ĽUDIA SI MAJÚ POMÁHAŤ

Narodili ste sa v Miškolci, ale natrvalo ste sa usadili na Slovensku. Aký vzťah máte k Slovensku a čo pre vás znamená?

V knihe Binárny kód (vydavateľstvo SAV VEDA z roku 2011) som podrobnejšie opísal „minulosť môjho rodu“. Pripomeniem iba niektoré fakty, aby boli zrejmé súvislosti. Moji starí rodičia boli Maďari žijúci v Košiciach, teda Košičania. Prepisovaním priezvisk sa postupne menila aj ich gramatická podoba. Z tých mien teda ťažko usudzovať, kto má aké korene. Vlastne všetci sme z hľadiska svojej identity „viacdomie“, a teda samotné mená mojich predkov naznačujú, že tam boli aj slovenské, aj sasko-nemecké, ako aj maďarské pramene. Zmena mäkkého písmena na tvrdé je alebo gramatická chyba, alebo vedomá či nevedomá snaha napodobniť maďarské priezviská, ktoré sa končia ypsilonom a vraj vyjadrujú príslušnosť k šľachtickému rodu. Život každého z troch otcových bratov zavial do iného kúta sveta. Najstarší otcov brat Štefan (Pišta) – Steve žil v New Yorku, Karel vo Warnsdorfe a otec Vojtech v Košiciach. Keď sa ukázala možnosť namiesto nástupu na vojenskú službu pracovať vo vojenskej fabrike, môj otec sa rozhodol jednoznačne. Presťahovali sa do Miškolca a už 22. decembra 1938 otec nastúpil ako strojný zámočník v továrni Diosgyőri-Ujgyár. Vo fabrike pracoval po celé obdobie vojny, až do 24. februára 1945, preto bol oslobodený od vojenskej služby. V roku 1941 v Miškolci som na svet prišiel ja. Keď som mal približne dva roky, presťahovali sme sa späť z Miškolca do Košíc. Tam sa 8. decembra 1946 narodil môj brat Vojtech. Nikto z našej rodiny nebol maďarskej národnosti, aj keď moje priezvisko znie maďarsky – Kassay znamená v preklade Košický. Slovensko pre mňa veľa znamená, je to krajina, v ktorej žijem celý svoj aktívny život okrem služobných pobytov a štúdia v zahraničí. Som Slovák a za Slováka sa aj považujem. Tomu zodpovedala aj moja výchova.

Rodina Kassaiovcov, v popredí vpravo starí rodičia Mária a István, medzi nimi otec Štefana Kassaya (najmladší syn) Béla Vojtech, zľava starší syn Karči Karel a najstarší syn Pišta Steven s manželkou Irenou. (tak sa vtedy písalo ich priezvisko) Rodina Kassaiovcov, v popredí vpravo starí rodičia Mária a István, medzi nimi otec Štefana Kassaya (najmladší syn) Béla Vojtech, zľava starší syn Karči Karel a najstarší syn Pišta Steven s manželkou Irenou.

V roku 1958 ste sa vyučili za sústružníka v Závodoch ťažkého strojárstva v Považskej Bystrici. Ako si spomínate na toto obdobie?

