MAĎARIČ SA OBETUJE ZA MIKU

Minister kultúry Marek Maďarič predložil do pripomienkového konania legislatívny návrh úpravy koncesionárskych poplatkov zo 4,64 eura na sedem eur, zrejme podľa zásady: ak sa nepopulárny zákon nepresadí v prvej polovici volebného obdobia, tak v druhej sa ho neoplatí s ohľadom na voličov položiť ani len na rokovací stôl. Keď sa proti tomuto návrhu postavila Slovenská národná strana, minister pohrozil demisiou: „Som ochotný do toho dať aj svoj politický osud, lebo si myslím, že Slovensko to potrebuje.“ Postoj ministra je v spore o koncesie nepochopiteľne trucovitý. Akoby nedostatok peňazí pre Mikovu televíziu bol najvážnejší problém slovenskej kultúry práve v čase, keď je RTVS v kladných číslach. Za minulý rok mala „rádiotelevízia“ príjmy 115,25 mi­lióna eur, čo pri výdavkoch 114,2 milió­na predstavuje plusovú bilanciu vyše mi­lióna eur. Ak berieme do úvahy fakt, že od roku 2010 sa rozpočet RTVS zvýšil o dve percentá aj vďaka koncesionárskym poplatkom a štátnym dotáciám, potom tvrdenie, že koncesie treba zvýšiť, lebo sú na rovnakej úrovni 13 rokov, má slabú argumentačnú hodnotu.

Konkrétna relácia je len jeden príklad manipulačných techník „havraniády“, ktorých prostredníctvom sa jednostranne, bez oponentúry prezentujú súkromné názory účinkujúcich.

V nevýhodnom postavení

Kým v mnohých štátoch EÚ sa v čase hospodárskej krízy dotkli tvrdo rozpočtov verejnoprávnych médií, RTVS nijakú finančnú ujmu zo strany štátu nepocítila. Napríklad rozpočet Rádio e Televisão de Portugal klesol o 31 percent, Televi­sión Espaňola o 25 percent, rozpočet cy­per­skej štátnej televízie CyBo o 29,5 per­centa atď. Ak sa hovorí, že ročný licen­čný poplatok za verejnoprávne služby je na Slovensku v porovnaní s priemerom EÚ nízky, tak treba zároveň povedať, že aj príjmy obyvateľstva sú v našej krajine pod priemerom EÚ, nehovoriac o nízkych dôchodkoch. Napriek tomu máme vyššie koncesie ako napríklad v Poľsku, Grécku či Portugalsku. Pravdaže, v Česku sú poplatky asi o tretinu vyššie, ale Česká televízia vysiela na šiestich okruhoch a poskytuje koncesionárom oveľa kvalitnejšie programy ako jej slovenský náprotivok. Na dokreslenie situácie v Európe sa ešte žiada povedať, že v Maďarsku, na Malte, Islande, vo Fínsku, v Čiernej Hore a Srbsku sa koncesionárske poplatky zrušili.

Slovenská asociácia novinárov (SAN) je vo svojom vyhlásení zásadne proti zvyšovaniu koncesií. SAN sa prihovára za návrat reklamy, a tým aj nezanedbateľného toku peňazí do rozpočtu verejnoprávnych médií. Známy chválenkársky slogan „RTVS bez reklamy“ nie je chvála nezávislosti, skôr priznanie nevýhodného postavenia voči komerčným televíznym staniciam, ktoré štát nepriamo preferuje na úkor RTVS. Legislatíva Európskej únie určuje pre verejnoprávne inštitúcie limit reklamy 12 minút za hodinu vysielania a denný limit reklamy môže byť až vo výške 20 percent. Podľa nášho zákona však reklama môže tvoriť len 0,5 percenta denného vysielacieho času, čím sa RTVS dostáva v porovnaní s inými verejnoprávnymi médiami v EÚ do nezávideniahodnej situácie.

