JUDITINA PROSBA

Pred viac než dvomi rokmi sa ďalší desiati Slováci zaradili k stovkám odvážnych krajanov, ktorí počas druhej svetovej vojny nezištne pomáhali židovským rodinám. Medzi ocenenými titulom Spravodlivý medzi národmi boli i nebohí manželia Krajčovičovci. „Ocenení boli obyčajní ľudia, ktorí sa nenarodili ako hrdinovia; spravili však hrdinský čin a za to si ich vážim,“ vyhlásil na slávnostnom ceremoniáli 27. januára 2016 v Historickej budove Národnej rady SR veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Zvi Aviner Vapni. Prisľúbil rodinám spravodlivých, že ich skutky nebudú nikdy zabudnuté. „Ako povedal prorok Izaiáš: Dám im večné meno, ktoré nikdy nevymizne.“

Z dažďa pod odkvap

Rodina, ktorú Krajčovičovci zachránili, žila v Michalovciach na východnom Slovensku. Manželia Földešovci vychovávali spoločne svoju jedinú dcéru Juditu. Deportáciám v roku 1942 sa rodina šťastne vyhla. Keď sa v roku 1943 rozšírili zvesti o obnovení deportácií, rodičia poslali Juditu k starej mame do Užhorodu, vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Región patril v tom období Maďarsku a hoci ani tu nebol život židov jednoduchý, mohli ho označiť za omnoho bezpečnejší v porovnaní so situáciou v okolitých krajinách. Pokojná situácia však dlho nevydržala. Nemci v marci 1944 obsadili Maďarsko a Podkarpatská Rus ako jeho súčasť sa taktiež dostala pod ich nadvládu. Vstup Adolfa Eichmanna do Budapešti bol pre židov zlým znamením. Dovtedy žili na Maďarskom okupovanom území aspoň v akom-takom bezpečí, tomu bol však koniec. Aby sa vyhli deportáciám, hromadne začali prekračovať hranice Slovenska a utekať z Podkarpatskej Rusi.

Priamo k srdcu

Judita sa taktiež vrátila naspäť k rodičom do Michaloviec. S približujúcim sa frontom a na základe vydaného zákona však boli židia z východného Slovenska nútení sťahovať sa na západ krajiny, kde ich sústredili v zberných táboroch. A odtiaľ viedla väčšinou už len jedna cesta – do Osvienčimu. Földešovci na západnom Slovensku nemali príbuzných ani známych. Ako tisíce ďalších slovenských židovských občanov sa dostali do zberného tábora v Zemianskej Kerti, odkiaľ sa pokúsili utiecť a skryť. Pomohol im takzvaný „koordinátor židov“.

Aby sa židia vyhli deportáciám, hromadne začali prekračovať hranice Slovenska a utekať z Podkarpatskej Rusi.

Ich prvé kroky po úteku viedli do obce Šalgočka v galantskom okrese, kde sa im podarilo ukrývať v prenajatom byte. Pán Földeš si dokonca našiel prácu a až do septembra 1944 pracoval na veľkostatku ako účtovník. Potlačenie Slovenského národného povstania však situáciu židom značne skomplikovalo. Po obsadení Slovenska Nemcami začala SS spolu s Hlinkovou gardou znovu pátrať po ukrývajúcich sa židoch. Földešovci museli prenajatý byt opustiť, pretože jeho majiteľ ich zo strachu nebol ochotný ďalej schovávať. Tresty za ukrývanie židov boli totiž veľmi drastické a väčšinou sa končili smrťou celej rodiny dobrodinca. Rodina sa preto v zúfalstve rozhodla skryť v jednej z kôlní veľkostatku, kde bol pán Földeš dovtedy zamestnaný. Tam ich náhodou objavil Jozef Krajčovič pracujúci na veľkostatku ako kováč. Najprv im prikázal miesto opustiť. Keď malá Judita videla zúfalé tváre svojich rodičov, obrátila sa naňho a tíško ho poprosila, aby ich ušetril.

V zamurovanej komore

Jozef Krajčovič vedel, do akého nebezpečenstva ťahá svoju rodinu. Vedel, že ak ich odhalia, umrie nielen on, ale i jeho manželka a deti. Napriek tomu sa rozhodol pomôcť. Až po vojne sa zveril svojim chránencom, že to bola prosba ich dcéry Judity, ktorá sa dotkla jeho srdca.

Tresty za ukrývanie židov boli veľmi drastické a väčšinou sa končili smrťou celej rodiny dobrodinca.

Jedna z jeho štyroch dcér, Mariška, bola v rovnakom veku ako ona. Predstavil si ju na mieste prosiacej Judity a zrazu mal vo veciach napriek strachu jasno. Odviedol preto Földešovcov do svojho domu a skryl ich v komore. Následne ju zamuroval až na malý otvor, ktorým rodine podával jedlo. Otvor tiež slúžil na vynášanie odpadu. V dedine nikto ani len netušil, že v dome Krajčovičovcov žije trojčlenná židovská rodina. Osem mesiacov – až do apríla 1945 – sa traja ľudia tiesnili v maličkom priestore komory. Pán Földeš párkrát pod rúškom noci opustil úkryt a tajne vyliezol rebríkom na povalu, aby si zafajčil, pani Földešová ani dcéra Judita však komoru počas dlhých mesiacov ani raz neopustili. Podľa slov mladšej dcéry manželov Krajčovičovcov Márie dokonca dva dni spali v miestnosti nad komorou dvaja nemeckí vojaci z ustupujúcej armády. Počas tejto neželanej návštevy sa neodvážil nikto z ukrývajúcej sa rodiny ani len nahlas dýchať.

Návrat domov

Z úkrytu vyšli po oslobodení v apríli 1945. Čerstvý vzduch im vyrazil dych, ostré slnečné svetlo ich na niekoľko minút oslepilo a Magdaléna Földešová dokonca omdlela. Opustili dom záchrancov a vrátili sa do Michaloviec, kde predtým žili. Nebolo to však také jednoduché. V ich byte býval sovietsky dôstojník a museli niekoľko týždňov čakať, kým sa vysťahuje. Až po vstupe do vlastného bytu sa začali opäť cítiť slobodní, akoby hrozné roky vojny boli len nočnou morou. Nikdy nezabudli na veľký čin svojich záchrancov, manželov Krajčovičovcov, a obe rodiny sú v kontakte dodnes. Judita Horalová, tá, ktorej prosba presvedčila Jozefa Krajčoviča, udržiava dodnes písomný kontakt s Máriou, jednou z Krajčovičovie dcér. Pamätník Jad Vašem udelil manželom Jozefovi a Anne Krajčovičovcom 13. januára 2015 vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Príbeh rodiny Krajčovičovej, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú v roku 2017 vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.