MASARYK A NEVYDARENÉ ATENTÁTY

Tomáš Garrigue Masaryk, „osoba neznáma“ pre istú progresívnu poslankyňu, ktorá nepozná meno prvého prezidenta ČSR, lebo nerada „memoruje“, bol takou „košatou“ osobnosťou, že málokto z nás ho naozaj pozná so všetkým, čo prežil, zažil, ovplyvnil, pri čom bol, čo vedel, o čom mlčal. Existujú prístupné dokumenty, ktoré ho priamo či nepriamo spájajú s dvoma atentátmi, jedným z roku 1918, druhým z roku 1925.

Od mája 1917 do marca 1918, jedenásť mesiacov, bol Masaryk v Rusku. Do Petrohradu ho pozval Kerenského minister zahraničných vecí Pavel Miľukov, ten však medzitým abdikoval. Potom sa ocitol v Moskve a cez Sibír odcestoval do USA, kde podpísal 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu, a stade sa pohol smerom do Prahy v novembri 1918 už ako prezident Česko-Slovenska. V Petrohrade bol aj 7. novembra 1917, v čase útoku na Zimný palác, čo bol začiatok Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Oficiálne bol Masaryk v Rusku organizovať légie, čo už predtým, aj potom robil aj Milan Rastislav Štefánik. Išlo o masu, 50- až 70-tisíc dobre vyzbrojených a disciplinovaných vojakov, z ktorých mali strach tak menševici, ako aj boľševici. Boli „pánmi“ polovičky Ruska a osobne Lenin požadoval, aby legionári zložili zbrane, inak ich boľševici postrieľajú. Nestalo sa tak, legionári strážili cárske zlato, pričom sa zrejme zmocnili tej jeho časti, ktorá sa „stratila“ a napokon sa rok a pol po vojne ocitla v Prahe, v Légiobanke.

Zradca revolúcie

Masaryk sa v Moskve 17. marca 1918 stretol s eserom Borisom Savinkovom, ktorý sa za cárskeho režimu podieľal na zavraždení syna cára Alexandra II. Spolupracovníčkou Savinkova bola Kaplanová, ktorá v čase, keď Masaryk už v Rusku nebol, večer 30. augusta 1918 po skončení mítingu v továrenskej hale Michelsonovho podniku v Moskve trikrát vystrelila na Lenina. Lenin bol iba zranený, ale jeho organizmus sa už poriadne nezotavil. Ešte v ten istý večer pri výsluchu poloslepé dievča vyhlásilo: „Urobila som to z presvedčenia a bolo to moje vlastné rozhodnutie. Lenina som sa rozhodla zabiť už dávno, lebo ho považujem za zradcu revolúcie a jeho ďalšie pôsobenie by podkopávalo vieru v socializmus.“ Kaplanová strieľala z browningu, ktorý jej dal Savinkov osobne. Ten zutekal do Prahy a neskôr do Paríža, kde sa stal agentom britskej tajnej služby.

Keď sa v lete 1924 vrátil do Moskvy, zatkli ho a odsúdili na smrť. Na súde hovoril o tom, ako v marci 1918 prišli k nemu Česi a dali mu „dvestotisíc kerenských peňazí“. Prezradil, že „peniaze mu osobne dal Klecanda menom Masaryka“, ktorý bol v tom čase „predsedom Národnej českej rady“. A súdu ešte povedal, že Klecanda mu tie peniaze dal, „aby pokiaľ možno boli upotrebené na teroristický boj“.

V kancelárii prezidenta republiky na Pražskom hrade nastal vtedy frmol. Úradníci dostali úlohu „něco vymyslet“ a vymysleli toto stanovisko k rodiacemu sa škandálu: „Pri poslednom pobyte v Moskve na jar roku 1918 vtedajší predseda Národnej rady (Masaryk) sa dozvedel, že Savinkov je v Moskve, a že by s ním rád hovoril. Prof. Masaryk v svojej knihe o Rusku sa venoval literárnej činnosti Savinkova kapitolou o probléme tam pretriasanom (mravná hodnota terorizmu) a so Savinkovom diskutoval. Dozvediac sa, že Savinkov žije v tesných finančných problémoch, že nemá na literárnu prácu a že zamýšľa na emigráciu, prof. Masaryk mu poskytol pomoc. Nebol to už vtedy prvý prípad podpory ruských inteligentov. Ale Savinkov od prof. Masaryka nič nežiadal a neobdržal. Zo správy, je-li správna, vysvitá, že Savinkov dostal sľúbenú podporu snáď od sekretára Klecandu, ktorý o veci bol informovaný. Klecanda, bohužiaľ, náhle zomrel, a nepodal tudiž vyúčtovanie.“

Správna je otázka, či je také ťažké po smrti pokladníka zistiť, či chýba alebo nechýba v pokladni dvestotisíc zlatých rubľov. Ako konštatoval známy český spisovateľ Milan Syruček: „Všechny háklivé dokumenty o tom všem, i o Klecandově smrti se ztratily.“