Trojročné učňovské roky sú nezabudnuteľné. Bola to, pravdaže, aj predikcia chlapčiska, mladého rebela večne odvrávajúceho svojmu otcovi, ktorá exponovala fantáziu i reálne očakávania najbližších dní. Nezačínalo sa to dobre. Verdikt prijímacej komisie bol jednoznačný. Nie, nemôže byť automechanikom! Nemá dobrý prospech. Ale veď s otcom doma na dvore sme zo starých súčiastok zmontovali nádherného Tudora (značka auta)! Celý katalóg a cenník súčiastok mám v hlave. Nečakaným rozhodnutím posudzujúcej komisie sa mi ako štrnásťročnému chlapčiskovi rúca otcom sľúbená cesta do Prahy, do prostredia veľkého sveta a medzinárodnej výstavy poštových známok. Vystavoval som prvýkrát v živote a očakával som, že získam medailu vo svetovej konkurencii. Odtiaľ z Trnavy sú to iba štyri hodiny cesty. Ak sa vrátime domov, je to 900 kilometrov. To znamená, nikam sa nepôjde! Ráno je múdrejšie večera. Prijímajú ma za sústružníka, nie za automechanika. Dva roky v Trnave, rok v Považskej Bystrici ufrnkli veľmi rýchlo. Spomínam si úplne presne, čo sa dialo po vyučení. Mal som sedemnásť rokov a do rúk som dostal výučný list spolu s vkladnou knižkou, ktorú zriadila škola každému žiakovi. Bol som aj výzorom veľmi mladučký a málokto mi veril, že som už vyučený remeslu. Neváhal som a naplno som sa pustil do práce a začal som na sústruhu lámať rekordy. Ešte pred nástupom na základnú vojenskú školu som po večeroch študoval majstrovku, čo znamenalo dvojročné štúdium na priemyselnej škole strojníckej. Nasledovala základná vojenská služba a nastúpil som do Vyškova na Morave, na školu pre dôstojníkov v zálohe. Športoval som, každé ráno sa začínalo tréningom vo vytrvalostnom behu, čo bolo nevyhnutné, pretože som sa venoval boxu za Duklu Vyškov. Popri tom som diaľkovo študoval na strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach v rámci individuálneho študijného plánu a dovolenku z vojenčiny som prežíval skúškami na priemyslovke. Bolo to náročné, pretože bolo potrebné robiť skúšky zo 17 predmetov. V rámci vojenského výcviku nás pripravovali do pohotovostného nástupu tzv. kubánskej otázky. Po získaní dôstojníckej hodnosti som bol prevelený do Martina, kde som pokračoval v diaľkovom štúdiu na priemyselnej škole. Súčasne ma vo vojenskom útvare vymenovali do pozície učiteľa technických predmetov, neskôr som bol stredoškolským učiteľom na školách ustanovených ministerstvom školstva pre veľké podniky, konkrétne na Odbornom učilišti Hutných stavieb v Košiciach. Počas základnej vojenskej služby som dokončoval aj maturitné skúšky z odborných predmetov, po vojenčine maturitné skúšky z jazykov.

To znamená, že aj po vojenčine ste sa vrátili do školských lavíc, urobili ste si maturitu a prišlo štúdium na technickej univerzite. Predpokladali ste v tom období, že by vaše kroky mohli viesť aj do inej oblasti?

Po maturite na strednej škole sa u mňa nanovo prebudil záujem o zlepšovateľstvo. Zaujímal som sa o odbornú literatúru. O materiáloch, predovšetkým o rezných nástrojoch som mal veľa naštudovaného. Pozornosť som zameral predovšetkým na brit rezného nástroja, maximálnu reznú rýchlosť a tvorbu triesky pri rozličných materiáloch a reznej rýchlosti. Posilnený sebadôverou na svojom prvom pracovisku som ako sedemnásťročný lámal pracovné rekordy, poburoval som ostatných, pretože po takých výkonoch nastávalo spevňovanie noriem. Paradoxne, akoby som normovačom chcel dokazovať, že som schopný ignorovať dôsledky svojho konania v podobe spevnených noriem dosahovaním ešte vyšších výkonov. Tlaky okolia ma viedli k prospešným asociáciám, od ktorých som odvodzoval svoje prvé zlepšováky a neskôr patenty. Napríklad zariadenie na vyvrtávanie hlbokých otvorov, automat na súbežné preťahovanie čiel ložiskových krúžkov alebo rezný nástroj a prípravok na zrážanie hrán čapov. Vyskúšal som niekoľko rýchloobrábacích metód. Každé vydarené riešenie mi prinášalo radosť, ktorá ma viedla k vyšším výkonom a novým predsavzatiam. Popri zamestnaní som celých šesť rokov študoval najprv Vysokú školu technickú – dnes Technická univerzita v Košiciach. V roku 1970 som získal inžiniersky diplom a pokračoval som v štúdiu v rámci vedeckej ašpirantúry. O ďalších sedem rokov som sa stal kandidátom vied z odvetvových a prierezových ekonomík. Verný dualite svojho počínania v paralelnom ťahu som pokračoval v intenzívnom štúdiu produkčných procesov, venoval som sa aj vedecko-výskumnej práci, spolupracoval som so Slovenskou akadémiou vied a viacerými univerzitami v Československu. V roku 2001 mi po úspešných obhajobách dizertačnej práce bola udelená najvyššia vedecká hodnosť doktora ekonomických vied.

Narodil sa 11. júla 1941 v Miškolci. V roku 1958 sa vyučil za sústružníka v Závodoch ťažkého strojárstva v Považskej Bystrici a ako sústružník pracoval v Opravovniach poľnohospodárskych strojov v Košiciach. Zo sústružníka sa stal konštruktérom, ako konštruktér stredoškolským učiteľom, žurnalistom, autorom televíznych artefaktov, zahraničným televíznym redaktorom a nakoniec spoluvlastníkom tradičných Horaliek, ktoré milujeme všetci na Slovensku. Z firmy lokálneho charakteru spolu s vysokoerudovaným vrcholovým manažmentom vybudovali podnik, ktorý má svoje trvalé miesto v európskom rozmere, nielen z hľadiska obľúbeného produktového portfólia, ale aj bezpečnosti potravín. Vyvrcholením jeho práce za ostatné dva roky je projekt a realizácia moderného Medzinárodného centra vzdelávania, ktoré sa práve v týchto dňoch spúšťa do ostrej prevádzky. Hovorí, že najspoľahlivejším spôsobom zabezpečovania hmotných, ale aj duševných potrieb je práca, ktorá by mala človeka aj psychicky uspokojovať. V priebehu rokov bol televíznym redaktorom a zahraničným spravodajcom ČST v Budapešti, Juhoslávii a Rumunsku, šéfredaktorom Hlavnej redakcie programov zo zahraničia, riaditeľom Ústredia novinárskych informácií v Prahe a Bratislave, riaditeľom Central European Development Company so sídlom vo Veľkej Británii, docentom na univerzitách v Trenčíne a Banskej Bystrici, profesorom na Žilinskej univerzite v Žiline. Jeho pracovná kariéra je spätá s podnikateľskou aktivitou, s vedecko-výskumnou a publikačnou činnosťou. Vybudoval medzinárodne uznávanú nadnárodnú korporáciu I.D.C. Holding, a. s., ktorej bol generálnym riaditeľom a kde od vzniku akciovej spoločnosti pôsobí ako predseda dozornej rady. Jeho najvýznamnejšie práce boli publikované v piatich jazykoch. O rozvoj vedy a vzdelávania sa zaslúžil aj ako zakladateľ a prezident Nadácie profesora Štefana Kassaya na podporu vedy a vzdelávania. Medzi jeho najznámejšie vedecké publikácie patria: Kvadrológia Marketingová stratégia firmy holdingového typu (1998 – 2001), Reengineering podnikateľských procesov (1999), Podnik svetovej triedy (2001), Stratégia podniku svetovej triedy (2002) a medzinárodne uznávané životné dielo, pentalógia Podnik a podnikanie, vo viacerých európskych krajinách zaradené do výučby na vysokých školách. Je členom Vedeckej rady Vysokej školy manažmentu v Bratislave, vedeckým redaktorom časopisu Acta Mechanica Slovaca a členom viacerých redakčných rád odborných časopisov. Patrí medzi významné osobnosti slovenskej vedy v medzinárodnom meradle. Je člen Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu, získal viaceré domáce a zahraničné vyznamenania. Prezident SR Ivan Gašparovič mu na návrh vlády SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Je šťastne ženatý a mal tri dospelé deti. Syna Martina a dcéru Luciu, najstarší syn Slavomír skonal vo veku 50 rokov. Jeho vášňou i záľubou je filatelia, veda, inovácie a múdre knihy. Dr. h. c. mult. Prof. PhDr. Ing. Štefan Kassay, DrSc.

Do vášho života i profesionálnej dráhy vstúpila žurnalistika a vy ste sa stali zahraničným spravodajcom ČST v Maďarsku, Juhoslávii a Rumunsku. Bolo to zrazu úplne iné zameranie, ako ste sa k tejto práci dostali?

Ak sa mám vyjadriť k žurnalistike – k mojej vedľajšej profesii, musím sa vyjadriť aj k mojej záľube – filatelii. Venoval som sa jej odmalička, zaujímala ma drobná grafika a rytectvo známok a papierových platidiel. Obdivoval som krásu a technickú dokonalosť grafiky poštových známok. V tom období som už súťažil na výstavách poštových známok. Už ako 14-ročný som sa zúčastnil na medzinárodnej výstave poštových známok v Prahe. Lásku k umeniu som prezentoval svojím exponátom Svetová galéria na poštových známkach. Do kontaktu so žurnalistikou som sa dostal po prvý raz, keď ma v Košiciach ako čerstvého absolventa vysokej školy požiadali o scenár s ekonomickou tematikou. Robil som diplomovú prácu v Tatrasmalte v Matejovciach pri Poprade. Na tému Tatrasmaltu som napísal aj prvý scenár do Československej televízie. Môj scenár prijalo Košické televízne štúdio, z čoho vznikla relácia Hodiny nášho času. Nasledovalo dlhé prehováranie, aby som nastúpil do televízie. Apel bol o to väčší, že môj prvý televízny dokument bol povýšený udelením ceny diváka. V tom čase som už nastupoval na štúdium žurnalistiky na Karlovej univerzite v Prahe. Naskytla sa mi možnosť byť redaktorom Technického magazínu a založil som vedeckú pravidelnú reláciu Orion. Prostredníctvom týchto relácií som sa stal v televízii známym, čo malo za následok, že som nastúpil ako zahraničný redaktor spravodajstva Československej televízie pre Maďarsko, Rumunsko a krajiny bývalej Juhoslávie.

Túžili ste sa niekedy venovať oblasti médií a snívali ste o tom, že budete opäť študovať na Karlovej univerzite žurnalistiku?

Moje literárne počiny boli žánrovo prepletené. Napokon, v mojej prvej knihe som sa venoval známkam vydaným v Košiciach. Opísal som v nej príbeh vzniku poštovej známky v tlačiarni vo Wiku, kde v tom čase dokonca nemali ani fotoaparát, a tak jej grafik siahol po úplne jednoduchej technológii kopírovaním navrhnutej známky najprv do štvorbloku, a potom z neho ďalším kopírovaním do hárku s počtom 240 známok. Tak vznikla prvá československá poštová známka. Symbióza technických vied, filozofie, umenia a schopností podať informáciu divákom vecne ma natoľko inšpirovala, že sa stala na určitý čas aj mojím povolaním.

Pred 28 rokmi ste založili podnik s názvom I.D.C. Praha, a. s., a vstúpili ste do podnikateľskej sféry. Podobne vznikla aj akciová spoločnosť I.D.C. Holding, a. s. Oslovili vás a stali ste sa jej spoločníkom i spoluvlastníkom. Rozvojový potenciál sa orientoval hlavne na výrobu pod značkou Pečivárne Sereď a o rok neskôr Figaro Trnava. Bola dôvodom tohto rozhodnutia niekoľko desiatok rokov trvajúca tradícia, alebo niečo iné?

Nikdy počas môjho dovtedajšieho života by som si nebol pomyslel, že budem podnikateľom, dokonca ani počas mojej pracovnej pozície redaktora v Maďarsku som sa nestotožnil s tým, načo je niekomu súkromný majetok. V tom čase, po návrate z pozície zahraničného spravodajcu som sa stal šéfredaktorom Hlavnej redakcie programov zo zahraničia Československej televízie v Bratislave, kde som pracoval ďalších päť rokov. Situácia sa opakovala. Mojou povahou som v televízii získaval sympatie medzi divákmi. Na moje komentáre a reportáže som dostával veľa listov a ohlasov. Ale viedlo to aj k nesúladu mojich oficiálnych názorov a po ďalších piatich rokoch som televíziu opustil. Istý čas som hľadal zamestnanie a naskytla sa mi možnosť pracovať u zahraničného podnikateľa. Jednoduchá práca podľa pokynov zahraničného majiteľa ma vôbec nezaujala. Preto som sa rozhodol kráčať životom po vlastnej osi. Premýšľal som, ako ďalej, čo robiť, ako zúročiť skúsenosti najmä z oblasti riadenia, ktoré som nadobudol v rámci vedeckej ašpirantúry zameranej na odvetvové a prierezové ekonomiky. Ako sa hovorí, bieda naučila Dalibora hrať na husliach, a tak som mal iba jeden, ale najdôležitejší dôvod. Postarať sa o vlastnú rodinu. Tak som sa ako súkromná osoba začal zaujímať o privatizáciu. V medzinárodnom tendri sedemnástich, zväčša zahraničných vlastníkov zvíťazil môj projekt privatizácie podniku Pečivárne Sereď. Tak som sa stal prvým stratégom projektu, na ktorom bol založený rozbehový potenciál novokoncipovaného podniku a započatie experimentov a finálnych rozhodnutí ako základu budúcej pentalógie.

Podnik sa stal úspešným a nielen Slováci milujú Horalky, Tatranky, Milu, Linu či Mätu, ktorých vyprodukujete 254 miliónov kusov ročne. Hoci dnes nie ste priamo v podniku, čo to pre vás znamená, aký je to pocit vidieť, že ste fabrike udali správny smer?

Priznám sa, irituje ma akákoľvek poznámka o tom, že už nemusím pracovať, že som sa v živote už od svojich sedemnástich rokov dosť narobil... Bez fabriky, bez experimentov a aplikácie nových riešení v dennej praxi si neviem život ani predstaviť. Práve vedecká práca a presadzovanie modernizácie podniku ma presunuli z oblasti prejavu a predstavy fyzickej práce do oblasti duševnej práce spätej s reálnymi požiadavkami na potrebu udržať krok so svetom. Takže nie som mimo podniku. Som v podniku telom i dušou každú sekundu, každý deň, dokonca aj počas spánku, keď sa mi vynárajú v mysli nové príležitosti a nové riešenia. Výrečným svedectvom je pentalógia Podnik a podnikanie a ďalšie publikácie, ktoré sú sprístupnené na mojom webovom portáli. Je to zároveň môj najväčší profesionálny posun, keď som začal prenikať do podstaty stratégie podnikania v spojitosti s vedou, inováciami a operatívnymi problémami takpovediac každého dňa. Popularita Horaliek bola vysoká už pred privatizáciou. Preto môj strategický projekt od samého začiatku podnikania vychádzal z toho, že je potrebné spojiť tradičné hodnoty s moderným podnikaním. Výsledky, ktoré sú dnes v súvislosti s podnikom I.D.C. Holding, a. s., prezentované aj na mojom webovom portáli, súvisia s mojím pôsobením na pozícii majiteľa, generálneho riaditeľa a po vzniku akciovej spoločnosti predsedu dozornej rady. Úspech v riadení podniku si vysvetľujem citlivou symbiózou multiprierezových disciplín od novinárskej činnosti až po vedecko-pedagogickú činnosť. Som hrdý na to, čo sa za takmer tridsať rokov dosiahlo. Z firmy lokálneho charakteru sme vybudovali podnik, ktorý má svoje miesto v európskom rozmere, nielen z hľadiska obľúbeného produktového portfólia, ale aj bezpečnosti potravín. Týmito svojimi výrokmi, samozrejme, nepripisujem všetky záslužné činnosti iba sebe, bez vysokoerudovaného vrcholového manažmentu by to bolo nemožné.

Profesor Kassay ybudoval medzinárodne uznávanú nadnárodnú korporáciu I.D.C. Holding, a. s., ktorej bol generálnym riaditeľom a kde od vzniku akciovej spoločnosti pôsobí ako predseda dozornej rady.

V jednom rozhovore ste raz povedali, že aj slovenské podniky disponujú dostatočným konkurenčným kapitálom a mali by mať odvahu siahať po svetových métach. Vám sa to podarilo. Máte recept pre odvážnych slovenských podnikateľov, ako preraziť na cudzích trhoch?

Áno, spomínam si, povedal som to trochu nadnesene, ale som presvedčený, že môj príklad môže realizovať ďalší rad podnikov, ktorým sa darí. Dôležité je ísť vlastnou cestou, žiadna kuchárska kniha na zaručený úspech v podnikaní neexistuje.

S podnikaním ste začali v roku 1992, v tom čase sme dobre nerozumeli slovu globalizácia. No dnes je tento pojem všeobecne známy a dokonca v ňom žijeme. Vaša spoločnosť sa stala nadnárodnou korporáciou. Znamená to, že ste sa dokázali vyrovnať s týmto pojmom a odolať jeho tlakom?

Pokiaľ ide o globalizáciu, svet sa postupne vyvíjal a rovnako aj podnikanie. Ak ste chceli prežiť a napredovať, nebolo to možné realizovať bez čiastočnej globalizácie trhu. Situácia sa však v súčasnosti mení vplyvom pandémie a niektoré postupy bude potrebné prehodnotiť nanovo. Naďalej preferujem globalizačné aspekty, ale v kombinácii s potrebami domáceho trhu, udalostí v krajine pôsobenia, ktoré sú automaticky naviazané na dianie v európskom podnikateľskom priestore. Byť dnes čisto lokálny a mať stratégiu uspieť na zahraničných trhoch je už nereálna kombinácia podnikateľského plánu.

Zo sústružníka sa stal konštruktérom, ako konštruktér stredoškolským učiteľom, žurnalistom, autorom televíznych artefaktov, zahraničným televíznym redaktorom a nakoniec spoluvlastníkom tradičných Horaliek, ktoré milujeme všetci na Slovensku - Dr. h. c. mult. Prof. PhDr. Ing. Štefan Kassay, DrSc.

Nedávno ste napísali, že práca je prostriedkom zabezpečenia obživy, ale nie zmyslom života. Čo teda pre vás znamená práca?

Naďalej platí, že bez práce nie sú koláče. Najspoľahlivejším spôsobom zabezpečovania hmotných, ale aj duševných potrieb je práca, ktorá by mala človeka aj psychicky uspokojovať. Výkonný zamestnanec by mal byť osobnosťou, ktorá prácou získava skúsenosti a rozvíja sa. Najmä pri typoch prác, ktoré si vyžadujú okrem manuálnych zručností aj duševnú spôsobilosť.

Do našich životov čoraz viac vstupuje automatizácia, znamená to, že ľudia môžu prísť o prácu. Bude to dôvod, že ľudia začnú k práci pristupovať inak, budú si ju vážiť?

Automatizácia, digitalizácia, robotizácia a informatizácia sú dnes na každom kroku, stali sa vo väčšine prevádzok samozrejmosťou a bez nich si chod podniku svetovej triedy nemožno predstaviť. V tzv. existenčnej kauze je vysvetlenie vzájomnej závislosti. Súčinnosť týchto štyroch faktorov radí podnik medzi konkurencieschopné subjekty v rámci trhu Európskej únie. Téza o automatizácii, ktorá berie ľudom prácu, nie je celkom oprávnená. Už dnes máme v podniku nové pracovné pozície s pridanou hodnotou vďaka automatizácii a digitalizácii procesov výroby. Súbežne sa znižuje aj fyzické zaťaženie zamestnancov, zvyšuje sa kvalita výroby a v neposlednom rade sa venuje väčší priestor starostlivosti o zamestnancov. Som presvedčený o tom, že novovzniknuté pracovné pozície prirodzene rozvíjajú u zamestnancov digitálne zručnosti, ktoré sú potrebné a čoraz viac vyžadované.

Počas vášho života ste sa venovali publikačnej a vedeckej činnosti, vaša rôznorodosť je priam neuveriteľná. Ste autorom pentalógie Podnik a podnikanie, tá bola preložená do piatich jazykov. Máte na konte 29 monografií a sériu 20 učebníc s názvom Riadenie. Ste úspešný manažér, pedagóg aj publicista. Ako sa to všetko dá zvládnuť?

Spomenuté údaje o publikačnej činnosti nie sú už dnes presné, sám už nerátam počet publikácií a projektov špeciálneho zamerania, ktoré sme odovzdali aj na úrovni decíznej sféry. Edičný rad RIADENIE, ktorý je aplikovaný ako Spoločná európska produkčná platforma, je predmetom výučby na viacerých univerzitách. Tieto publikácie uľahčia štúdium zložitej problematiky účastníkom postgraduálneho štúdia a rekvalifikačných kurzov, doktorandom a študentom iných foriem vyššieho vzdelávania. Vytvára sa tu mostík medzi teóriou a praxou, využiteľný pre vlastníkov podnikov, akcionárov, vrcholných a stredných manažérov. Rovnako aj pre odborníkov v rozličných oblastiach, pretože jej zjednocujúcim aspektom je riadenie ako disciplína univerzálneho významu. Skĺbenie uvedených činností si vyžaduje disciplínu, ale aj ukrojenie si času, ktorý by mal byť venovaný rodine, a vytrvalosť v každom smere.

Pri ostatnej návšteve Slovenska mi redaktor Russia Segodňa Miloš Flajšhans povedal, že prišiel na Slovensko, lebo tu máme klenot menom profesor Štefan Kassay a je potrebné prezentovať vašu osobu, pretože ste pre mnohých biznismenov inšpiráciou. Aké pocity vo vás vyvolávajú takéto hodnotenia?

Samozrejme, každého poteší, ak získa uznanie. Neočakával som taký výrok, aký zaznel v otázke, ale na druhej strane som našiel v Milošovi Flajšhansovi mladého človeka, ktorý premýšľa o živote v súvislostiach, hľadá možnosti na uspokojenie vnútorných potrieb aj okolia a chce byť užitočný aj pre iných. Tento typ ľudí je dnes vzácny. Ak je človek presvedčený o svojej ceste a nevzdáva sa pri prvých neúspechoch, môže byť prospešný aj v širokom spoločenskom rozsahu.

Váš príbeh je naozaj inšpirujúci, dokázali ste sa prepracovať od sústružníka z jednoduchých pomerov až po inauguráciu na profesora inžinierstva riadenia priemyslu. V roku 2008 ste si z rúk prezidenta Ivana Gašparoviča prevzali štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Už predtým vám boli udelené viaceré domáce a zahraničné vyznamenania.

V januári 2010 mi bol udelený titul Doctor honoris causa na Technickej univerzite v Košiciach a v júli 2020 rovnaký titul na Katolíckej univerzite v Ružomberku, čo vlastne dokumentuje spojenie technických a humanitných vied a z čoho vyvieralo už v roku 2010 prijatie za člena Európskej akadémie vied v Salzburgu.

Profesor Štefan Kassay s emeritným prezidentom SR Ivanom Gašparovičom pri preberaní vyznamenania Pribinov kríž II. triedy.

Znamená to, že poctivosťou a pracovitosťou sa dá dopracovať do úspešného cieľa?

Môj život som prevažne venoval práci. Poctivosť a pracovitosť nestačia. Ako som už spomínal, je potrebné byť aj vytrvalý a mať ľudí rád. Medziľudské vzťahy sú na pracovisku dôležité, najmä v dnešnej modernej dobe je potrebné si čoraz viac uvedomovať, že človek sa bez druhého človeka nezaobíde. Vyznamenanie poteší, ale nemalo by byť cieľom. Výsledok poctivej práce a napríklad patentu vo výrobe, jeho aplikácia v praxi je tým najvyšším vyznamenaním pre vedca, pedagóga, alebo aj podnikateľa – inovátora. Dnes sme svedkami defraudácie ocenení, niektoré sa dokonca kupujú.

Stali ste sa bohatou, úspešnou a uznávanou autoritou. Zároveň vám je blízka filantropia, a to sa často nevidí. Čo vás k tomu vedie?

Časom si človek uvedomí, že zmyslom života je pomáhať iným. Často vravím, že ak moja vedecká činnosť pomôže čo i len jednému podniku, nerobil som zbytočnú prácu. Ľudia si majú pomáhať a každý by mal podľa svojich možností a schopností prispieť do spoločného bohatstva, či už duševného, alebo materiálneho. Ak by sa tak stalo, pocítili by sme okamžitú zmenu.

Pán profesor, tento rok oslávite významné životné jubileum a to je čas, keď sa už môžete pozrieť späť a zhodnotiť život, skúsenosti a vidieť, čo ste vytvorili a necháte ďalším generáciám. Urobili by ste niečo inak?

Na túto otázku je ťažko odpovedať stručne. Na mojom webovom portáli www.kassaybooks.com sú čitateľom k dispozícii publikácie Bližšie k životu a Kocky sú hodené. Mapujú obdobie šiestich rokov, ktoré boli veľmi aktívne nielen v oblasti vedy, vzdelávania, ale aj ekonomickej diplomacie a šírenia dobrého mena Slovenskej republiky v Európe, ale aj v Ázii. Vyvrcholením mojej práce za ostatné dva roky je realizácia moderného Medzinárodného centra vzdelávania, ktoré sa práve v týchto dňoch spúšťa do ostrej prevádzky. Môžeme ho nazvať aj odkazom pre ďalšie generácie podnikateľov, manažérov, ale aj iných študujúcich, ktorí si radi rozšíria svoje vedomosti rokmi overenými postupmi prepojenia vedy a praxe.