HROZBA PRE EÚ

O tom, čo všetko hrozí EÚ, sme sa v posledných rokoch z Wa­shingtonu dozvedeli už kde-čo. Napriek tomu, že Spojené štáty zápasia s veľkými sociálno-ekonomickými i politickými ťažkosťami a cítiť ich narastajúci úpadok, prejavujú o úniu až dojemnú starostlivosť. Ako sa báli, že bude hrať samostatnú rolu vo svetovej politike, ktorá ešte viac oslabí ich upadajúcu moc.

Vidina ziskov

Začalo sa to tým, že nielen väčšina postsocialistických štátov, ktoré vstúpili do NATO, ale ani starí európski členovia paktu nevyčleňujú povinné dve percentá HDP na vojenské výdavky. Asi len náhodou začal tento postoj znervózňovať Washington a ním ovládanú bruselskú centrálu NATO vtedy, keď sa pri presadzovaní svojich globálnych „národných“ záujmov dostal do ekonomických a bezpečnostných ťažkostí, z ktorých doteraz nevybŕdol. A nezdá sa, že by sa mu to vôbec niekedy podarilo.

A na čo slúži v európskej bezpečnosti NATO, dokazuje v poslednom čase svojím nezáujmom i neschopnosťou riešiť migračnú vlnu na Balkáne, kde má už niekoľko členov a kadiaľ migranti húfne prichádzajú do Európy. Najnovšie však tlačí na Čiernu Horu, aby prijala „pozvanie“ do vojenského bloku. A o najväčšiu vlnu migrantov od čias druhej svetovej vojny nech sa postará EÚ, ktorej rado poradí, čo má pri tom robiť. Lebo NATO sa musí venovať svojmu rozširovaniu, veď sú tu ďalšie balkánske štáty, ale aj Gruzínsko a Ukrajina.

A na čo slúži v európskej bezpečnosti NATO, dokazuje v poslednom čase svojím nezáujmom i neschopnosťou riešiť migračnú vlnu na Balkáne, kde má už niekoľko členov a kadiaľ migranti húfne prichádzajú do Európy.

A nezabúda ani na Turecko, vážne ohrozované najprv sýrskym a momentálne vraj už aj ruským vojenským letectvom. Musí sa preto podieľať na zabezpečení jeho protilietadlovej i ďalšej obrany.

Objavila sa aj kríza eura, do značnej miery v dôsledku jeho prepojenia s americkým dolárom, ktorej hlavnou obeťou sa stalo Grécko. Veľký podiel na nej majú zahraničné banky, medzi iným aj z USA, a iné nadnárodné spoločnosti – bez ich blahosklonnosti, vedenej vidinou ziskov z pôžičiek, by k nej nikdy nebolo mohlo prísť.

Na gréckom dlhu sa však podpísali aj vojenské výdavky, keďže ide o jeden z mála európskych členských štátov NATO, ktorý dodržiava kvótu dve percentá. A prečo to robí? Obáva sa totiž vojenskej sily Turecka. Čuduj sa svete – Grécko a Turecko sú v NATO už od roku 1952. Napriek tomu sa navzájom neráčia a považujú za potrebné zbrojiť viac, ako sa to od členských štátov NATO vyžaduje – aj navzájom proti sebe.

Šidlo z vreca

Osud Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (Transatlantic Trade and Investment Partnership - TTIP) je zatiaľ stále neistý, hoci hospodárske a politické elity EÚ napojené na nadnárodné finančné kruhy okolo bankových domov na Wall Street a City robia všetko pre to, aby sa rokovania skončili úspešne.

Šidlo sa však vykľulo z iného vreca. Naj­prv bývalá ministerka zahraničných vecí H. Clintonová označila TTIP za ekonomické NATO. Zakontroval jej nástupca J. Kerry, ktorý to vidí z iného uhla a ešte tvrdšie: TTIP upevní NATO! Okrem toho bývalý generálny tajomník NATO a potom zhodou okolností prvý vysoký predstaviteľ EÚ pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ J. Solana ako spoluautor v januári 2015 napísal článok „Stratégia európskeho návratu: Prečo je transatlantická dohoda pre nás taká dôležitá“ v rámci projektu Syndicate, ktorý je známy aj zo slovenských médií hlavného prúdu.

Rokovania o TTIP sa začali nenápadne, v intrigánskej tichosti špičiek hospodársko-finančných kruhov EÚ a USA v lete 2013. Chronológia prípravy partnerstva má však staršie korene. Začiatkom roku 1990 sa v Európe predpokladalo, že po zániku Varšavskej zmluvy sa rozpustí aj NATO. Európska integrácia sa dostala na vedľajšiu koľaj. Prioritnou sa stala transatlantická integrácia - ekonomická, aj napriek vytvoreniu EÚ, i vojenská. Možno ide len o historickú náhodu, ale zatiaľ každý z 11 nových členov EÚ z postsocialistických štátov najprv vstúpil do NATO.

Na Rockefellerov podnet

Posilňovanie transatlantickej integrácie sa začalo vo februári 1990 prijatím Transatlantickej deklarácie Európskych spoločenstiev a USA. Vytvorila nový rámec pre rokovania, ale otvárala dvere najmä ekonomickej liberalizácii. V roku 1995 sa na samite EÚ a USA v Madride dohodlo o Novej transatlantickej agende doplnenej Spoločným akčným plánom a začal fungovať Transatlantický obchodný dialóg.

V roku 1998 rozšírilo integráciu Transatlantické hospodárske partnerstvo, v rámci ktorého sa vytvorila Transatlantická hospodárska rada (2007), čo je skupina poradcov z podnikateľských kruhov pre úradníkov EÚ a USA o obchodných a investičných otázkach. Zastupuje asi 70 veľkých korporácií a jej zástupcovia sa môžu zúčastňovať na rôznych rokovaniach v EÚ. A v tejto sieti pracovná skupina EÚ a USA na vysokej úrovni odporučila v roku 2012 začať rokovania o TTIP. Všetko sa skrýva za mantrou – podmienkami pre zvyšovanie hospodárskeho rastu.

Sú však ešte staršie korene tejto línie, a to Trilaterálna komisia, ktorá vznikla v júli 1973. Ide o diskusné fórum politikov, hospodárskych kruhov, diplomatov a ďalších odborníkov na hľadanie ciest a podporu užšej spolupráce pôvodne medzi USA, Západnou Európou a Japonskom, ktoré sa založilo na podnet finančníka D. Rockefellera. Ten bol v tom čase asi náhodou aj predseda washingtonskej Rady pre zahraničné vzťahy. Komisiu v súčasnosti tvoria tri skupiny: severoamerická, európska a ázijsko-tichomorská.

V záujme USA

Zaujímavá je skutočnosť, že okrem snahy o uzavretie zmluvy o TTIP sa v októbri 2015 po siedmich rokoch rokovaní podpísala obchodná zmluva TTP – Trans-Pacific Partnership – Transtichooceánske partnerstvo. Potrebujú však ázijské a európske štáty viac obchodovať s USA, alebo je to v záujme štátu, ktorého mena tiež nezadržateľne stráca na sile? Vie však manipulovať, kamuflovať a robí možno aj niečo iné, a tak po svete stále pribúdajú nadšení obdivovatelia, ktorí sú presvedčení, že ak podporia dolár, niečo sa im ujde. A iste sa takto snaží brániť aj rozvoju obchodovania Číny a RF.

Bezpochyby sú sily i osoby, ale výlučne z kruhov bohatých, ktoré z transatlantickej integrácie výnosne profitujú.

Bezpochyby sú sily i osoby, ale výlučne z kruhov bohatých, ktoré z transatlantickej integrácie výnosne profitujú. Problém nie je pripraviť prehľady, tabuľky či grafy, ktoré nám budú dokazovať, koľko to prinesie osohu pre všetkých, aj keď nevieme, čo nás to bude stáť pomimo. Nejasná budúcnosť a s ňou spojené komplikácie a neistoty, ktoré priniesli podobné zmluvy, nie sú pre obyvateľstvo starých ani nových členských štátov EÚ tým, čo sa dá považovať za bezpečnosť, prosperitu a rozvoj.

Nechceme podceňovať nebezpečenstvá zo súčasnej vlny migrácie ani terorizmu pre EÚ. Ukazuje sa však, že jedna ani druhá hrozba by nepôsobila tak intenzívne a surovo, keby nebola iracionálna, nelogická zahraničná a bezpečnostná politika USA na celom svete, ale najmä na Blízkom východe, ktorú často podporuje aj EÚ. A keď budeme s niekým úzko spojení aj ekonomicky a finančne, budeme ho stále počúvať – a možno aj poslúchať – jeho škody a straty môžu ohroziť aj nás.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave