NOVÝ AMERICKÝ CIRKUS V SEVERNOM PRÚDE 2

Nevypočítateľnosť i agresívnosť Donalda Trumpa s maniermi podomového predajcu amerického tovaru rôzneho typu a kvality po celom svete sa zvyšuje. Blížia sa prezidentské voľby v USA, ktorých výsledok je nejasný a Trumpove šance na znovuzvolenie sú otázne.

Ani Trumpova medzinárodná popularita nie je potešujúca a aj v tejto oblasti chce zvýšiť svoje renomé v očiach voličov. Skúša to najmä na Blízkom východe a v Afganistane. Obeťou tohto ťaženia sa pri záujme o Balkán stal srbský prezident Aleksandar Vučič, ktorý pri rokovaniach s kosovským premiérom Avdullahom Hotim pod americkou kuratelou vo Washingtone súhlasil, zrejme pod nátlakom, s viacerými podivnými, nepremyslenými krokmi, ktoré jeho krajine nepomôžu.

Zo strachu z prehry vo voľbách robí Donald Trump kontroverzné kroky neraz bez zábran. Ľudová múdrosť síce vie, že strach je zlý radca, ale myslieť si o Trumpovej vláde, že je ľudová či múdra, žiaľ, nemožno (dokonca aj časť „brilantných“ slovenských politických aktivistov lobujúcich za americké záujmy je z nej zmätená a znepokojená). Zlé je však aj to, že predstavy jeho súpera Joea Bidena sú tiež len vidinou na ohúrenie amerických voličov. Ani u jedného z pomerne vekovo starých politikov nie je nijaká záruka, že problémy, do ktorých upadli USA, dokážu vyriešiť. Čo je však horšie, ani jeden z nich zatiaľ neukázal nič, čím by aspoň naznačil, že bude vedieť riešiť problémy, ktoré Washington dlhodobo spôsobuje svetu.

Trumpovský tromf

Zvláštne znepokojenie pre Donalda Trumpa prináša výstavba plynovodu Nord Stream (pekne po slovensky by sme mali písať o Severnom prúde) 2, ktorú tiež zaradil do nevyčerpateľného repertoáru svojich výmyslov a klamstiev. Americké vyhrážanie sa proti dokončeniu plynovodu Nord Stream 2 začína pripomínať slaboduché a zamotané juhoamerické televízne seriály.

Washington prejavuje síce dojímavú starostlivosť o energetiku EÚ, v prvom rade Nemecka. Pokrytecky však využíva akúkoľvek zámienku na to, aby v záujme zvýšenia energetickej bezpečnosti – diverzifikácie zdrojov dodávok – výstavbu za akúkoľvek cenu zastavil. Hlavný výsledok tohto úsilia má byť, aby sa dodávky ruského plynu nahradili drahším, ale „slobodným“ americkým kvapalným plynom, pre ktorý však v Európe zatiaľ chýba primeraná infraštruktúra.

Za hlavný trumpovský tromf možno počítať jeho špekulantské vyjadrenie, porovnateľné s vyjednávaním trhovníkov, že USA zvážia obranu Nemecka pred Ruskom, keď mu platí miliardy dolárov za plyn. Nemecko „potrestal“ aj tým, že z neho bez toho, aby o tom dopredu informoval vládu, stiahol časť amerických vojakov. Ako napísal na Twitteri: „Nemecko je zjavným narušiteľom dohody o vydávaní 2 percent hrubého domáceho produktu do rozpočtu NATO (ide tu o vyslovené  klamstvo, lebo tie 2 percentá sa nevydávajú pre NATO, ale na vojenské účely!). Preto stiahneme z Nemecka časť našich vojsk.“ V kontexte jeho ďalších výrokov ide aj o výstrahu (či „trest“?) za to, že Nemci sa dokončenia projektu Nord Stream 2 nechcú vzdať... Do washingtonskej ríše lží patria aj „obavy“ z toho, že nový plynovod sa bude dať využívať aj na úlohy spravodajského charakteru – odpočúvanie, sledovanie a monitorovanie (to sa ozval ten pravý). Rusko sa stáva pre Európu podľa Washingtonu „čoraz väčšou hrozbou“.

