NENÁVIDÍM NÁSILIE A PERSONÁLNE ČISTKY

Patril k špičkovým moderátorom spravodajstva Československej televízie. Hoci sa v roku 1989 stal prvým víťazom ankety Sympaťák roka, dlho na obrazovke nepobudol. Aby sa vyhol bezohľadným čistkám nových kádrovákov, akých bolo po nežnom prevrate neúrekom na každom pracovisku, v januári 1990 podal sám výpoveď a koncom februára odišiel z STV. V tom istom roku ho v prvých slobodných voľbách zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady a neskôr aj za poslanca Federálneho zhromaždenia. Keď sa lámala federácia, ako nezávislý poslanec svojím hlasom prispel k ústavnému rozdeleniu republiky. Mal pestrý život. Vystriedal ako novinár niekoľko zamestnaní, tri roky bol generálnym riaditeľom STV, trikrát sa ocitol v radoch nezamestnaných. Bývalý politik a ľavicový intelektuál Štefan Nižňanský.

Ako ste sa po skončení pedagogickej fakulty vlastne dostali do Slovenskej televízie, a to hneď na významný post redaktora spravodajstva?

Prekvapivo ma do redakcie spravodajstva ČST v Bratislave nasmeroval vynikajúci človek a bývalá novinárska osobnosť Svetozár Štúr. V období nástupu normalizácie, po roku 1969, ho vyhodili zo Slovenského rozhlasu, takže v roku 1977, keď sme sa zoznámili, bol persona non grata. Etulo, ako ho priatelia volali, mi odporučil kontaktovať vtedajšieho zástupcu šéfredaktora Hlavnej redakcie Televíznych novín a zahraničného komentátora Martina Schellinga. Bolo to úspešné stretnutie – od 1. augusta 1977 som nastúpil ako redakčný elév.

Jeden „ústredný výbor“ nahradilo minimálne päť. Všetci noví síce deklarovali že „nie sme ako oni“, mysliac na komunistov, no svoje predstavy, ciele a požiadavky presadzovali rovnako mocensky bezohľadne, arogantne, amorálne i neeticky.

Čoskoro ste sa stali výraznou tvárou televízneho spravodajstva. Starší diváci si vás pamätajú ako mladého sympaťáka z Televíznych novín. Zaskočili vás spravodajcov socialistickej televízie udalosti v Novembri 1989?

Ako koho. Myslím si, že od nástupu Gorbačova a jeho perestrojky bolo jasné, kam doba speje. Väčšina ľudí v redakciách síce pracovala zodpovedne v duchu vtedajšej línie, no vo vzťahu k vtedajším politickým špičkám sa prejavovala rozpoltenosť. Mnohí z nich ako napr. Biľak, Štěpán, Jakeš, Knotek, Šalgovič úplne stratili autoritu aj dôveru, na pracoviskách kolovali rôzne vtipy a glosovali sa ich výroky a vystúpenia.

Po tých pamätných „nežnorevolučných“ dňoch sa v redakciách ČST začali personálne čistky. Ako ste prežívali toto hektické obdobie, keď vás už neriadil ÚV na Hlbokej, ale ÚV VPN na Jiráskovej?

Spočiatku sme sa cítili ako medzi mlynskými kameňmi. Štátostrana nás obviňovala z podnecovania kontrarevolúcie a chystala proti nám mocenský ozbrojený zákrok s krycími názvami Vlna I., Vlna II. a Vlna III. No a podľa novovznikajúcich politických subjektov a občianskych iniciatív sme vraj nevysielali pravdu, manipulovali informácie, slúžili ďalej režimu.

A ako sa vám vodilo potom, po 17. novembri, po „nežnom prevrate“?

Po skončení tzv. zamatovej revolúcie - v Česku som počul vtipné pomenovanie „hadrovka“ - po splnení všetkých požiadaviek lídrov OF, VPN a Studentského fóra to bolo ešte horšie. Jeden ústredný výbor nahradilo minimálne päť. Všetci noví síce deklarovali, že „nie sme ako oni“, mysliac na komunistov, no svoje predstavy, ciele a požiadavky presadzovali rovnako mocensky bezohľadne, arogantne, amorálne i neeticky. Pod maskou demokracie sa skrývali boľševické metódy.

Kto stál na čele „nežného“ teroru v STV?

Doba nahrávala prevracačom kabátov a tak, aby sa nejako „vyvinili“, a možno aj zo zištných nízkych pohnútok, založili zväzáci v Mlynskej doline tzv. organizačný výbor. Na jeho čele stál predseda celopodnikového výboru SZM, mladý komunista Pavol Rusko, ktorého ako neschopného redaktora odvelili nedlho predtým z Hlavnej redakcie telovýchovy a motorizmu STV z Námestia SNP do Mlynskej doliny aj so systemizovaným miestom. Svoju frustráciu a komplexy si potom počas prevratu hojil na nás spravodajcoch.

Boli ste najviac na očiach, teda, ako sa hovorí, aj prví na rane. A nahradiť vás na moderátorských stoličkách bola iste pre mnohých lákavá predstava. Tie nežnorevolučné procesy boli podobné aj v pražskej televízii?

V Prahe sa chopili iniciatívy odporu proti vtedajšiemu vedeniu televízie prevádzkovo-realizačné zložky, ktoré sa označovali ako garáže. Tam začali hneď diktovať a ovplyvňovať vysielanie, chod redakcií a programovú skladbu, kým v Mlynskej doline sa Rusko, ktorého prezývali Slintoš, nezmohol na nič iné ako na zostavenie povestného zoznamu 33 nežiaducich. Aj to až vtedy, keď bolo vlastne o všetkom rozhodnuté, keď sa jakobíni z výškovej budovy medzi ZOO a cintorínom zľakli, že môžu premárniť svoju historickú chvíľu. Tak sa činili.

Nasledovali akty vyjadrenia nedôvery. Ako sa k vám správali ľudia na verejnosti?

Väčšinou boli ľudia voči nám v pohode, verejnosť očakávala zmeny a tešila sa im. No vnútri redakcie, po konzultáciách s Ruskovcami a ľuďmi z VPN na Jiráskovej, sa vytvorila nátlaková skupinka, ktorá dostala konkrétne úlohy. Zrazu sa niektorí naši dlhoroční kolegovia zmenili na nepoznanie. Bývalí ochotní a lojálni pracovníci politického spravodajstva odrazu útočili, obviňovali, ohovárali, osočovali...

Kedy a za akých okolností ste museli opustiť redaktorský post?

Spolu s Ivanom Farským, členom nového vedenia redakcie, sme nezávisle od seba v jednom momente pochopili, že sa v podmienkach bez pravidiel hry, bez pokrivenia charakterov a straty cti nebude dať profesionálne pracovať. Obaja sme predvídavo dali 9. januára 1990 výpovede. Ivan odišiel z redakcie okamžite po zverejnení zoznamu nežiaducich, ja som zotrval počas výpovednej lehoty na pracovisku a snažil som sa prispieť k riešeniu neuveriteľných situácií, ktoré nám doba priniesla s nástupom nového dosadeného šéfredaktora.

Po viac-menej nútenom odchode z televízie ste začali spolupracovať s SDĽ. Začala sa nová etapa vášho života – stali ste sa poslancom Slovenskej národnej rady a potom aj Federálneho zhromaždenia ČSFR. Ako si spomínate na hektické časy rozdelenia federácie?

Po novembrovej skúsenosti so správaním „verchušky“, ktorá bola ochotná nás obetovať či zlikvidovať, som sa zapovedal, že už nikdy nebudem v nijakej strane. Takže v SDĽ som pôsobil ako nezávislý poslanec. A tak som aj kandidoval vo voľbách. Obdobiu rozdelenia federácie predchádzali rôzne udalosti a situácie, bolo to zložité obdobie. Spomeňme len snahu takmer svätorečeného Václava Havla dať sa opäť za každú cenu zvoliť za prezidenta republiky. Väčšina slovenských poslancov to odmietala a aj sme tomu zabránili. Dramatický bol tiež súboj o hodnoty a charakter života národov a spoločenstiev na oboch brehoch rieky Moravy v rámci autentickej federácie či voľnejšieho štátneho zväzku. Personifikovalo sa to cez súboj Václava Klausa s Vladimírom Mečiarom, ktorí reprezentovali odlišné stanoviská svojich straníckych centrál. Napokon na jeseň 1992 sme siahli k riešeniu, ktoré umožnilo nekonfliktné rozdelenie federácie.

Váš hlas za rozdelenie Česko-Slovenska bol vraj vo federálnom parlamente rozhodujúci, lebo chýbali dva hlasy. Prečo ste ako nezávislý poslanec hlasovali za slovenskú štátnosť v čase, keď niektoré slovenské politické strany boli proti rozdeleniu?

Bolo to pragmatické rozhodnutie v záujme naplnenia cieľov, no aj túžob mnohých generácií Slovákov po samostatnom štáte. K rozdeleniu federácie by prišlo tak či tak... Volil som nekonfliktnú cestu odlúčenia s nástupníckymi právami Slovenskej republiky a vývoj ukázal, že som sa rozhodol správne.

Obdobiu rozdelenia federácie predchádzali rôzne udalosti a situácie, bolo to zložité obdobie. Spomeňme len snahu takmer svätorečeného Václava Havla dať sa opäť za každú cenu zvoliť za prezidenta republiky. Väčšina slovenských poslancov to odmietala a aj sme tomu zabránili.

Čomu ste sa venovali do roku 2008?

Niekoľkokrát som začínal vždy odznovu. Po odchode z politiky som pôsobil v súkromnej spoločnosti, ktorá priniesla na slovenský trh prvý splátkový systém UNIKREDIT. Potom ako hovorca a riaditeľ marketingu hokejového zväzu, manažér reprezentácie aj autor a tvorca Siene slávy slovenského hokeja. Profesionálne a životné skúsenosti som si doplnil aj spoznaním komerčných médií na pozícii šéfredaktora spravodajstva v Rádiu OKEY. V rokoch 2006 – 2008 som bol dramaturgom, scenáristom i režisérom mnohých krátkych dokumentárnych filmov.

Aké témy ste spracúvali v dokumentárnej tvorbe?

Boli to seriály o národných parkoch, o prírode – najviac mi prirástol k srdcu cyklus Rozprávanie stromov.

V roku 2008 ste sa stali generálnym riaditeľom STV. V akom stave ste prebrali televíziu po svojom predchodcovi Rybníčkovi?

Nastupoval som až po Radimovi Hrehovi, ktorého predseda Rady STV Bohumír Bobocký s výbavou duševného maloroľníka odvolal presne do roka a do dňa. Na opísanie morálne, programovo, výrobne i personálne zdevastovaného stavu STV po Rybníčkovi by nám nestačili ani desiatky strán. Komercia, zjednodušené riešenia, čísla a hra podľa zadania veľkých zákulisných hráčov.

Na čele STV ste stáli takmer tri roky, čo je na prevratné zmeny málo, ale predsa, čo sa vám podarilo zrealizovať?

Dokázali sme oživiť vlastnú tvorbu, vrátiť sa k národným hodnotám, sociálnym témam, začali sme zmysluplne formovať programovú službu. Z druhého programu sme vytvárali okruh pre náročného diváka, spustili sme monotematický športový kanál Trojku, ktorého význam ešte len čaká na pochopenie a uznanie. Urýchlili sme obdobie digitalizácie a spustili aj digitálny multiplex. Vyhrali sme bezprecedentný súdny spor v kauze Beta ťahajúci sa vyše desať rokov, ktorý hrozil finančnou likvidáciou STV. Dotiahol som rokovania o zmenách legislatívy a podpísal aj prvú zmluvu so štátom. Bolo toho oveľa viac, všetko však zaniklo v hluku politickej poľovačky za asistencie rôznych mediálnych snajperov.

Politická poľovačka sa skončila po príchode pravicovej garnitúry odvolaním nepohodlného riaditeľa. Bol pri vašom odvolaní dodržaný úradný postup s racionálnym zdôvodnením?

Bol prijatý zákon o zlúčení rozhlasu a televízie, ale kto dobre poznal situáciu, vedel, že to bol Lex Nižňanský, čiže spôsob, ako sa zbaviť riaditeľa STV, ktorý bol tŕňom v oku novej pravicovej vlády. Opísal som to v poviedke Hodina na Oslom vŕšku, ako predseda parlamentu Richard Sulík zahral výstup, ktorý mu napísal na papierik minister kultúry Daniel Krajcer. Sulík sa ma spýtal, či budem 3. januára na pracovisku. Odpovedal som mu, že budem, lebo je mojím zvykom byť na pracovisku. Vedel som, o čo ide, veď už vrabce čvirikali, že za novú riaditeľku zlúčenej inštitúcie si koalícia zvolila madam Zemkovú spod pyramídy. Prvého januára na nový rok mi prišla esemeska s oznámením od asistentky predsedu parlamentu, že pán Sulík sa rozhodol poveriť Zemkovú vedením rádiotelevízie a že mne ďakuje. Takto, cez esemesku asistentky tento pán riešil moje odvolanie, nijaký úradný postup, nijaký list. Takto som sa stal zo dňa na deň nezamestnaným.

Boli ste prvým riaditeľom, ktorý sa ospravedlnil internovaným redaktorom a novinárom na 28. poschodí za prvej Dzurindovej vlády. Čo vás motivovalo k takému vyhláseniu? Vlastné skúsenosti v rokoch 1989 – 1990?

Nenávidím násilie a personálne čistky. Aj také, čo sa maskujú za pekné slová, čierne, červené či modré zdôvodnenia. Skúsenosti s tým sme mali aj v našej rodine a tú horkosť som nepriamo okúsil aj v období novembrového prevratu. Cítil som nielen ľútosť nad niečím takým neľudským, no i potrebu nejako sa k tomu postaviť hoci aj po rokoch, napriek tomu, že som s tým nemal nič spoločné.

Svoje pôvodné novinárske remeslo nezapriete ani teraz. Spolu s bývalým českým kolegom Miroslavom Fořtom ste vydali knihu Televizní střepiny v sametu - Televízne črepiny v zamate. O čom je táto vaša spoločná kniha?

Je to spomienková kniha písaná veselo aj vážne na prežité roky v televíznom spravodajstve v období pred novembrom, počas politického prevratu na pracoviskách v Prahe a Bratislave a o ponovembrovom vývoji v politike aj médiách. Bez nostalgie, bez bolesti. Je to však aj rozprávanie o slabosti či sile charakterov jednej „stratenej“ televíznej generácie.

Čo si myslíte o novinároch, ktorí vytvárajú verejnú mienku dnes? Vidíte nejakú paralelu s tým, ako boli riadené médiá pred rokom 1989 a ako sú riadené dnes?

Každý z novinárov, ak si vôbec zaslúži to stavovské pomenovanie, plní ciele a predstavy svojho chlebodarcu. Čím viac hovorí o svojej nezávislosti, tým viac je závislý. Najhoršie sú na tom ľudia, ktorí dostávajú verejný priestor v médiách a pritom sú viditeľne a neskrývane nezávislí od charakteru, morálky, zdravého rozumu... Deformujú verejnú mienku. Väčšina sa vzhliada v bulvárnom postoji k životu, viacerí už od začiatku majú za cieľ objekt svojho záujmu zničiť, pošpiniť, zlikvidovať. Takmer všade sa porušuje prezumpcia neviny. Manipulatívne aj lživé praktiky prevládli nad objektívnosťou, serióznosťou, pravdou, morálkou a cťou.

Dostávajú slovenskí občania z médií politicky nezávislé či objektívne informácie? Nie je v médiách dominujúca skôr propaganda ako nezávislé spravodajstvo?

Súhlasím, netreba to rozvádzať. Naša mediálna scéna je nevyvážená, preto niet ani ozajstnej konkurencie, teda ani možnosť porovnávať, zvažovať, či dopracovať sa k objektívnosti. Je to hra na jednu bránku, v tom sa to podobá na obdobie pred Novembrom ´89. Hĺbavejší ľudia musia hľadať zdroje informácií inde.

Pred pár rokmi ste napísali knižku pre deti. Mienite sa venovať písaniu literatúry?

Áno. Nikdy v živote ako novinár a publicista som nemal toľko času a priestoru ako potom, čo STV aj mňa „zrušila“ úderka SaS zákonom o RTVS. Teraz píšem knihu inšpirovanú zákulisím veľkého hokeja. Okrem rozprávania literárnej postavy v nej budú príbehy a rozprávanie ľudí spoza mantinelov, nie však hráčov na výslní. K tomu zopár záhadných udalostí, nezverejnených faktov, poodhalených súvislostí „nešťastného táraja“ na pozadí úspechov aj pádov nášho hokeja... A to ďalšie? Požijeme, uvidíme!