KONIEC KRESŤANSKÉHO SLOVENSKA?

Opakovanie je matkou múdrosti, preto si napríklad každý rok pripomíname sv. Cyrila a Metoda, ktorí stáli pri začiatkoch nášho kresťanstva. Ale takého Vania (možno Vannia, Vanniusa), ktorý vládol na časti nášho územia ešte v časoch, keď žil Ježiš Kristus, a myšlienku kresťanstva mu priniesli misionári priamo od sv. Petra len niekoľko rokov po Kristovej smrti, si ideme pripomenúť možno prvý raz za 2000 rokov.

Sme národ väčšinovo „veriaci“ práve tým médiám, ktoré sa mýlia aj pri predpovedi počasia a neklamú len pri športových výsledkoch. Sme ako neveriaci Tomáš: „Uverím, len keď uvidím!“ V časoch, o ktorých bude reč, sa však filmy nekrútili, neboli ani kamery, ani mobily. Na vlastné oči nič neuvidíme. Niečomu by sme však predsa len veriť mali, občas aj niečomu takému, čo „hrá do karát“ nám a nie iba našim susedom. A to sú napríklad informácie od Juraja Papánka z prvej knihy o slovenských dejinách – Historia gentis Slavae, ktorá vyšla v latinčine v roku 1780 a po slovensky až v roku 2018.

Viera v Krista

Papánkove informácie o časoch od Vania až do roku 792: Za cisára Tiberia vládol kráľovstvu Markomanov Vannius. Sv. Peter, námestník Krista v prvých rokoch po vzkriesení Pána, sa zdržiaval v Jeruzaleme, no nie ako jeruzalemský biskup, keďže toto arcibiskupstvo zveril Jakubovi. V roku Pána 45 preniesol Peter svoje sídlo do Ríma, tam si svoje postavenie upevnil a vyhlásil sa za hlavu celej cirkvi. Viera bola skrze apoštolov ohlasovaná aj u markomanských Slovákov. Syrus a Juventius, žiaci apoštola Petra, prišli do Markomanie za vlády kráľa Vania, ktorý neodporoval vďaka dosiahnutej milosti. Za Nerónových čias pre kruté prenasledovania kresťanov ich ušlo čo najviac z Rímskej ríše do Markomanie, pretože bola v susedstve, a šírili tam vieru Krista. Kresťanská viera bola utajovaná, keďže verejné vyznanie sa spájalo so strachom u Slovanov až do roku 174, keď boli Markomani porazení na prosby kresťanských rímskych vojakov. Dážď, ktorý sa spustil, natoľko paralyzoval Markomanov, že odstúpili od istého víťazstva nad Rimanmi. (Táto udalosť má pamätník na stĺpe Marka Aurélia v Ríme.) V Markomanii pretrvala viera v Krista medzi mnohými ľuďmi až do roku 396, keď Fritigil, manželka markomanského slovenského kráľa Kunimunda, spoznala nábožného muža, ktorý žil v Itálii, sv. Ambróza. Kráľovná Fritigil poslala mu dary a žiadala od neho hodnoverný výklad viery, ktorú by vyznávala. Ambróz vytvoril taký výklad a poslal jej ho vo forme obšírneho listu. Nasledujúci rok sa Fritigil vybrala do Milána, pred jej príchodom však svätý muž 4. apríla 397 skonal. Následne Fritigil založila Olomoucké, Nitrianske, Štokeravské a Modoburské (Vet-varské) biskupstvo, kde bolo sídlo slovenských kráľov. Za olomouckého biskupa bol vysvätený žiak sv. Ambróza Fretolla, za nitrianskeho Sunnias, ktorí písali sv. Hieronymovi, a ten im odpovedal. Potom na miesta, kde prekvitala Kristova viera, útočili Avari, a pravé náboženstvo takmer celé dokonalo. Svetlo viery sa opätovne rozžiarilo za Samoslava v čase, keď Karol Veľký víťazne prešiel Panóniou a zveril ju do starostlivosti salzburského arcibiskupa Arnona, čo potvrdil pápež Hadrián I. v roku 792.

Vymazaní z pamäti

Zrejme ste to nikdy nepočuli, lebo Papánek, ale aj ďalší slovenskí historici spred roku 1918 (Juraj Sklenár a Juraj Fándly v 18. storočí, Franko Sasinek, Jonáš Záborský či Jozef Hložanský) boli z našej pamäti vymazaní, aby sme naskočili na dejepis pražský a na druhej strane nechali naše uhorské dejiny na výklad z Budapešti. Papánek si to, čo sme uviedli, nevymýšľal, všetky tvrdenia opiera o starokresťanských historikov a spisovateľov.

Nálezy z Bojnej, pozlátené oltárne plakety a „živý zvon“ z prvej tretiny 9. storočia, sú dôkazmi, že kresťanstvo tu celkom nevyhynulo, napokon Rastislav, Svätopluk a Koceľ v pozývacom liste do Byzancie v roku 862 píšu, že „náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží... Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách, i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične, ale my Sloveni (pozor, nie „Moravania“!) sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel.“

A tak v roku 863 prišla k nám misia Konštantína (Cyrila) a Metoda. Byzantský cisár poslal bratov zo Solúna k našim predkom so slovami: „Boh... videl tvoju/vašu vieru a horlivosť a zjavil písmená pre váš jazyk, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom.“ Bol to vtedy dar väčší a hodnotnejší nad všetko zlato a striebro a pominuteľné bohatstvo.

Jeho súčasťou bol aj dvojramenný kríž. Bratia zo Solúna mali ako vyslanci cisára Michala III. dva dôvody na to, aby so sebou priniesli dvojitý kríž. Bol to symbol náboženský, ale i politický, bol znakom všemocného byzantského cisára. Keby ktorýkoľvek z iných národov Európy a sveta mohol o svojich dokázateľných začiatkoch predložiť podobné slová – „aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým“ –, mal by ich vytesané na múroch svojich najvýznamnejších stavieb. My v hlavnom meste nemáme po svätých bratoch pomenované ani jedno z hlavných námestí, a matičné úsilie v jubilejnom roku 2013 postaviť im a zároveň aj sv. Gorazdovi v centre mesta sochu bolo zmarené.

Zmena sveta

Tento zrejme najvýznamnejší čin v našich najstarších národných dejinách poriadne nazlostil cisára Ľudovíta Nemca, ktorý sa mstil trinásť rokov. Ale nielen jeho. Po viac ako tisícročí aj mnohých našich súčasníkov priam poburuje text preambuly slovenskej ústavy, kde je odvolávanie sa na „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“. Už veľa raz odzneli návrhy vypustiť tento text, i zmienku o slovenskom národe.

Spochybňovači všetkého slovenského, ktorí – rečou našich južných susedov – „jedia slovenský chlieb“, spochybňujú aj cyrilo-metodskú misiu. Niektorí považujú pôsobenie sv. Cyrila a Metoda za časovo epizodické a vecne a spoločensky za okrajové (sic!). Nuž, samozrejme, že to bolo inak. Veď my Slováci sme sa práve vtedy „pripočítali k národom veľkým“ a čoskoro sa naša reč stala bohoslužobnou! Po štyridsiatich mesiacoch intenzívnej misijnej práce odobrali sa solúnski bratia do Ríma, skade sa už Konštantín – Cyril nevrátil. V misii však pokračoval Metod až do svojej smrti 6. apríla 885. Medzi našimi predkami teda pracoval 22 rokov. Toto číslo podľa kabaly znamená „dobro a zlo ako svetové začiatky“.

Skôr sa však zdá, že sme sa dožili „svetových koncov“. Od jari minulého roka sme svedkami akoby finišu k takej zmene sveta, kde kresťanstvo a tradičná rodina nebudú mať svoje miesto. Sme od tohto „ideálu“ ešte ďaleko? Veď napríklad kresťanskí Slováci mlčali, keď ich cez Veľkú noc 2020 i 2021 nevpustili do kostolov.