Pod politickým tlakom

Výstavba Nord Streamu 2, ako naznačuje názov, je pokračovaním plynovodu Nord Stream, ktorý funguje už takmer 10 rokov. História „druhého prúdu“ má však zaujímavý a protirečivý charakter a stále otvorený koniec.

Fungujúci Nord Stream privádza zemný plyn z Ruska do Nemecka po dne Baltského mora. Ide o najdlhší podmorský plynovod na svete. Má 1 224 kilometrov a sú tam uložené dve potrubia. Okrem ekonomického osohu má znížiť aj tranzitné riziká pre prepravu plynu medzi týmito dvomi krajinami. V Rusku sa  začína pri Vyborgu a končí sa v Greifswalde v nemeckej spolkovej krajine Meklenbursko-Predné Pomoransko. Z neďalekého Lubminu pokračujú dve pozemné línie do vnútra Nemecka.

Projekt sa rozbehol v druhej polovici 90. rokov minulého storočia. Prieskum trasy sa uskutočnil a štúdia jej vykonateľnosti sa spracovala v roku 1999. V septembri 2005 sa podpísala základná dohoda o vybudovaní plynovodu. Proti výstavbe plynovodu sa už vtedy postavili Poľsko, pobaltské štáty, ale aj Bielorusko.

Po plynovej kríze v roku 2009 vyvolanej Ukrajinou sa zvýšil ekonomický, ale aj politický tlak na výstavbu plynovodu v Rusku i Nemecku. Rusko začalo klásť potrubie v apríli 2010. Prvá linka bola uvedená do prevádzky v novembri 2011 a druhá linka funguje od októbra 2012.

V súvislosti s rastúcou spotrebou zemného plynu v Nemecku (niektoré zdroje poukazujú aj na problémy s ťažbou plynu v Holandsku a jej možný pokles v budúcnosti) sa v roku 2015 začala pripravovať výstavba Nord Streamu 2. V septembri 2015 sa podpísala akcionárska dohoda a založila projektová spoločnosť.

Záľuba v sankciách

Nord Stream 2 má tiež dve potrubia, ktoré sú z veľkej časti položené paralelne s prvým plynovodom. Ročná prepravná kapacita „zdvojeného“ plynovodu by sa mala zdvojnásobniť – z 55 miliárd kubických metrov na 110 miliárd kubických metrov plynu.

V roku 2017 sa uskutočnili potrebné technické a organizačné kroky vrátane posudzovania vplyvov na životné prostredie. Nasledujúci rok 2018 sa začalo s kladením potrubia. Stavba mala byť hotová do konca roku 2019. Neskôr sa termín jej dokončenia posunul na druhú polovicu roku 2020, ale ten sa tiež nedodrží.

Spomalenie výstavby Nord Streamu 2 malo viaceré príčiny. Boli to niektoré právne problémy. Začiatkom roku 2019 uvažovali orgány EÚ o prijatí riešenia, ktoré malo umožniť plynovod dostavať, pričom sa mal určitým spôsobom obmedziť vplyv Gazpromu na jeho prevádzku a posilniť vplyv Nemecka. Objavila sa aj kritika zo strany environmentálnych organizácií a odpor viacerých štátov v EÚ – najmä Poľska a pobaltských republík. Okrem toho je tu i Ukrajina. Tá však dostala záruky, že aj po uvedení Nord Streamu 2 do prevádzky pôjde cez jej územie časť dodávok do západnej Európy, samozrejme, v nižšom množstve ako v minulosti.

Veľký problém predstavuje pokračujúca, priam úchylná, vášeň USA v sankciách. Prvé sa prijali v auguste 2017, keď Donald Trump podpísal sankcie, ktoré sa dotýkali firiem podieľajúcich sa na stavbe plynovodov pre ruský plyn do Európy. Ďalšie vyšpecifikované sankcie prišli v decembri 2019, po ktorých sa vzdala účasti na výstavbe Nord Streamu 2 švajčiarsko-holandská skupina Allseas.

Výstrel do vlastnej nohy

Veľmi rád o zámeroch v tejto oblasti veľkohubo tára jeden z mála ortodoxných trumpovcov – minister zahraničných vecí Mike Pompeo. V auguste senátori USA poslali doslova výhražný list vedeniu prístavu Mukran, kde kotvili ruské lode kladúce potrubie. Na list Nemecko, ale aj EÚ reagovali s nevôľou a viackrát zaznelo, že plynovod je európska záležitosť, do ktorej sa USA nenechajú zasahovať.

