LÚPEŽ STOROČIA

Pripomínanie si vzniku spoločného štátu bolo badateľné na každom kroku uplynulého roka. Menej sa už vraví o jeho rozdelení. Ľudia, ktorí milovali federáciu, si prvý január logicky nepripomínajú. Pre nich je to čosi ako manželský rozvod a na ten sa predsa nespomína s láskou. No nezáujem o pripomínanie si 26. výročia pokojného rozdelenia môže mať rôzne podoby. Môže ísť aj o zámer nezhoršovať nadštandardné vzťahy, nad ktorými sa citovo rozplývajú všetci politici, a ktoré aj reálne sú na veľmi dobrej úrovni. Hĺbkové skúmanie končiaceho vzťahu v jednom štátnom zväzku by však nadobudlo vážne trhliny v aktuálnom pomere Čechov a Slovákov.

Na východe (bývalej ČSFR) nič nové...

Dnes si už málokto spomenie na legendárny rozhovor pod lipami vo vile Tugendhat, ktorého obsah nepoznáme. Išlo o delenie štátu. Čosi o ňom naznačil režisér Robert Sedláček v poslednej časti seriálu České století, venovanej pokojnému rozdeleniu. Dokonca dramaticky v záverečnej scéne naznačil aj to, ako novinári nemali prístup k informáciám a vo filme to vyzerá tak, akoby mali čítať z pier, keďže sa im priestranstvo za vilou, odkiaľ bolo vidno premiérov Klausa a Mečiara, opustiť za asistencie ochranky veľmi nechcelo.

Slováci odišli s dlhým nosom už v roku 1918, keď sa (ne)vedome zriekli mnohých vecí zo spoločného Uhorska. Na túto neblahú historickú skutočnosť sme nadviazali aj v roku 1992.

Žiaľ, Slováci, ako to v dejinách často býva, opäť ťahali za kratší koniec a v konečnom dôsledku obišli horšie ako naši dnes už západní susedia. Tí totiž s prehľadom zvíťazili v pomyselnej súťaži s názvom delenie spoločného majetku. Slováci odišli s dlhým nosom už v roku 1918, keď sa (ne)vedome zriekli mnohých vecí zo spoločného Uhorska. Na túto neblahú historickú skutočnosť sme nadviazali aj v roku 1992. Hovorí sa, že na staré hriechy treba zabudnúť, prípadne odpustiť, ale nezabudnúť. Čo však v prípade, keď sa predmetom sporu stáva spoločný majetok a najmä jeho nespravodlivé delenie? A nie sú to malé sumy. Dnešné diery v zdravotníctve či školstve by sa nimi dali ľahšie zaplátať. Stále totiž hovoríme o spoločných finančných prostriedkoch.

Bez devízových rezerv

Naoko to malo vyzerať tak, že Slováci mali byť hlavnou príčinou rozdelenia – na nich sa malo poukazovať. Pravda je však taká, že aj na českej strane bolo nemálo priaznivcov rozdelenia spoločného štátu. Tí totiž vycítili príležitosť na to, ako spoločný majetok rozdeliť síce oficiálne spravodlivo, no neoficiálne v prospech českej strany. A tento vstupný kapitál takto ľahko využiť na svoje účely primárne, no sekundárne aj pre republiku samotnú, aby to nebolo také nápadné. Čo-to už naznačoval príbeh československej zástavy. Hoci bol prijatý zákon o tom, že spoločné štátne symboly zanikajú vznikom oboch republík, v Česku sa tento zákon neunúvali dodržať doteraz. Asi je plátno na výrobu nových štátnych zástav pridrahé, tak načo to robiť, keď Slováci si svoju vlajku zmeniť musia, však? Každý nestranný pozorovateľ tak mohol nadobudnúť dojem, že tak nám treba, keď sme sa chceli deliť, robme si aj novú vlajku, Čechom postačí spoločná... Aj delenie v pomere 2:1 sa nakoniec nedodržalo, ale navrhol sa iný kľúč. Slovensko ostalo aj bez devízových rezerv, česká strana nie. Dnes vieme, že tzv. funkčná federácia, ktorou sa oháňali mnohí počas pomlčkových a iných vojen, bola utópiou. Nakoniec to nevyzeralo tak, že sa máme deliť spravodlivo, ale skôr išlo o to, ako nás čo najlepšie a najmä nenápadne dobehnúť.

