LENKA MAYEROVÁ: MAŠINÉRIA STRACHU A TEMNOTY OVLÁDLA SVET

Milí naši čitatelia, za tie roky, čo sme spolu, ste si zvykli, že moje úvodníky sa venujú aktuálnym politicko-spoločenským témam. Nasledujúce dni však nemajú patriť politike, ale nášmu ťažko skúšanému národu. Za ostatné mesiace nezaútočil na ľudstvo len koronavírus, ale aj zloba a nenávisť. Rozpútali ju protislovenskí politici, ktorí sa dostali k moci, útočiaci na všetky naše kresťanské sviatky – Veľkú noc, Dušičky a nakoniec nám pokazili aj Vianoce. Verím, že si ich nedáme vziať a nasledujúce riadky budú pre vás všetkých nádejou, že všetko zlé sa raz pominie. Vianoce sú vtedy, keď nikto neplače. Keď cítime vôňu vanilky, škorice, pomarančov a koláčov od mamy, keď sme v kruhu tých, ktorých ľúbime. Vianoce sú aj vtedy, keď sme v myšlienkach s tými, ktorí nie sú s nami. Zvyk ponechať pri štedrovečernom stole prestreté prázdne miesto znamená, že Vianoce sú časom jednoty s tými, ktorí odišli do večnosti. Počas tohtoročných vianočných sviatkov bude, žiaľ, pri vianočných stoloch priveľa prázdnych miest. 

S príchodom sviatkov pokoja a mieru sa každému naplní srdce radosťou, pretože sa spájajú so spomienkami na detstvo, s rodinou, láskou a priateľstvom. Sú oslavou dobra a krásy, pohody a porozumenia medzi ľuďmi. Vianoce sú aj o štyroch sviecach na adventnom venci – o mieri, viere, láske a nádeji. Ľudia však mier stále porušujú. Ľudstvo nechce o Bohu nič vedieť a lásku odstrčili na vedľajšiu koľaj. Vidia iba sami seba, ignorujú tých, ktorých by mali mať radi. No nádej nikdy nehasne, zotrvajme v nej a poďakujme za každý mierový deň, za to, že sme zdraví, že máme dve ruky, nohy, že vidíme, počujeme, že nás má kto objať. Počas pochmúrnych týždňov koncom roka, keď nám ubúda svetlo a sem-tam zaháňame strach z tmy, môžu byť Vianoce dodaním odvahy. Nech nás posilní sviatok svetla a znovuzrodenia do nádeje, že môžeme zastaviť šíriacu sa mašinériu strachu a temnoty, ktorá sa valí svetom.

Tradičné vianočné zvyky, ktoré dodnes dodržiavame, vytvárajú most zo súčasnosti až do ďalekej minulosti. Nedajme si vziať naše tradície a korene. Keď si budeme sadať za sviatočný stôl, poďakujme za to, čo máme, a tešme sa, že nám na nebi svietia hviezdy a nad hlavami nelietajú vojenské bombardéry. V jednej pesničke sa spieva – každý deň budú vraj Vianoce... A veru môžu byť. Stačí, keď budeme obdarúvať ľudí počas celého roka láskavým slovom, pochopením a objatím. „Mám ťa rád“ treba hovoriť často, lebo sa môže stať, že to nestihneme – v jednej minúte môže byť všetko inak.