Do kauzy s Alexejom Navaľným sa zdali byť najväčšou hrozbou pre dokončenie plynovodu sankcie USA. Nové sankcie sa vraj Washington chystá vyhlásiť na jeseň tohto roku v spojení s rozpočtom na obranu, hoci s tým, že chýba len 160 kilometrov z celého potrubia, už nič neurobí.

Nord Stream 2 je v súčasnosti položený na viac ako 97 percent plánovanej dĺžky, čo v prípade jeho nedokončenia hrozí veľkými finančnými stratami a ďalekosiahlymi následkami politického a medzinárodnoprávneho charakteru. Rad nemeckých politikov, ale najmä národohospodárov pred týmto krokom varuje a označuje ho za „výstrel do vlastnej nohy“.

Záhadná a zamotaná aféra s Navaľným aktuálnu situáciu okolo dostavby plynovodu skomplikovala. Po počiatočnom stanovisku, že aféra sa nebude spájať s plynovodom, sa situácia zmenila. Po tvrdeniach o jeho údajnej otrave novičokom viacerí vysokopostavení nemeckí predstavitelia pripustili, že kauza môže ovplyvniť osud Nord Streamu 2.

Vo vzťahoch Ruska s Nemeckom došlo k dávno nevídanému napätiu. Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov zrušil dokonca návštevu Nemecka plánovanú na 15. septembra.

Z iného uhla pohľadu je pozitívne, že rakúsky prezident Alexander Van der Bellen zdôraznil 15. septembra 2020 po rokovaniach s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským (!) vo Viedni, že nevidí dôvod na spájanie stavby plynovodu s aférou Navaľného. Nord Stream 2 je podľa neho komerčný projekt medzi partnermi, ktorí spolupracujú už mnoho desaťročí. Jeho ekonomické a politické problémy by sa mali vyriešiť v Európe, a nie vo Washingtone. Podobný názor zastáva aj rakúsky kancelár Sebastian Kurz.

Veľká hra s veľkými peniazmi

Noviny Zeit 16. septembra s odvolaním sa na ústnu ponuku a potom aj list ministra financií NSR Olafa Scholzeho ministrovi financií USA Stevenovi Mnuchinovi uviedli, že v záujme záchrany dostavby Nord Streamu 2 nemecká vláda predložila USA návrh na transakciu vo výške 1 miliardy USD. Berlín by vraj túto sumu vložil do výstavby terminálov na dovoz skvapalneného plynu z USA v prístavoch Brunsbüttel a Wilhelmshaven.

Bundestag odmietol 18. septembra hlasovať o návrhu Zväzu90/Zelených o zastavení projektu plynovodu a vrátil návrh na posúdenie do príslušného výboru.

Ako dlho sa bude dať blafovať s tým, že Nemecko môže anulovať výstavbu Nord Streamu 2? Realisti to vidia tak, že útok, ktorý sa oficiálne skrýva za dosiahnutie zníženia dodávok ruského plynu do Európy, je v skutočnosti vedený pod vlajkou podpory dodávok amerického skvapalneného plynu do Európy a tak sa asi pred americkými prezidentskými voľbami v novembri neskončí. Je tu však aj potenciálna hrozba, že precitnutie z tohto ošiaľu, ktorý vyvolávajú a sugestívne prezentujú USA a dopĺňajú rôznymi vyhrážkami, žiaľ, môže prísť aj neskoro.

Treba pripustiť, že v súčasnom chaotickom svete nijaký nezmyselný krok nie je nemožný, aj keď jeho tvorcovi môže aj vážne ekonomicky uškodiť. Za príklad poslúži „puchnúci“ súbor sankcií proti Rusku, s ktorým je v mnohých štátoch EÚ nespokojnosť, ale Brusel sa v tomto prípade plazí za washingtonským chvostom.

Spojenie zastavenia výstavby plynovodu s kauzou Navaľnyj hrozí novými, nepredvídanými nebezpečenstvami. Ide o veľkú hru s veľkými peniazmi, ale zostáva dúfať v nemeckú racionálnosť a pragmatizmus a v to, že Berlín neustúpi zištnému, surovému tlaku Washingtonu, čo by bol veľmi zlý signál aj pre ďalšiu budúcnosť EÚ.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave