KISKA SA VYZNAMENAL

Podľa tradície musia byť zásluhy osobností ašpirujúcich na vysoké štátne vyznamenania mimoriadne vysoké. A nespochybniteľná by mala byť aj ich minulosť. Je otázne, či sa prezident a jeho komisia riadili týmito nepísanými pravidlami zásluhovosti, alebo rozhodovali len na základe subjektívnych politických názorov.

Frčka do nosa

Pri pohľade na menoslov vyznamenaných sa človek nevie ubrániť dojmu, že tohtoročné udeľovanie štátnych vyznamenaní bolo spolitizované a neobjektívne ako nikdy v doterajšej histórii samostatnej Slovenskej republiky. Komu chcel dať prezident a jeho poradcovia frčku do nosa? Vláde či premiérovi Ficovi, ktorý hlasoval v tých pamätných dňoch ako jeden z mála súčasných politikov za Ústavu Slovenskej republiky?

Proti vyznamenaniu opernej dive Lucie Poppovej Radom Bieleho dvojkríža I. trie­dy in memoriam za mimoriadne šíre­nie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí nemožno mať výhrady, ale zato udelenie Radu Ľudovíta Štúra I. triedy komerčnému právnikovi Ernestovi Valkovi in memoriam je prinajmenšom kontroverzné. Pravda je, že Valko sa z poverenia VPN zaslúžil o ČSFR ako ústavný právnik, ale po vzniku Slovenskej republiky pôsobil len ako advokát, známy svojimi stykmi s podsvetím. Poznal sa s Diničovcami, Steinhübelovcami aj šéfom mafie Piťovcov, ktorého dokonca trénoval v karate. V roku 2003 zadržali policajti v jeho aute Karola Patasyho, hľadaného v súvislosti s mafiánskou vraždou v bratislavskom Irish pube. Je výsmech, ak takýto človek, hoci schopný právnik, dostane posmrtne vyznamenanie za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd...

Za zásluhy o Českú republiku

Ďalší vyznamenaný favorit prezidentskej kancelárie je pražský právnik a sudca Pavel Holländer, ktorý je podľa českých Hospodářskych novín „pôvodom Slovák, ktorý dal po rozpade federácie prednosť Česku“. Vplyvný český právnik bol až do 17. novembra 1989 dlhoročný člen KSČ, čo mu nikto nevyčíta, skôr je zaujímavé to, že sa po roku 1993 presťahoval do Prahy, kde ho Václav Havel vymenoval za ústavného sudcu Českej republiky a so Slovenskom ho spájali iba občasné prednášky na podujatiach slovenských mimovládnych organizácií. O intelektuálnych schopnostiach tohto muža nikto nepochybuje, ale je čudné, ak hlava štátu Slovenskej republiky vyznamenáva českého občana za jeho zásluhy o české súdnictvo.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy dostala aj speváčka Hana Hegerová, známa vo svete ako prvá dáma českého šansónu. Paradoxne toto vyznamenanie dostala dáma, ktorá sa o Štúrovi a slovenčine kedysi vyjadrila takto: „Slovenštinu vymyslel vožralej Štúr překládaje z ruštiny do češtiny.“ Možno by slávna, ťažko chorá speváčka dnes tieto slová oľutovala, ale to nič nemení na jej vzťahu k Slovensku, ktoré opustila v roku 1958. Napriek tomu sme sa my Slováci k nej priznávali, a keď to len bolo možné, navštevovali sme divadlo Rokoko, kde spievala svoj povestný hit Lásko prokletá. Celý tvorivý život Hany Hegerovej bol však zviazaný s českou kultúrou, českou hudbou, ako o tom svedčí aj titul z jej filmografie – Ta naše písnička česká. Nuž, Hegerová si v roku 2014 iste zaslúžila Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy za rozvoj českej hudobnej kultúry z rúk českého prezidenta Miloša Zemana.

Politické harašenie

Na Deň vzniku Slovenskej republiky vyznamenal Andrej Kiska tiež Radom Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam dramaturga činohry Slovenského národného divadla Martina Porubjaka. Aj tu spod obligátneho zdôvodnenia „za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd“ trčí politické harašenie mančaftu pána prezidenta. Porubjak, podobne ako ďalší vyznamenaní výtvarník Rudolf Sikora a sociologička Soňa Szomolányiová parafovali Výzvu za spoločný štát, čiže proti vzniku Slovenskej republiky, čo bola v roku 1992 agenda čechoslovakistov z Verejnosti proti násiliu. Stará partaj sa nezaprie. Prezidentský poradca Martin Bútora iste zvlášť ocenil aj názory kolegyne Szomolányiovej na migračnú krízu, totožné s postojmi prezidenta. Sociologička v Denníku N povedala: „Dôležitú rolu v tom, ako je Slovensko vnímané vonku, však zohráva prezident Kiska, ktorý zastáva úplne iný postoj ako vládna strana, a tak trochu vylepšuje obraz Slovenska smerom von.“ Odmena za pochvalu prišla v podobe štátneho vyznamenania.

Zvláštnosťou politického boja, do ktorého sa zapojil prezident Kiska, je udelenie medaily hokejovému reprezentantovi Handzušovi práve v roku, v ktorom nielenže nereprezentoval Slovenskú republiku, ale svojou výzvou na bojkot hokejovej reprezentácie sa postavil proti záujmom hokejového Slovenska úspešne reprezentovať našu vlasť. Znalci hokeja sa môžu právom pýtať, prečo prezident nevyznamenal skôr Miroslava Šatana – skutočnú osobnosť, dlhoročného reprezentanta, najlepšieho strelca nášho národného tímu v histórii, viacnásobného kapitána hokejovej reprezentácie, ktorý získal v drese Slovenska všetky štyri medaily z majstrovstiev sveta.

Akú predvolebnú hru vlastne hrá slovenský prezident? Proti komu? Možno si dnes ešte neuvedomuje, že strieľa do vlastnej bránky.