LENKA MAYEROVÁ: 25 ROKOV PROPAGANDY A NESPRAVODLIVOSTI

V pondelok 31. augusta uplynie 25 rokov od únosu Michala Kováča ml. do cudziny. Nebudem sa pasovať do úlohy sudcu, to mi neprislúcha. O tomto čine musia rozhodnúť súdy, ak nie slovenské, tak európske a ak nie pozemské, tak potom svetské. Médiá od skonu Michala Kováča deň čo deň masírovali občanov Slovenska zveličovaním jeho významu pre náš štát, chýbalo už len nariadiť povinný plač. Zomrel človek, treba mu vzdať úctu, ale nie za každú cenu vytĺkať zo smrti politický kapitál, tak ako to predviedol na pohrebe prezident Andrej Kiska či bývalý poradca prezidenta Pavol Demeš. Nehovoriac o Jánovi Budajovi, ktorý svoju vyhasnutú kariéru oživoval jedinou iniciatívou, a to zrušením tzv. Mečiarových amnestií udelených v roku 1998. Pavol Demeš tvrdil, že máme dlh voči prvej dáme a Michalovi Kováčovi. Nie je to práve naopak? Nemá dlh voči Slovensku a jeho občanom práve syn prezidenta Michal Kováč mladší?

Z podvodníka hrdina

Zarážajúci je fakt, že nikto sa tu neodváži povedať, že v prvom rade malo byť zrušenie amnestie, ktorú ako prvý udelil Michal Kováč svojmu synovi v decembri 1997 a zastavil ňou možnosť vyšetriť megapodvod v kauze Technopol. Na Michala Kováča ml. vydal Interpol v roku 1994 zatykač pre podozrenie z finančného podvodu vo výške viac ako dva milióny dolárov. V roku 2000 Krajinský súd v Mníchove kauzu Michala Kováča ml. skončil so záverom, že nemožno očakávať Kováčovo odsúdenie vzhľadom na amnestiu udelenú prezidentom Michalom Kováčom. Ján Budaj vnímal Mečiarove amnestie ako traumu a hovorieval o symbole, že zákon musí platiť rovnako pre každého. Súhlasím, pán minister, zákon má platiť pre každého, aj pre Michala Kováča ml. Amnestie sú podľa práva nezrušiteľné a boli by v právnom i morálnom neporiadku. Tento fakt však nikoho nevyrušoval a nakoniec sa čiernym písmom do dejín práva zapíše 5. apríl 2017. Poslanci Národnej rady SR v tento deň zrušili amnestie Vladimíra Mečiara z 3. marca a 7. júla 1998, ako aj milosť exprezidenta Michala Kováča, ktorú udelil svojmu synovi 12. decembra 1997. Parlament prijal uznesenie, za ktoré hlasovalo 129 členov snemovne zo 144 prítomných. Hlasovanie si prišli osobne pozrieť aj viacerí členovia vlády na čele s premiérom Robertom Ficom. Uznesenie podporili všetci prítomní poslanci Smeru-SD, SNS, Mosta-Híd, SaS, OĽaNO-NOVA aj Sme rodina. Kladne hlasovali i všetci nezaradení poslanci okrem Petra Marčeka. Uznesenie nepodporili poslanci ĽS Naše Slovensko.

Fico si sype popol na hlavu

S odstupom času predseda Smeru-SD Robert Fico priznáva, že zrušenie Mečiarových amnestií bolo pre nich osudovou chybou. „Podľahli sme vnútornému tlaku, ktorý sme si sami vytvorili v SMER-e. Nebudem teraz riešiť detaily, kto ten tlak spustil. V SMER-e sa vytvorila atmosféra, že toto má byť nejaká výrazná zmena v strane, ktorá nás má posunúť ďalej. Podcenili sme to, že ľudia majú radi integritu a kontinuitu v názoroch. Predsa dlhodobo sme komunikovali, že nie je možné zrušiť amnestie, ale ten tlak bol nakoniec taký, že sme tomu podľahli. Dnes s plnou vážnosťou hovorím, že toto bola jedna z najväčších chýb, ktoré SMER – SD v celej svojej histórii urobil,“ uviedol v exkluzívnom rozhovore pre Extra plus Robert Fico.

ČÍTAJTE TIEŽ: POLITICKY ZNEUŽÍVANÁ

Viac ako dvadsať rokov politici typu Jána Budaja, Františka Šebeja, Ondreja Dostála, Daniela Lipšica, Ivety Radičovej, Mikuláša Dzurindu či dnes Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej traumatizujú spoločnosť vynášaním svojich úsudkov a zastrašovaním ľudí, ktorí majú iný názor ako je ten ich. Táto prozápadne slúžiaca partia ľudí tu zavádza diktatúru strachu a v praxi uplatňuje nové 50. roky, zabúdajúc, že pravda si nakoniec vždy prerazí cestu na povrch. Každý sa raz dočká spravodlivého súdu, či má alebo nemá amnestiu.