HROZBY RASTÚCEJ RUSOFÓBIE

V časoch tesne po rozpade bipolarity, ktorá sa najtvrdšie pociťovala v Európe, sa objavila aj vízia tolerantnosti nových pomerov, ktoré z nej môžu urobiť kontinent stability, pokoja a rozkvetu. Zakladala sa na tom, že sa viac rozvinie hospodárska spolupráca, príde k ďalšej ekonomickej integrácii, rozšíri sa kultúrna výmena a po rozpustení Varšavskej zmluvy zanikne aj NATO.

Prvok xenofóbie

Zdalo sa, že sa stratí aj rusofóbia – starý prvok xenofóbie v Európe, ktorý sa v obdobiach napätia vždy zosilňoval. Aj v bipolarite prišlo k viacerým vlnám jej vzostupu a okrem pôvodnej európskej dimenzie k nej pribudla aj americká – transatlantická. Od tých čias je to už záležitosť fabrikovaná v amerických politických a mediálnych kruhoch za silného prispenia výskumných centier akademického i mimovládneho charakteru. Poslednú, výrazne agresívnu bipolaritnú vlnu rusofóbie vyvolala politika administratívy prezidenta USA Ronalda Reagana v 80. rokoch.

Ako už mnohokrát v dejinách, aj na začiatku 90. rokov sa však v Európe ukázalo, že túžby ľudí po istote, mieri a rozvoji narážajú na zištné zámery ekonomických a politických elít, ktoré sa obávajú o svoje bohatstvo a moc a nechcú pokoj a poriadok, lebo v nich hrozí úpadok ich vplyvu. A tak sa už v júli 1990 na 11. samite NATO v Londýne poukazuje na potrebu jeho transformácie v nových, priaznivejších podmienkach. V čom však môže spočívať potreba upevňovania a rozvíjania vojenskej stránky bezpečnosti práve v Európe v pakte, ktorý sa kamuflovane nazýva severoatlantický? Veď kto z Európanov sa v bežnom živote považuje za „severoatlanťana“?

Na samite NATO v Ríme v novembri 1991, teda už po rozpustení Varšavskej zmluvy k 30. júnu 1991, bola prijatá nová strategická koncepcia Aliancie. Jej obsah nikoho s kritickým pohľadom na fungovanie súčasného nepokojného sveta nenechá na pochybách o tom, že v nej vôbec nešlo o európsku bezpečnosť, ale o hľadanie ciest posilnenia vplyvu NATO ako vojensko-politického nástroja USA v zmenených podmienkach.

Pod vojenskou kuratelou

V strategickej koncepcii pre istotu nie je ani zmienka o tom, že Európa potrebuje vojenskú kuratelu USA. Ale ak si pripomenieme známy výrok prvého generálneho tajomníka NATO lorda Ismaya z Veľkej Británie, že cieľom paktu je „udržať USA v Európe, Rusko mimo západnej Európy a Nemecko pri zemi“, zistíme, že nebol vôbec záujem reagovať na zmenené európske pomery. V roku 1991 bolo totiž Nemecko už zjednotené, väčšie a oveľa silnejšie ako v 50. rokoch a, naopak, ZSSR sa nachádzal tesne pred rozpadom. Na jeho troskách vzniknutá Ruská federácia bola menšia i slabšia ako bývalá superveľmoc, hoci aj destabilizovaná bašovaním perestrojky. A kam smeroval vývoj v ZSSR po neúspešnom augustovom prevrate, bolo západným politickým kruhom jasné. Nebolo síce koho zadržiavať a obmedzovať či vytláčať, ale americkým vojakom sa z Európy napriek všetkému akosi vôbec nechcelo odísť.

Od tých čias sa používa nová terminológia, spojená so zmenenými podmienkami bezpečnosti, vedie však len k nekonečnej diskusii o nových bezpečnostných hrozbách a výzvach. Pretrváva až do súčasnosti a je čoraz manipulatívnejšia - vyúsťuje do alarmizmu a účelového strašenia tých, ktorí neveria „svetodejinnému poslaniu“ NATO.

Agenti CIA mali v Juhoslávii podľa R. Baera rozdúchavať nenávisť, šíriť nacionalizmus a prehlbovať spory medzi národmi.

Z vojenských paktov, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne (okrem Varšavskej zmluvy to boli aj CENTO a SEATO), ostalo jediné NATO. Proti komu potrebuje pakt v týchto podmienkach rozvíjať a upevňovať misie svojich ozbrojených síl, ich konvenčné i jadrové zložky? Ako zdôvodniť pokračovanie existencie NATO s jeho transatlantizmom, keď nemá nepriateľa, ktorý by organizáciu či jej členské štáty vojensky ohrozoval? Teda, ak nebudeme brať do úvahy dlhoročné turecko-grécke napätie, ktoré tieto štáty stojí obrovské peniaze.

Cynická kalkulácia

Potom prišlo k náhlej a záhadnej zmene postoja USA k vývoju v Juhoslávii. Po obavách z prelomu 80. a 90. rokov, že nacionalizmus povedie k rozpadu Juhoslávie s nebezpečnými regionálnymi, či dokonca európskymi následkami, sa naraz prešlo k podpore separatizmu. Až vyše 20 rokov po tejto zmene sa svet dozvedel, že Washington cynicky kalkuloval s tým, že situáciu v Juhoslávii zneužije nielen proti nej, ale vlastne proti celej Európe.

Dali nám milióny na roztrhanie Juhoslávie, podplácali sme strany a politikov, ktorí roznecovali nenávisť, a náš cieľ bol urobiť z vás otrokov.

Svedectvá podal Robert Baer, ktorý bol v rokoch 1991 – 1994 vysokopostavený agent CIA spočiatku v Juhoslávii, po jej rozpade v jej nástupníckych štátoch a potom pôsobil na Blízkom východe. V súčasnosti pôsobí ako investigatívny novinár a vydal niekoľko kníh najmä o pôsobení CIA na Blízkom východe. Poskytol aj viacero rozhovorov o aktivitách CIA v Juhoslávii. Prvý bol rozhovor s M. Cupurdijom, ktorý uverejnil časopis Britić – The British Serb Magazine 12. októbra 2012. Na Slovensku je známy jeho rozhovor, ktorý s dlhým a sugestívnym názvom „Výpoveď agenta CIA: Dali nám milióny na roztrhanie Juhoslávie, podplácali sme strany a politikov, ktorí roznecovali nenávisť, a náš cieľ bol urobiť z vás otrokov“ pôvodne vyšiel 22. novembra 2015 na srbskej webovej stránke web-tribune.com a odtiaľ sa v rôznych prekladoch rozšíril ďalej. Ďalší rozhovor s ním s názvom Juhoslovanský štát stál v ceste cieľom USA uverejnil R. Schack 24. februára 2016 na webovej stránke Telepolis.

Rozdúchavanie nenávisti

Agenti CIA mali v Juhoslávii podľa R. Baera rozdúchavať nenávisť, šíriť nacionalizmus a prehlbovať spory medzi národmi. Okrem iného uviedol, že po informáciách, že Slovinsko sa pripravuje vyhlásiť nezávislosť, tam boli vyslaní agenti CIA, ktorí dostali vyše milióna dolárov, aby nimi „pomáhali“ mimovládnym organizáciám, opozičným silám a politikom. Neskôr šírili paniku medzi politikmi v Bosne a strašili ich potenciálnymi srbskými atentátmi. Na výplatných zoznamoch CIA boli v tom čase mnohí politici, členovia vlád, generáli či novinári z viacerých štátov, bývalých zväzových republík.

Už počas bojov na území bývalej veľkej Juhoslávie sa objavil marketingový slogan i program – Európa nie je schopná sama zaistiť svoju bezpečnosť. Začala sa mnohostranne a sofistikovane vsugerúvať idea potreby existencie silného NATO pod washingtonským vedením pre zaistenie európskej bezpečnosti. Ako vyzeral „US-NATO projekt“ riešenia európskej bezpečnosti, sme videli na bombardovaní JZR v roku 1999, kde boli zasiahnuté vojenské ciele v mizivom počte. Za obeť náletom však okrem najhoršieho – nevinných ľudí – padlo aj mnoho škôl, nemocníc, obytných budov, pričom sa použilo aj strelivo s ochudobneným uránom. Za tieto vojnové zločiny nebol pritom nikto braný na zodpovednosť.

NATO však už v januári 1994 na samite v Bruseli vyhlasuje Partnerstvo za mier – program vojenskej spolupráce so štátmi Európy, štátmi v Zakaukazsku a Strednej Ázii, ktoré vznikli na území bývalého ZSSR. Do programu sa zapojilo 34 štátov, z ktorých 12 už bolo prijatých do organizácie a trinásty – Čierna Hora – dostal pozvanie na vstup.

Atlantický obrat

V máji 1997 bol v Paríži podpísaný Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskom, na ktorého základe sa vytvorila Stála spoločná rada NATO – Rusko. Nedôvera zo strany Západu k Rusku poklesla vďaka jeho oslabovaniu činnosťou prezidenta Borisa Jeľcina a zahraničnou politikou najmä v čase, keď bol ministrom Andrej Kozyrev.

Rusko však aj napriek všetkým ústupkom stále zostalo objektom verbálnych útokov Západu. Novým podnetom pre tento postoj sa stala kontroverzná práca S. P. Huntingtona Zrážka civilizácií, kde sa zdôvodňovalo, že Západ bude mať v zmenených podmienkach konflikty nielen s islamskou a konfuciánskou civilizáciou, ale aj s Ruskom, jeho pravoslávím a slavianofilstvom. Cieľom Západu, ktorý sa ani dnes neskrýva, je nielen oslabovanie Ruska, ale aj jeho rozloženie na menšie štáty, ktoré by sa nielenže nevládali vojensky brániť, ale vytvorili by priestor pre zachvátenie nerastného bohatstva na jeho území – najmä na Sibíri.