Príliš veľkorysí Slováci

Ťahalo sa to pomerne dlho. Nakoniec v roku 1999 prišlo na Slovensko 4,1 tony zlata, ktoré nám síce patrilo, no ČR ho držala ako rezervu pri údajnom dlhu Slovenska. Slovensko sa taktiež vzdalo ďalších prostriedkov, a to len preto, aby si nedajbože českú stranu nepohnevalo. Úsmevy do kamier vtedajších predsedov vlád Zemana a Dzurindu naoko dávali nový bezproblémový impulz pre spoločné vzťahy, no v skutočnosti takéto gestá znevýhodňovali Slovákov, pretože len potvrdzovali nastavený kurz nášho ohýbania chrbtov namiesto dožadovania sa oprávnených požiadaviek. Pritom slovenské nároky mali jasnú oporu v platnej legislatíve a po vyčíslení predstavovali 7,5 mld. korún! Nehovoriac o tom, že česká strana si ponechala časť pokladu prvej SR. A čo je na celej záležitosti najabsurdnejšie, my ako chudobnejší štát sme boli tí veľkorysejší...

Nulové riešenie

Vytúženú samostatnosť sme síce dostali, no vykročili sme na túto cestu ako okradnutý „partner“. Keď sa vrátime na začiatok celého problému, tak rozdelenie nemalo primárne formu nejakého sebaurčovacieho práva na vlastný štát. Išlo najmä o otázky ekonomického charakteru. Doteraz nikto spoľahlivo nevysvetlil, prečo sa šesť rokov po osamostatnení dané kauzy ešte pretriasali a skončili sa tzv. nulovým riešením, podľa ktorého si obe strany – ani česká, ani slovenská – nebudú nič v tejto veci nárokovať. Nehovoriac o tom, že predmetom delenia neboli ani drahé kovy či umelecké predmety veľkej umeleckej hodnoty. O zlate sa v tejto súvislosti ani len uvažovať nedá, tam Slováci pohoreli na plnej čiare. Samozrejme, že česká strana bola s týmto spokojná a vtedajší premiér, dnešný prezident Zeman vyhlásil, že ide o gesto zo slovenskej strany, bodaj by aj nie... Týmto sa totiž akoby mávnutím zázračného prútika odstránila nepríjemná otázka mätúca všetkých roky a síce, kto na koho dopláca. Je nápadné, že v čase delenia bol na čele Štátnej banky československej Josef Tošovský, mimochodom, ten istý Tošovský, ktorého neskôr vymenoval Václav Klaus za predsedu úradníckej vlády. Žeby odmena za dobré služby? Nehovoriac o zákonnej povinnosti archivovať účtovné dokumenty o delení majetku. Zvláštne, že po rozdelení federácie putovali do spaľovne...

Nekonečný príbeh

Ako vidno, rozkrádanie Slovenska sa začalo pomerne skoro. Je to stigma, ktorá sa vinie našimi dejinami dlho. No po roku 1992 nadobudla obrie rozmery. Pri hľadaní vinníka sa dnes ťažko dá poukázať na konkrétnych ľudí, tí by totiž argumentovali premlčateľnosťou celej veci, či nedajbože dobrými úmyslami. Áno, cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami, no smeruje tam, kam sa nikomu nechce. Ostáva len dúfať, že generácie po nás tento prípad otvoria a možno aj napravia neutešený stav tejto krádeže storočia, ktorá bola vykonaná na Slovákoch a, žiaľ, aj za ich výdatnej asistencie. Vedomej či nevedomej? Na to nech už si čitateľ odpovie sám...