť ďalšej existencie NATO?

Povedal pravdu. Po rozpustení vojensko-politického zoskupenia Varšavskej zmluvy sa malo prirodzene rozpustiť aj NATO. Tak to bolo aj verbálne dohodnuté. Aj komunisti, aj niektorí ľavicovo orientovaní ľudia však od samého začiatku nedôverčivo prijímali rozpustenie VZ, pretože z historického poznania a správania západných mocnosti vedeli, že Západu nie je možné v tomto smere dôverovať. Už vtedy na toto upozorňovali. Správanie veľmocí pred začiatkom 2. svetovej vojny, mníchovská zrada ČSR, vznik NATO a prijatie Nemecka do NATO napriek povojnovým zmluvám víťazov nám dávali a stále dávajú jasný obraz o tých, ktorí sú dnes členmi NATO a formujú jeho politiku. NATO nemá dnes dôvod na svoju existenciu, podobne ako naša krajina na členstvo v ňom. Likvidácia NATO by znamenala väčšiu šancu pre mier a stabilitu vo svete.

Zmluva SR s NATO je podpísaná na dvadsať rokov a podľa jej článku 13 môže po dvadsiatich rokoch ktorákoľvek zmluvná strana od nej odstúpiť rok po tom, ako predloží vláde USA oznámenie o vypovedaní zmluvy, a tá informuje vlády ďalších zmluvných strán o uložení takej výpovede. Tento zväzok končí 29. marca 2024. Nebol by to podľa vás čas na vystúpenie z NATO a neutralitu SR?

Nepochybne, takýto čas je podľa nás aktuálny stále. Pripomeniem, že my komunisti sme boli jedinou politickou stranou na Slovensku, ktorá odmietala vstup SR do NATO. Následne sme vystúpenie z NATO požadovali už mnohokrát a pri rôznych príležitostiach, aj s uvádzaním dôvodov takéhoto kroku. V záplave informačných pôsobení opačného smerovania však naše slová vyznievali slabo a málo priebojne. Tým viac, že počas všetkých vlád na Slovensku od roku 1989 boli naše aktivity ignorované a bojkotované. Všetkými informačnými prostriedkami i politikmi. Ešte raz zdôrazňujem náš komunistický postoj – USA a jeho spojenci beztrestne páchajú zločiny. NATO je bezpochyby a preukázateľne agresívna militantná a zločinecká organizácia, v ktorej Slovensko nemá čo hľadať.

Západu nevyhovuje fakt, že 2. svetovú vojnu ukončili Rusi a zachránili Európu spod hitlerovského besnenia. Prečo sa Západ snaží prepísať historické fakty?

V istom kontexte bola porážka nacizmu aj porážkou kapitalizmu v systémovej kríze. Anglosaský svet sa s tým dodnes nedokáže vnútorne vyrovnať, preto sú rôzne snahy o podprahovú rehabilitáciu nacizmu a prepisovanie dejín z jeho strany pochopiteľné. Takto riadená spoločnosť sa však znova a nevyhnutne blíži do bodu, keď bude nejaký moderný typ zotročovania (obmedzovania) ustanovený za normu. Princíp je teda rovnaký, len jeho formy sa menia. Prekrúcanie moderných dejín, v ktorých sa odrážajú veľké úspechy Sovietskeho zväzu a komunistov, sú prostriedkami šírenia rusofóbie a dekomunizácie postsocialistického priestoru. Takéto prepisovanie dejín a jeho spoločenské dôsledky môžu byť pre budúce generácie traumatizujúca vyhliadka.

Národná, sociálna i kresťanská scéna sa nachádza v totálnom rozvrate. Prezidentka SR je z liberálneho tábora, vo vláde sedí SaS a Za ľudí, ktorí sú výhradne v službách Ameriky, no napriek tomu dielo nedokonali a pracuje sa na čisto liberálnom scenári SaS, Progresívne Slovensko a Hlas-SD. Čo by to znamenalo pre Slovensko?

Tento scenár je veľmi reálnou a vážnou hrozbou pre budúcnosť Slovenska. Bola by to čistá katastrofa. No, žiaľ, platí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Tak nech si ten náš zaslúži lepšiu. V rozvrate však nie je len národná, sociálna a kresťanská politická scéna, ale aj politická scéna ako taká. V rozvrate je aj celá spoločnosť už dnes ovládaná liberálnym kapitalizmom. Veľmi znepokojujúce je aj zistenie, že celá ekonomika je len umelo vydržiavaná verejným dlhom a keď sa skončia stimuly európskych virtuálnych peňazí a korupčného systému dávok sociálneho zmieru, tak tvrdý náraz o realitu bude nevyhnutnosťou. Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že Hlas-SD možno považovať za liberálnu biznis platformu otvorene a lojálne podporujúcu euroatlantizmus. Všimnime si, že útoky na toto elitami vytvorené a podporované zoskupenie sú len minimálne a jeho „preferenčný boom“ bol veľmi rýchly a je stále stabilný. Pre nás je to iba naoko prijateľnejšia a dobre zamaskovaná odnož liberalizmu, ktorá sa len tvári sociálne a vlastenecky. Nech bude však pri kormidle ktokoľvek, každá vláda, ktorá nastúpi po tejto, bude musieť prijímať ťažké rozhodnutia a veľmi nepopulárne opatrenia. Bude to pre ňu skôr Pyrrhovo víťazstvo. Cesta z marazmu, v ktorom sme, je len vo vymanení sa zo systému, v ktorom sme od roku 1989.

Sme však svedkami prerozdeľovania sféry vplyvu vo svete a Rusko nepovedalo svoje posledné slovo. Myslíte si, že tieto liberálne scenáre a útoky na slovanské národy vyhovujú Rusku?

Nie je dôvod, aby Rusko, ako sa hovorí, povedalo posledné slovo. Rusko je krajina, ktorá sa tiež ďalej rozvíja, podobne ako krajiny na celkom svete. Prirodzene, tiež má svoje geopolitické záujmy a sféry vplyvu, ktoré si bráni a bude presadzovať. Pritom má na to všetky potrebné zdroje, ako sú nerastné suroviny, prírodné bohatstvo, svoju historickú hrdosť, skúsenosť, vlastnú kultúru a spoločenské povedomie. Do dedičstva dostalo po socializme i rozvinutý vedecko-technický potenciál, skúsenosti z vyspelého vzdelávania, výstavby a rozvoja. Napriek barbarstvu liberálneho kurzu ich vlastných politikov v deväťdesiatych rokoch 20. storočia si zachovalo aj časť priemyselného potenciálu a poľnohospodárstva. Aj vďaka tomu jeho zbrojárske podniky vyvíjajú dnes zbraňové systémy, ktoré nielenže konkurujú, ale už predbehli v niektorých smeroch aj iné mocnosti vrátane USA. Preto dnes tá zdržanlivosť Američanov a ich spojencov pri „tlaku“ na Rusko. Rozdiel medzi správaním Ruska a ich dnešných „neprajníkov“ je v tom, že Rusko nezbrojí dnes preto, aby niekoho ohrozovalo, alebo sa chystalo zaútočiť. Rusko sa pripravuje na svoju obranu, pretože má na to zrejmé a viditeľné dôvody. Rusko nepotrebuje pre život svojich občanov ani nové územia, ani ďalšie suroviny. Avšak je zrejmé, že si nenechá „brnkať po nose“ a bude svoje záujmy a svoju dôstojnosť chrániť a obraňovať. Celý tento globálny súboj je permanentný. Je fakt, že bývalý Sovietsky zväz aj napriek mnohým chybám zastrešoval a obraňoval celý slovanský priestor, a to po všetkých stránkach. Dnešné Rusko to robí už len na svojom území a pre nás aspoň morálne. Liberalizmus sa stal nástrojom, ktorý cielene podrýva slovanský element a robí špinavú prácu pre „tradične“ anglosaské záujmy.

Médiá a západné mocnosti cez silu peňazí umožňujú presadiť liberálnu diktatúru na plnej čiare. Existuje na Slovensku sila, ktorá by to dokázala odvrátiť?

Odpoveď na túto otázku začnem tak trocha ironicky: aj keby som bol baba Vanga, asi by som toto nedokázal predpovedať. Pozrime sa, čo sa stalo s názormi, myslením, spoločenským vedomím ľudí na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách po roku 1989. Čo sa stalo hlavným zmyslom ich života a za čím sa dnes naháňajú. Ako sa menia a kam smerujú ich hodnoty a cennosti života. Aký majú názor na prácu a aké sú postoje k nej, na vzdelanie, na život. Akým smerom sa vyvíjajú vzťahy medzi ľuďmi. Aké je povedomie hrdosti na našu históriu, na našu kultúru, tradície či zvyky. Koľko cudzích a nenormálnych prvkov sa stáva súčasťou nášho života. Toto všetko, i iné veci, sa nestali a nedejú len samy od seba, prirodzeným vývojom. Stali sa a dejú sa zásluhou aj tých síl, ktoré uvádzate v otázke. My komunisti ani tak nezdôrazňujeme ich „liberálnosť“ či „konzervatívnosť“, ale otvorene hovoríme o silách kapitálu, vlastníkov, vykorisťovateľov. Oligarchia, priamo či nepriamo, vlastní už viac ako 90 percent bohatstva na planéte, to je tá „diktatúra na plnej čiare“, ktorej vyhovuje takéto myslenie a správanie ľudí. Oni potrebujú hlúpu, nevzdelanú, nemysliacu masu ľudí – pracovnú silu i spotrebiteľov, ktorí budú ďalej napĺňať ich vrecká a bankové kontá a rozmnožovať ich kapitál. Svojou prácou, svojou spotrebou, a ak bude treba, aj účasťou vo vojnách za ich záujmy. A pretože ONI už dnes vlastnia takmer všetko, na ich zastavenie a odvrátenie katastrofy je potrebná primerane mohutná sila a mohutný odpor. Takouto silou sú samotní ľudia, ktorí si musia uvedomiť potrebu odporu. Ak budú len čakať na nejakú silu, ktorá by to dokázala odvrátiť a podať im zmenu na tácke, tak sa nič nezmení. KSS ponúka ľuďom svoje návrhy, predstavy i skúsenosti, ako zmeniť tento svet na spravodlivejší, pokrokovejší a bezpečnejší.