KONIEC IMPÉRIÍ

Udalosti na Strednom východe sú prízna­kom konca storočie trvajúcej politickej a hos­podárskej dominancie Spojených štá­tov. Takmer absolútnu geopolitickú nadvládu, ktorú Američania získali v 20. sto­ročí po páde tzv. železnej opony a rozpade Sovietskeho zväzu, premrhali koristníckou politikou, vyvolávaním vojnových konfliktov a chaosu prakticky po celej planéte. Rusko, ktoré stálo počas Jeľcinovej éry na pokraji bankrotu, sa s príchodom Putina na medzinárodnú politickú scénu navonok i vnútorne stabilizovalo a za desaťročie vyrástol pre USA nový konkurent: ekonomický gigant v Ázii, čo výrazne skomplikovalo situáciu doteraz jedinej superveľmoci. Ukázalo sa, že usmerňovanie kolobehu sveta z pozície sily bolo pre Washington vyčerpávajúce a kontraproduktívne. Vplyvný americký historik a publicista William Engdahl sa vyjadril, že ak potrvá geopolitická dynamika súčasného sveta, „tak globálna zmena vo vedení sa očakáva do roku 2025“. História nás učí, že čím impériá vznikajú, tým aj zanikajú, že semená ich skazy sú zasiate už pri ich zrode. Nevyhnutný koniec impérií vždy sprevádza vojnová kataklizma, pretože si chcú udržať svoje pozície za každú cenu.

Priveľa záujmov

Súčasná vojna medzi kľúčovými hráčmi na Blízkom východe sa začala akciou Západu, známou ako arabská jar, ktorá mala pod hlavičkou demokratických zmien vojenskými prostriedkami (bombardovaním a tajnými operáciami) zmeniť svetovú politiku v prospech upadajúceho vplyvu USA. Lenže prospech sa nedostavil, vojna pokračuje ďalej formou nekontrolovateľných vnútorných konfliktov a totálnej deštrukcie. Výkričníkom politiky Západu a neuralgickým bodom sa stal tzv. Islamský štát a Sýria, kde sa momentálne mieša najvýbušnejší koktail od konca svetovej vojny v roku 1945.

V blízkovýchodnom teritóriu sa stretajú záujmy a ciele niekoľkých zoskupení. Najľstivejšiu skupinu predstavuje Washington s podporou Británie a Francúzska, pretože vo vyvolaní vojny v Sýrii a vytvorení ISIS má prsty práve táto skupina NATO, ktorá je prinútená v dôsledku známych udalostí viesť leteckú kampaň proti teroristickým bandám v Iraku a Sýrii. Druhú skupinu tvorí legitímna sýrska vláda na čele s Bašárom Asadom s podporou šiítskeho Iránu, Iraku a Hizballáhu a s razantným vstupom Ruska do konfliktu na strane Damasku. Osobitnou skupinou je Islamská koalícia proti terorizmu, ktorú tvorí 34 sunnitských štátov s dominanciou dvoch regionálnych mocností: monarchie Saudskej Arábie a Turecka. Saudský princ Salman oficiálne vyhlásil, že 34 sunnitských štátov je pripravených „čeliť terorizmu, ktorý sa stal hrozbou pre záujmy islamského národa, na základe práva ľudí na sebaobranu“. Nie je celkom jasné, o aký boj proti akému terorizmu ide, ale súdiac podľa politiky a rétoriky Saudskej Arábie, terčom môže byť len Asad a jeho armáda. Pojem islamský národ sa dá v tomto prípade stotožniť s pojmom sunnitského islamského štátu, pretože v tejto koalícii nie sú zástupcovia šiítskeho islamu. Vlastnú agendu si na Blízkom východe presadzuje Izrael, ktorému vyhovuje konflikt v Sýrii aj existencia ISIS, čomu nasvedčuje fakt, že vytvoril strategické spojenectvo s Tureckom aj so Saudskou Arábiou.

Sýria ako neuralgický bod

Mnohí analytici sa zamýšľajú nad záujmami Ruska v tomto regióne. Odpoveď pritom nie je zložitá, dá sa vysvetliť tým, že pre Rusko bola oblasť Sýrie a Blízkeho východu vždy blízka a strategicky významná. Rusko je tradičný spojenec Sýrie, má tu námornú a leteckú základňu blízko mesta Lázikíja a má aj svoje ekonomické dôvody. Plánované plynovody vedúce z Arabského polostrova cez Sýriu a Turecko na európsky kontinent by Moskvu odstrihli od dodávok plynu do Európskej únie. Prekážkou realizácie tohto projektu Kataru a Saudskej Arábie je odmietavé stanovisko Bašára Asada. Rozbitie Sýrie podľa irackého a líbyjského modelu by bolo pre Rusko nebezpečné nielen ekonomicky, ale predstavovalo by priame ohrozenie: Sýria by sa mohla stať nástupiskom boja USA a NATO proti Iránu, čo by uvítali producenti energetických surovín na Arabskom polostrove, ale najmä Izrael. Súčasne by to znamenalo prenesenie vojny na hranice s Ruskom.

Putin má pravdu

Snaha oslabiť a ekonomicky izolovať Ruskú federáciu v tejto oblasti je strategický zámer Spojených štátov. Ich podpora protiasadovských bojových skupín, na ktorých výcvik vynaložili pol miliardy dolárov, skrachovala, a tak ich začali zásobovať zbraňami zhadzovanými z lietadiel. ISIS sa však ľahko dostala k americkej výzbroji a celá záležitosť sa skomplikovala. Navyše do hry vstúpilo priveľa, často antagonistických záujmov okolitých štátov ako Turecko, Irán, Katar, Saudská Arábia a Netanjahuov Izrael.

Súčasná vojna medzi kľúčovými hráčmi na Blízkom východe sa začala akciou Západu, známou ako arabská jar, ktorá mala pod hlavičkou demokratických zmien vojenskými prostriedkami (bombardovaním a tajnými operáciami) zmeniť svetovú politiku v prospech upadajúceho vplyvu USA.

Saudská Arábia a Turecko majú len malý záujem zničiť ISIS a ambivalentný k teroristickému štátu je aj postoj USA, ktoré sú významným spojencom Saudskej Arábie. Napokon, tzv. Islamský štát nie je ničím iným iba odnožou wahhábistického saudského kráľovstva s jeho islamským právom šaría. Zámerom uvedených krajín je prekresliť doterajšiu mapu, rozdeliť si Sýriu a ovládnuť toto strategické územie pod patronátom USA. „Erdoganov sultanát“ len ťažko skrýva svoje expanzívne úmysly. Turecká tajná služba MIT, vedená šéfom Hakanom Fidanom, hrá hlavnú úlohu v saudsko-turecko-katarskej snahe zničiť Asadov režim a ISIS je pre tieto ich zámery skôr pomocníkom ako nepriateľom.

Komentátor britského denníka The Guardian napísal: „Putin má pravdu. Každý vie, že má pravdu a že jediná cesta, ako vyriešiť problém Sýrie, je podpora existujúcej vlády Bašára Asada, jeho libanonských a iránskych spojencov, ak sa nemáme potácať od porážky k porážke.“ Pretože Afganistan, Irak a Líbya boli porážkou. Jediným riešením musí byť diplomatická cesta a zjednotenie Západu a Ruska v boji proti teroristom ISIS. A otázku, čo s Asadom, prenechať na rozhodnutie Sýrčanov vo voľbách.