Peniaze z Prahy

Podľa spomenutého Syručka je teda možné, že Masaryk sa stal „sponzorom“ politického terorizmu. Osobitný vzťah mal s talianskym vodcom Benitom Mussolinim, osnovateľom talianskeho fašizmu. V roku 1926 mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie Řád Bílého lva. Oficiálne mal dva dôvody. Prvý: počas prvej svetovej vojny sa Mussolini ako ľavicový žurnalista významne zaslúžil o podporu česko-slovenských légií, ktorých vznik v Taliansku „vybavil“ Štefánik. A druhý: Mussolini, donedávna zapálený komunista, napísal v roku 1913 knihu Jan Hus, hlásateľ pravdy.

Rok predtým, 4. novembra 1925, sa udiala v Ríme udalosť, ktorá sa neskončila atentátom na Mussoliniho len vďaka zásahu polície. Taliansky socialistický poslanec Tito Zaniboni prišiel na luxusnom aute do hotela, kde mal rezervovanú izbu na falošné meno. V ten deň sa konali oslavy talianskeho víťazstva v prvej svetovej vojne, a ministerský predseda Mussolini mal vyjsť na balkón svojho paláca, priamo oproti hotelu. Tito Zaniboni mal vtedy strieľať. Lenže nestačil pušku ani len vytiahnuť zo skrine, keď do hotelovej izby vtrhla polícia a Zaniboniho zatkla. Netrvalo dlho a do väzenia putovalo aj niekoľko Zaniboniho spolupracovníkov. Boli obvinení zo vzbury proti štátu a z pokusu o vraždu ministerského predsedu.

V roku 1927 sa konal pred špeciálnym talianskym tribunálom proces so Zanibonim, a ten na ňom prezradil, že peniaze na atentát pochádzali z Pražského hradu. Oficiálna Praha to poprela, a mala silný argument. Veď obeť nevydareného atentátu – Mussolini – je predsa držiteľom najvyššieho českého vyznamenania! Zaniboniho odsúdili na tridsať rokov väzenia, a vo väznici bol literárne činný (strelci na premiérov takí bývajú, všakže). Napísal knižku, a v nej je aj toto: „Starý Masaryk nám pomáhal.“

Nevďačník s Bielym levom

Ako to teda bolo s prepojením pražského Hradu s atentátom na Mussoliniho? Po zavraždení talianskeho ľavičiara Giacoma Matteottiho českí sociálni demokrati začali s finančnou podporou talianskej ľavice. Mal v tom prsty Edvard Beneš, socialista, prispievateľ do ľavicového Práva lidu (neskoršieho Rudého práva), ktoré čítavala aj hradná pani, Masarykova manželka Charlotta, ktorá bola členkou strany sociálnych demokratov(!). Korešpondentom Práva lidu v Paríži bol Gustáv Winter, ktorý odovzdal v auguste 1924 v Paríži dve zmenky v súčte na 300-tisíc frankov onomu Zanibonimu. Beneš sa v roku 1937 pochválil, že svojho času poskytol nejaký obnos na akciu, smerujúcu k odstráneniu Mussoliniho, a to „prostřednictvím jednoho našeho občana, žijícího v Paříži“.

V talianskych novinách Il Popolo d‘Italia, ktoré v roku 1914 založil Mussolini, sa vtedy objavil článok: „Máme jednu modernú republiku, zrodivšiu sa aj z garibaldiovskej statočnosti našej mládeže. Máme na mysli Československo. Chce sa opičiť po Republike francúzskej v intrigách, a podobá sa onomu druhu opíc, ktoré nemotorne napodobňujú ľudské bytosti. Dôstojný súdruh Winter, Čechoslovák, dobre známy v Paríži, poskytol hojné prostriedky na protifašistický boj. Automobil Lambda, ktorý mal Zanibonimu pomôcť v úteku, pochádza z týchto nekalých peňazí.“ Mussolini bol už potom len a len „nevďačný“. Označil ČSR za „obludný fiktívny štát i pokiaľ ide jeho geografickú podobu, kvôli ktorej bol vo svojej dobe pomenovaný trebárs ako štát krokodíl alebo štát klobása“. Takto rýpal „nevďačník“ s bielym levom na hrudi. Ešte poznamenal, že „neexistuje iba problém sudetský, ale i maďarský, poľský, slovenský: toľko problémov, koľko je národov, ktorými Versailles ,znehodnotil‘ Benešovu republiku“. A na Mníchovskej dohode z 30. septembra 1938 je aj jeho podpis. A tak nezodpovedaná ostáva otázka: Dostal Mussolini Řád Bílého lva v roku 1926, aby tým bola prekrytá účasť pražského Hradu na nevydarenom atentáte v roku 1925?