KRVAVÁ VSTUPENKA SLOVENSKA DO NATO

Vláda Mikuláša Dzurindu na utajenom zasadnutí 24. marca 1999 odsúhlasila prelet bojových lietadiel NATO ponad naše územie, aby sa vzápätí mohla začať „humanitárna operácia“ Allied Force známa ako bombardovanie Juhoslávie. Slovensko vtedy ešte nebolo v NATO a mohlo odmietnuť poskytnúť náš vzdušný koridor na vražedné útoky bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, tak ako to odmietlo Rakúsko, Švajčiarsko a dokonca aj Grécko ako členská krajina Severoatlantickej aliancie. Mikuláš Dzurinda presadzoval názor, že slovenská vláda sa musí pridať k „civilizovaným vládam západného sveta“ a vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan sa vyjadril cynicky, bez začervenania: „Áno, ja som odporúčal vláde, aby vyhovela žiadosti NATO. Keď sa obzerám naspäť, môžem povedať, že by som aj dnes postupoval rovnako.“

Zámienka pre agresiu

Podľa Grigorija Mesežnikova (v článku pre SME 4. 4. 2000) sa vraj kabinet M. Dzurindu správal odvážne a zodpovedne, okrem iného aj preto, lebo súhlas s preletom bol vstupenkou do NATO. K tomuto konštatovaniu známeho experta Inštitútu pre verejné otázky možno iba poznamenať, že to bola vstupenka do aliancie s krvavou škvrnou, ktorú nevyčistí nijaká mediálna čistiareň. Ani história. Lebo dátum 24. marec 1999 je v análoch navždy zapísaný ako znamenie hanby. „Humanitárne bombardovanie“ trvalo nepretržite 78 dní, počas ktorých dopadlo na Srbsko 22-tisíc ton výbušnín a medzinárodne zakázaných striel s ochudobneným uránom. V troskách 40-tisíc domov, škôl a nemocníc našlo smrť 2-tisíc civilistov, medzi nimi mnoho žien i detí. Zámienkou pre agresiu krajín NATO na čele s USA boli neúspešné rokovania o Kosove, ale najmä objavenie hromadného hrobu albánskych civilistov v kosovskej obci Račak, ktorých údajne zastrelili srbskí vojaci. Neskôr sa ukázalo, že to bol podvrh so známkami rukopisu západných spravodajských služieb.

Vojna ako výhodný kšeft

Investigatívny novinár Robert Baer, pôsobiaci tri roky ako agent CIA v Juhoslávii, poskytol pre portál Web-Tribune rozhovor, v ktorom objasnil pozadie vojnového konfliktu na Balkáne a úlohu americkej tajnej služby „rozdúchavať nenávisť, šíriť nacionalizmus a prehĺbiť rozpory medzi národmi“. V interview okrem iného povedal: „Ľudia, ktorí podnecovali vojnu v Juhoslávii, neskôr nadiktovali podmienky mieru. Sú to tí istí ľudia zo Spojených štátov, ktorým dnes na Balkáne patria spoločnosti s právami na užívanie rôznych nerastných a iných surovín.“ Baer nehovoril do vetra. Bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 nadobudlo čoskoro hmatateľné kauzálne súvislosti. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, bývalý veliteľ NATO Wesley Clark a ďalší americkí politici skúpili v Kosove kľúčové podniky i celé ekonomické odvetvia. Najmä firma Albright Capital Management urobila obrovský kšeft - získala kosovský Telekom spolu s poštou, telekomunikáciami i mobilnou sieťou. Najväčším ziskom Pentagónu je však americká vojenská základňa v Kosove – druhá najväčšia na cudzom území.

Pred haagsky tribunál sa skutoční strojcovia balkánskej tragédie isto nedostanú - obchod je obchod. Aj obchod nexus causalis so smrťou - špinavý a neľudský. A aké je po rokoch poučenie z humanitárneho bombardovania Juhoslávie? Nuž len také, že sa veľmi mýli ten, kto si myslí, že sloboda prejavu patrí k základným vymoženostiam našej ponovembrovej demokracie. Lebo možno písať nepravdy a výmysly o tom či onom, ale zverejniť pravdu o hanebnostiach lídrov svetovej politiky je takmer nemožné.

(Text bol prvý raz zverejnený 1. marca 2016)