NEPREMLČANÉ ZLOČINY

Dvadsiateho deviateho novembra sa oči celého sveta upriamili na Haag, kde sa práve konal súd so Slobodanom Praljakom, bývalým chorvátskym generálom obvineným z vojnových zločinov spáchaných v Bosne. Kým Praljak postojačky počúval rozsudok súdu, netrpezlivo niečo skrýval v rukách. „Slobodan Praljak nie je vojnový zločinec. S opovrhnutím verdikt odmietam,“ vykríkol, keď ho vyhlásili za vinného, a roztrasenou pravou rukou si do úst vylial obsah hnedej fľaštičky. „Práve som vypil jed,“ oznámil šokovaným sudcom. Pojednávanie bolo okamžite prerušené a Praljak prevezený vrtuľníkom do neďalekej holandskej nemocnice, kde približne po hodine zomrel. Ako sa neskôr ukázalo, otrávil sa kyanidom draselným. Správa o jeho smrti vyvolala mnohé otázky. Incident tiež prerušil odvolávacie konanie v prípade šiestich bosnianskych Chorvátov, ktorých spoločne s Praljakom ešte v máji 2013 odsúdili za vojnové zločiny vykonané na bosnianskych moslimoch. Pojednávanie neskôr znovuotvorili v inej miestnosti a padli na ňom vôbec posledné verdikty medzinárodného tribunálu, ktorý by mal svoju 24-ročnú existenciu definitívne skončiť počas tohto decembra. Medzi posledné rozsudky patrí aj odsúdenie bývalého srbského generála Ratka Mladiča 22. novembra na doživotie a Radovana Karadžiča, bývalého prezidenta Republiky Srbskej, na 40 rokov väzenia. Obaja majú byť zodpovední za údajný masaker v Srebrenici počas občianskej vojny v Bosne a Hercegovine.

Obvinenia zo zaujatosti

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) ustanovila rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN v roku 1993 a sídlil v holandskom Haagu. Vznikol ako reakcia medzinárodnej komunity na závažné porušovanie humanitárnych práv na území bývalej Juhoslávie po roku 1991. Ako každý politicky motivovaný súd však býva aj haagsky tribunál často obviňovaný zo zaujatosti a kritizovaný za rozhodnutia, ktoré toho majú so spravodlivosťou spoločného len veľmi málo. Kritika zaznieva predovšetkým zo srbskej strany. Nie je totiž nijaké tajomstvo, že väčšina trestov uložených tribunálom sa týka práve vojnových zločinov, ktoré spáchali Srbi. O niečo menej ich majú pripísaných Chorváti, ale takmer nijakých odsúdených nemá moslimské obyvateľstvo. Pritom Albánski a bosnianski bojovníci často patrili k tým najradikálnejším.

Špinavý biznis

Na ilustráciu pomerov v Haagu slúži príklad Ramusha Haradinaja, jedného z popredných veliteľov Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK), ktorá unášala, znásilňovala, mučila či vraždila svojich odporcov, pričom sa nevyhýbala ani pašovaniu narkotík a teroristickým útokom. Haradinaja však súd oslobodil zo všetkých obvinení; vraj neexistovalo dostatočné množstvo dôkazov, ktoré by svedčili o jeho vine. Je to pochopiteľné, ak zvážime, že niekoľko potenciálnych svedkov bolo počas procesu zavraždených. Podobný príbeh má za sebou aj Hashim Thaci, bývalý líder UCK, ktorý si dokonca aj podľa správy EÚ privyrábal ako šéf „mafiánskej organizácie“, pašujúcej zbrane, drogy a ľudské orgány. Aj bývalá hlavná žalobkyňa haagskeho tribunálu Carla del Ponteová priznala, že vyšetrovanie často bývalo ovplyvňované. Vo svojej knihe podrobne opísala získané poznatky o praktikách UCK, ktorá mala unášať Srbov a zaživa im odoberať orgány. Tie následne putovali do západnej Európy, kde im za transplantáciu dobre platili. Čerešničkou na torte je skutočnosť, že Thaci je súčasný prezident Kosovskej republiky a Haradinaj jej premiér. Zarážajúce sú aj personálne prepojenia medzi niektorými predstaviteľmi kosovských milícií a západnými politikmi. Haradinaja zastupovala na procese v Haagu právna kancelária Cherie Blairovej, manželky britského premiéra Tonyho Blaira, ktorý len tak mimochodom dostal na obhajobu – nepochybne celkom legálnou cestou získaných – 50 miliónov dolárov od Thaciho, a ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová (občas nazývaná aj ako balkánska mäsiarka) sa neskôr zúčastnila v Kosove na výnosnej privatizácii.

Agresia USA

Tieto zdanlivo absurdné fakty začnú dávať o niečo väčší zmysel, ak sa pozrieme na medzinárodný kontext pôsobenia Kosovskej oslobodzovacej armády. Jej vojenskú rebéliu proti Srbsku potrebovali Spojené štáty ako zámienku, aby mohli definitívne zlomiť odpor Belehradu. Bolo to posledné územie bývalej Juhoslávie, ktoré malo na svojom čele stále „nesprávne“ orientovanú vládu. Srbský prezident Slobodan Miloševič požiadavkám NATO najskôr ustupoval, ale keď sa situácia v Kosove stala pre obyvateľstvo nealbánskeho pôvodu neudržateľná, bol nútený zasiahnuť. „Z Juhoslávie ‚spraviliʻ niekoľko malých štátov, ktoré je veľmi ľahko riadiť zvonku. Jednoducho bolo treba len vybrať vhodných politikov, ktorí vždy poslúchali Washington a plnili všetky príkazy z Bieleho domu,“ povedal ešte pred rokmi srbský poslanec Vojislav Šešelj. „Slobodan Miloševič sa raz odmietol podrobiť Clintonovi a za to bol tvrdo potrestaný. Okamžite preňho zorganizovali ‚kosovský problémʻ, našli Ibrahima Rugovu a Hashima Thaciho, ktorí na celý svet kričali o ‚zločinoch Srbovʻ.“ Ďalej je to už známa história: Spojene štáty pomocou vojenských náletov bez mandátu OSN (známeho Havlovho „humanitárneho bombardovania“) donútili Srbsko vzdať sa Kosova. A tu sa dostávame k ďalšiemu bodu kritiky haagskeho tribunálu. Prečo nikoho netrápia civilné obete náletov NATO? Odpoveď je zrejme veľmi podobná tej, prečo nikoho na Západe netrápi osud bežných Srbov, ktorí ostali na území „oslobodeného“ Kosova vystavení prenasledovaniu a tí menej šťastnejší skončili v tele nič netušiaceho obyvateľa Berlína. Haagsky tribunál nepochybne mal svoje počiatočné humanitárne poslanie, je však otázne, nakoľko si túto svoju úlohu plnil aj počas posledných rokov a či náhodou nezačal až priveľmi pripomínať obyčajné politické procesy, ktoré účelovo súdili iba jednu stranu krvavého konfliktu.