MAĎARSKÉ PROVOKÁCIE

Slovenská menšinová strana Aliancia sa chce dostať do NR SR s požiadavkami ako vytvorenie maďarskej župy, zrušenie Benešových dekrétov či autonómia pre maďarské školy. Vedenie strany sa dištancuje od požiadavky „územnej autonómie“, tak to aspoň vyhlásil v diskusnej relácii Rádia Slovensko predseda strany Krisztián Forró. No takýto názor však evidentne nemajú všetci kandidáti Aliancie. János Méry zo 103. miesta „vtipkuje“ takto: „Za boha, vlasť a poľsko-maďarské hranice.“ Povedzme, vtip ako pokusný balónik? Veď na otázku novinára odpovedal protiotázkou: „Čo je podľa vás územná autonómia a prečo to funguje v Južnom Tirolsku, Katalánsku či Baskicku?“ Cíti sa teda tento Slovák s maďarským materinským jazykom ako Katalánec či Bask, ktorí, ako vieme, chcú dokonca samostatné štáty? Má byť onen „Felvidék“ – čo vlastne, južné či celé Slovensko samostatným/maďarským štátom?

Reči o odtrhnutom území

Žijeme časy na smiech i na plač. Vyhlásenie Orbána o „odtrhnutom území“, nedávny transparent futbalových fanúšikov z Dunajskej Stredy, v ktorom Košice nazývajú „Kassa“, čo promaďarská webová stránka Mi Magyarok komentovala takto: „Slovákov bolí pravda, že Felvidék je maďarský.“

Zásadný problém neustále bublajúcich maďarských provokácií má základ v tom, že zatiaľ čo v roku 1918 Rakúšania oficiálne založili nový štát, Rakúsko, Maďari zostali „ukotvení“ v ideológii maďarského kráľovstva, pričom im odvtedy až doteraz ani nenapadlo hovoriť o Uhorsku/Uhorskom kráľovstve – také slovo ani len nemajú v slovníku. K tomu, že sa tak vtedy stalo a doteraz to trvá, dopomohli aj „bratia Česi“, ktorí nám Slovákom „odňali“ uhorský úsek dejín ako nie náš. Pritom... Uhorsko vždy bolo slovenské, po tureckej okupácii Uhorskom bolo len Slovensko, sídlo palatína – v podstate predsedu uhorskej vlády – bolo v časoch Ilešháziho v Dubnici, v časoch Turza v Bytči, korunovačným mestom bola Bratislava až do 19. storočia, sídlom uhorského prímasa Trnava a Bratislava atď.

​

V pozícii chudáčika

Čo s tým teda? Po prvé: intenzívne učiť na slovenskom území slovenské dejiny (samozrejme, že vo všetkých školách v slovenčine), privlastniť si Uhorsko i uhorských kráľov ako našich – napokon, z uhorských kráľov podľa Sasinka len dvaja vedeli po maďarsky.

Po druhé: nástojiť zo strany našich politikov vo vzťahu k Maďarsku na plnení ich záväzkov, ku ktorým ich dvakrát zaviazal Trianon (po prvej i druhej svetovej vojne vo veci slovenských pamiatok v maďarských múzeách), a požadovať splnenie rozsudku súdu v Haagu o nedokončenom vodnom diele Gabčíkovo – Nagymaros maďarskou stranou, teda finančnú náhradu.

Za nijakú cenu by sme nemali byť natrvalo v pozícii chudáčika, ktorý tŕpne, kedy s čím južania (naši i „cezpoľní“) prídu. Byť vo vzťahu k nim sebavedomým partnerom, a to nielen preto, „že Orbán“. Ten je pri obhajobe maďarských záujmov rovnaký ako jeho predchodcovia a zrejme akí budú aj jeho nástupcovia – ak sa my nezmeníme. Ak sa sami nebudeme cítiť suverénne ako oprávnení dedičia uhorskej minulosti.