Najvýznamnejšiu zmenu vo vtedajšej orientácii ruskej zahraničnej politiky predstavoval atlantický obrat ruského premiéra J. Primakova, ktorý 24. marca 1999 letel na návštevu do USA. Hneď, ako sa dozvedel o začatí bombardovania JZR silami NATO, prikázal, aby sa lietadlo s ním vrátilo do Moskvy. Za necelé dva mesiace bol síce z funkcie odvolaný, ale Rusko už ukázalo, že nie je ochotné donekonečna ustupovať.

 Napätie na Balkáne

Bombardovanie Juhoslávie nič dobré Európe neprinieslo a NATO bezpečnostné problémy Balkánu nevyriešilo, ale predsa sa tam chce ďalej rozširovať. Na čo slúži vybudovanie vojenskej základne USA Camp Bondsteel a komu prospieva napätie, ktoré vytvára v regióne Kosovo jednostranne vyhlásené v roku 2008? Zriedkavo sa uvádza, že sa migračná vlna v Európe spustila začiatkom roku 2015 tým, keď sa v Maďarsku ocitlo zhruba 60-tisíc Kosovčanov. Ktovie, kam sa odtiaľ roztratili?

„Postbipolaritná“ rusofóbia – sofistikovanejšia, využívajúca možnosti informačného veku – sa rodila postupne a nenápadne. Vznikala už v časoch vojen na území Juhoslávie a neskôr silnela v súvislosti s postojom Ruskej federácie k rozširovaniu NATO. Jej jadro stále spočíva v označovaní Ruska za vojenskú hrozbu pre Európu.

Bombardovanie Juhoslávie nič dobré Európe neprinieslo a NATO bezpečnostné problémy Balkánu nevyriešilo, ale predsa sa tam chce ďalej rozširovať.

Rozčarovanie na Západe vyvolal nový ruský prezident Vladimir Putin – pre zahraničie neznámy politik. Po slabom a bezzásadovom Borisovi Jeľcinovi, ústretovom k Západu, sa neobjavil nijaký nový Gorbačov, ale politik, ktorého spočiatku označovali za sfingu, lebo západné médiá ho nevedeli ovplyvniť ani vyviesť z pokoja. Rozvinutie putinovskej línie v ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politike Západ, najmä USA a NATO, vôbec nepotešilo. Za katalyzátor novej vlny rusofóbie poslúžil Putinov prejav na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2007.

Potom prichádza séria vyjadrení z politických a mediálnych kruhov, ktoré jednostranne, bez dôkazov, ale veľmi rafinovane obviňovali Rusko, Moskvu i Putina zo snahy destabilizovať či priam ohrozovať Európu, ba aj celý svet. K vystupňovaniu rusofóbie došlo po ukrajinskej kríze a angažovanosti Ruska pri riešení sýrskeho konfliktu.

Do slepej uličky

Zdá sa, že určité kruhy v Európe prepojené na USA potrebujú dehonestovať Rusko vždy a všade. Táto tendencia narastá, keď sa Európa dostáva do ťažkostí. Má však dnes Rusko čokoľvek spoločné s hrozbou terorizmu a utečeneckej vlny v EÚ? Je jediný aktér, ktorý vyvolal ukrajinskú krízu a ovplyvňuje jej riešenie? Prečo EÚ masochisticky pokračuje v predlžovaní protiruských sankcií vykonštruovaných vo Washingtone, hoci jej ekonomicky evidentne škodia?

Pripomeňme, že v európskych dejinách rusofóbia nikdy neviedla k ničomu dobrému a situáciu len komplikovala. Prispievala iba k zvyšovaniu nepokoja a napätia, ktoré ekonomicky, politicky i vojensky destabilizovalo kontinent.

Súčasná vlna rusofóbie je veľmi pestrá. Zapája sa do nej mnoho rozličných subjektov a jej analýza by zamestnala aj samostatné výskumné pracovisko. Vedúcu úlohu v jej šírení zohrávajú USA a NATO, ktorým nadšene sekundujú rozličné politické, mediálne, mimovládne aj akademické kruhy väčšiny európskych štátov. Uvidíme, čo prinesie júlový samit NATO vo Varšave.

Rusofóbia však ani tentoraz nepovedie k vyriešeniu nijakého bezpečnostného, politického ani ekonomického problému. Poškodí len vzťahy Európskej únie s Ruskou federáciou, ktoré sú pre dobré susedstvo nevyhnutné a nenahraditeľné. EÚ sa dostane len do novej slepej uličky, kde budú vyššie výdavky na bezpečnosť a narastajúca závislosť od USA a NATO, ktoré ju len ďalej zaťažia a prinesú jej nové a zbytočné starosti.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave