KAPITÁNOVE ROZMARY

Politickú scénu na Slovensku som z profesionálneho hľadiska začala sledovať presne pred dvadsiatimi rokmi. Boli to pomerne horúce roky z pohľadu diania na politickom poli. V tom čase bola vláda Vladimíra Mečiara na vrchole a opozícia prahla po moci a krvi. Rok 1998 sa niesol v znamení tvrdej volebnej kampane pod kuratelou amerického kapitálu. Predstavitelia opozície boli mimoriadne zákerní, mocichtiví v záujme dosiahnutia cieľa. HZDS síce voľby vyhralo, ale už nikdy nezostavilo vládu. Žezlo prevzala SDK na čele s Mikulášom Dzurindom v koalícii s SMK, SOP a SDĽ. A práve posledná spomínaná strana v tých rokoch vymenovala na post predsedu NR SR bývalého komunistu Jozefa Migaša, ktorý absolútne nevedel viesť parlamentné schôdze a nemal ani šajnu o predkladaných návrhoch zákonov. Pamätám si jedno jeho vedenie schôdze, keď mu nepomohli ani rady poslanca Ivana Šimka či Jána Cupera, ktorý navrhoval, aby si Jozef Migaš naštudoval rokovací poriadok. Ten si však poradil svojsky a hlasovanie zaklincoval pamätnou vetou – dávam hlasovať o návrhu, ktorý predniesol som Ja. V tom období som považovala za niečo neuveriteľné, že mohol niekto dosadiť na post predsedu zákonodarného zboru takého trpáka, ktorý znevažuje majestát NR SR. Netušila som, že po 19 rokoch príde na tento post ešte niečo horšie a bude to mať meno Andrej Danko. Slovenský národ si už zvykol, že najznámejší slovenský kapitán nevie dobre po slovensky. Ťažko si však zvykne na jeho hysterické správanie, meniace sa ako aprílové počasie. Stodeväťdesiat centimetrov neuspokojeného ega s ambíciou byť slovenským premiérom obťažuje slovenskú spoločnosť niekoľko týždňov. Koaličná kríza sa začala pred dvomi mesiacmi, a to tým, že šéf národniarov nepustil ministrov za SNS na rokovanie vlády. Na niečo podobné musí byť vážny dôvod, a nie Dankov rozmar. V novodobej histórii SR si niečo také nikto nedovolil. Situácia sa vyostruje, keď hlavný aktér leta 2017 bez rozmyslu jednostranne, cez e-mail vypovie koaličnú zmluvu k 1. septembru 2017. Jablkom koaličného sváru sa stal úradník z ministerstva školstva Peter Plavčan, ktorý pobabral prideľovanie eurofondov. Politickí majstri Robert Fico a Béla Bugár sa snažili konflikt zažehnať, ale bezvýsledne. Robert Fico navrhuje odvolať Plavčana v priamom prenose a politický amatér sa to dozvedá s hodinovým oneskorením z televízie. Líder národniarov zo Šafárikovho námestia využíva najmodernejšie komunikačné prostriedky a cez SMS zruší zasadnutie koaličnej rady. Na podvečer zvoláva tlačovku, na ktorej sa v priebehu tridsiatich minút verejne politicky popraví. Odlieta na štyri dni na dovolenku, aby zistil, ako ďalej v politike. Zdá sa, že v Dubaji bolo silné slnko, ktoré mu už úplne zatemnilo myseľ. Pretože opätovne skúša nervy a bajpasy Fica, ktorému zasa cez SMS oznámi, že ministrov za SNS nepustí na rokovanie vlády. Andrej Danko zjavne nechápe, že byť predsedom parlamentu nie je ako byť povolaním syn, ktorým bol dovtedy, kým z neho jeho „navždy“ predseda Ján Slota neurobil predsedu SNS. Na jeho „politickej ceste“ mu zjavne nepomohol len Ján Slota, ale aj jeho dávnejšia myšlienka, ktorú raz vyslovil pred mojím priateľom, svojím bývalým spolustraníkom v SNS: „Neboj sa, nebudeme nič robiť, len sa necháme unášať prúdom ako dve brvná a doplávame až do parlamentu.“ Danko sa nakoniec naozaj doplavil až na post predsedu parlamentu a ten, čo má svoju hrdosť i tvár, opustil rady SNS krátko po jeho nástupe do kresla predsedu národniarov. Čas ukáže, kam sa nakoniec kapitán Danko doplaví. Slovákom ostáva len dúfať, že jeho mecenáši pochopia, že investovali do produktu, ktorý na to nemá a mať nebude!