Drahý špás

Cesta ku skvalitňovaniu verejnoprávnej služby na Slovensku nevedie cez ďalší tzv. športový kanál, ktorým sa zdôvodňuje zvyšovanie koncesionárskych poplatkov. Vari si generálny riaditeľ RTVS urobil pre tento zámer divácky prieskum? Alebo je to len výsledok lobingu istých externých skupín? Šport je tvrdý biznis, športové práva sú drahé a prevádzkovať športový kanál bez reklamy je poriadne drahý špás, ktorý si v prípade verejnoprávnej televízie musia zaplatiť diváci. Ale tých sa nikto nepýtal, čo chcú vidieť na svojej obrazovke, najmä ak má RTVS toľko programových restov, toľko nesplnených diváckych želaní. Spresne­nie, že pôjde o plnoformátový kanál, teda nebude typicky športový, že bude v ňom zastúpené spravodajstvo aj prevzaté a akvizičné programy, len svedčí o neujasnenosti programovej koncepcie zamýšľaného tretieho televízneho okruhu. Komu a čomu má vlastne slúžiť ďalší programový mix?

Poslanec Anton Hrnko má pravdu, ak zvýšenie koncesie podmieňuje výraznou vnútornou prestavbou RTVS a programovou kvalitou v zmysle zákona, že „Rozhlas a televízia Slovenska je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia“. Otázka je, či tieto atribúty skutočne aj napĺňa. Kriticky sa na adresu verejnoprávnej televízie vyjadril v mediálnom výbore NR SR Miroslav Číž: „Novinári, ktorí sú v RTVS, odpusťte mi tú skratku, majú hodnotovo blízko k bratislavskej kaviarni. Preberá sa rétorika denníkov N a SME, ktoré vedú aktívny politický zápas. Je pre mňa obrovským sklamaním aj relácia pána Havrana, ktorý sa stal jedným z hlavných redaktorov SME.“

Manipulačné techniky havraniády

Miroslav Číž udrel klinec po hlavičke. Stotožnil sa s názorom občanov koncesionárov, ktorí v októbri minulého roku poslali Rade pre vysielanie a retransmisiu viacero sťažností na televíznu reláciu Večera s Havranom, pretože ju označili ako neobjektívnu. Rada dospela k záveru, že verejnoprávna televízia porušila paragraf zákona o objektívnosti a nestrannosti politicko-publicistických programov v prípade vydania zo 7. apríla 2015. Relácia na tému Ruská vojna na nete bola podľa stanoviska Rady neobjektívna, lebo výber hostí reprezentoval len jedno názorové spektrum. Konkrétna relácia je len jeden príklad manipulačných techník „havraniády“, ktorých prostredníctvom sa jednostranne, bez oponentúry prezentujú súkromné názory účinkujúcich.

Divákov sa však nikto nepýtal, čo chcú vidieť na svojej obrazovke, najmä ak má RTVS toľko programových restov, toľko nesplnených diváckych želaní.

Dalo by sa hovoriť o nízkej úrovni spravodajstva, o nízkej úrovni profesionality „novinárov“ RTVS, napríklad Branislava Dobšinského, ktorý si v rozhovoroch s predstaviteľmi vlády mýli úlohu moderátora s úlohou opozičného politika, oponuje, háda sa a skáče do reči. O profesionálnej úrovni moderátora nedeľnej diskusnej relácie Martina Strižinca sa mohol presvedčiť 13. marca predseda vlády Robert Fico a 20. marca aj samotný minister kultúry, keď sa v televíznej debate dostal do sporu s moderátorom Strižincom pre neprofesionálne a neadekvátne otázky. Podobných kontroverzií v publicistike „rádiotelevízie“ by sa našlo neúrekom. Preto by sa direktor RTVS Václav Mika a jeho top-záprah z Markízy mal skôr zamýšľať nad tým, ako programovo skvalitniť, odkomercializovať verejnoprávnu inštitúciu a vytvoriť v nej podmienky pre názorovú pluralitu a až potom žiadať od priateľa ministra, aby vypracoval legislatívny návrh zvýšenia koncesionárskych poplatkov.