OLIGARCHIZÁCIA - PREDZVESŤ MAFIANIZÁCIE

V päťdesiatych rokoch maturoval na pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach. V roku 1967 skončil štúdium filozofie a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Bol aktivista vysokoškolského hnutia a výkonný redaktor časopisu Echo bratislavských vysokoškolákov 68. V období normalizácie pôsobil ako odborný pracovník v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. V rokoch 1990 - 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR za VPN. V roku 1992 spoluzakladal Trnavskú univerzitu a založil katedru politológie. Dnes patrí k popredným slovenským politológom. Michal Horský.

Slovensko má v ére samostatnosti za sebou už siedme parlamentné voľby. Skôr, ako ich zhodnotíme, vráťme sa k spoločenskej atmosfére, ktorá im predchádzala a aj ovplyvnila ich výsledky...

Strana Smer-SD v roku 2012 zvíťazila v predčasných voľbách skutočne nebývalým spôsobom. Od roku 1918 v ČSSR a neskôr aj v ČR a SR sa ani jednej strane nepodaril volebný výsledok, ktorý by jej umožnil vytvoriť jednofarebnú vládu. Predošlé vládne strany doslova vohnali voliča do náručia Smeru-SD. Po voľbách sa opozícia namiesto sebareflexie a prinavrátenia stratenej dôvery a tvorby dôstojnej alternatívy vládnej strane premenila na bezzubú eventualitu, ktorá sa len ďalej stranícky štiepila. Po takomto dvojročnom parlamentnom účinkovaní v prezidentskej kampani vygenerovala politickú alternatívu: voľte hocikoho, len nie Roberta Fica. Fakticky namiesto obnovy vlastnej politickej sily, výberu silného protikandidáta postavila kandidáta, ktorého porazil aj kandidát mimoparlamentnej menšinovej strany, a otvorila brány antipolitiky. Na tejto vlne sa zviezol nie ich, ale nepolitický kandidát, dnešný prezident Andrej Kiska. Opozičné strany ostali uzavreté v antipolitike, prezident Kiska so svojou kanceláriou sa rozhodol robiť politiku na vlastnú päsť a opozičné strany naďalej pretrvávali v nečinnosti.

Pred voľbami bolo každému jasné, že s prehľadom vyhrá Smer-SD, len sa nevedelo s akým výsledkom. Nakoniec Smer-SD prišiel o štyristotisíc hlasov a 34 mandátov v parlamente. Ako hodnotíte samotnú volebnú kampaň?

Ak uvážime, že to bola už siedma volebná kampaň do parlamentu, strany sa nevyvarovali pomerne hrubých chýb. Smer-SD sa v prvej polovici decembra tešil z viac ako 40-percentnej podpory voličov, v deň volieb ich však mal menej ako tridsať. Volebný štáb nezvládol proces gradácie kampane, ktorá vyvrcholila skôr, ako sa voliči dostali k volebným urnám. Neuvážený bol aj verejný duel jasného víťaza volieb Roberta Fica s outsiderom politickej scény Igorom Matovičom.

Výsledok SDKÚ neprináleží hodnotiť politológom, ale psychiatrom.

V čase, keď sa Smer-SD podujal na verejnú konfrontáciu s údajným daňovým podvodníkom, sa poslanec Igor Matovič a jeho strana potácali na hranici zvoliteľnosti. Duel s premiérom ich však vrátil na prvé stránky médií, do stredu pozornosti verejnosti. A tak Smer pripravil parlamentné miestenky pre poslancov OĽaNO. Ťažko povedať, či vedome alebo nevedome. Zjednodušene povedané, Smer-SD tri sady sociálnych balíčkov rozdal predčasne a vo finále volebnej kampane verejnosti už ponúkal len údajného daňového podvodníka. Médiá donekonečna používali kauzu, či líder štvorčlennej politickej strany je skôr agent provokatér, daňový podvodník alebo martýr a nebodaj vážny oponent a alternatíva k vládnej strane.

Ako hodnotíte kampaň ďalších politických strán?

Politici a neskôr aj takmer všetky médiá sa zjednotili pod heslom Občania, voliči, voľte hocikoho, len nie stranu Smer. Vďaka tejto atmosfére, ale napríklad aj divokým štrajkom sestričiek a učiteľov sa im podarilo nie poraziť výraznú voličskú podporu strany Smer-SD, ale odbúrať a znížiť o niekoľko stotisíc voličov podporu Smeru, pričom oni z nej získali iba dve až tri percentá. Predovšetkým však vtiahli do parlamentných lavíc hocikoho, napríklad aj údajného daňového podvodníka, akým mal byť Radoslav Procházka s Igorom Matovičom, alebo údajného sobášneho podvodníka Borisa Kollára, či údajného alebo pravého neofašistu Mariana Kotlebu, a to všetko pod taktovkou údajne nádejného premiéra, europoslanca Richarda Sulíka.

Prieskumy nasvedčovali nižšie percentá pre KDH, ale zrejme by nik nepredpokladal, že ostane pred bránami NR SR. Kde urobili kresťanskí demokrati chybu?

Kampaň KDH bola ako vždy tradičná, pretože presviedčala presvedčených. Do hnutia síce prišli noví ľudia, podpredsedovia a aktivisti kresťanských iniciatív, tí však už nedokázali udržať stabilnú 8,5-percentnú podporu voličov. Vysvetlení je niekoľko: kampaň viedli viacerí členovia straníckej kandidátky vo vzájomnom súboji viac medzi sebou ako v prospech hnutia. Rozhodujúce však bolo, že KDH sa aj verejne hlásilo stále viac k bavorskej CSU, ktorá predstavuje najsilnejšie krídlo politického katolicizmu v Európe, a nie k CDU, ktorá viac preferuje univerzálne kresťanské hodnoty. Napokon to potvrdzujú aj iste dobre mienené aktivity právnika-teológa Antona Chromíka, ktorý vyzýval všetky kandidujúce strany a nádejných poslancov, aby sa vopred zaviazali, že budú podporovať a presadzovať náboženské, katolícke, a nie ústavné nekonfesionálne hodnoty vo svojej parlamentnej činnosti. Nevdojak sa stal hrobárom politického katolicizmu KDH, posledným klincom do rakvy verných a poslušných kostolníkov, ktorí sa stali fakticky politicky málo užitočnými.

Kedysi vládna strana SDKÚ-DS sa po týchto voľbách totálne prepadla pod jedno percento...

SDKÚ-DS skončila s takým škandalóznym výsledkom, že jej výsledok neprináleží hodnotiť politickým analytikom alebo politológom, ale psychiatrom. To, čo sa v tejto strane za posledné dva roky dialo a aký je duševný stav jej vrcholových politikov, môže politológ iba ťažko objektívne hodnotiť.

Veľmi nízke šance dávali agentúry stranám SaS, OĽaNO či ĽSNS alebo Sme rodina. OĽaNO bolo na hranici zvoliteľnosti, SKOK! mal oslabiť SaS, čo sa nepodarilo, a ĽSNS dávali okolo troch percent... Ako je možné, že sa agentúry takto mýlili?

Winston Churchill pred sedemdesiatimi rokmi ohľadom prieskumov povedal: „Verím len tým výsledkom, ktoré si ja sám sfalšujem.“ Niektoré agentúry sa zrejme riadia Churchillovou ideou, nie však všetky, preto ich výskumy treba vždy porovnávať.

Údajne pár dní pred voľbami existoval prieskum, ktorý agentúry nezverejnili. V ňom mal Smer-SD 26 percent a ĽSNS 8 percent. Zachytili ste takúto informáciu?

Ja som skôr zachytil to, že po moratóriu si strany a niektoré agentúry robili výskumy verejnej mienky, ibaže sa držali zákona a nezverejnili ich. Zákon sa zrejme neosvedčil a život a prax ho prekonali. Ja som sa v jednom z televíznych vystúpení uchýlil k nie obraznému varovaniu príkladom z roku 1998, keď si mladí ľudia medzi sebou posielali SMS-ky typu „Choď voliť, ale nezabudni do pivnice zavrieť starých rodičov“, keďže to boli skalní voliči HZDS. Moja súčasná aktualizácia bola skôr v odporučení, aby si rodičia pohovorili s mladými ľuďmi, prvovoličmi, prípadne aby si spomenuli na staré odporučenie s pivnicou.

Situácia po voľbách vyzerala naozaj patovo a pravica sa už chystala zostavovať vládu. Nakoniec vládu zostavila štvorkoalícia Smer-SD, SNS, Most-Híd a Sieť. Myslíte si, že táto vláda dokáže vládnuť štyri roky?

Zostavovanie vlády bolo rýchle, fakt však je, že výsledky volieb a komentáre lídrov pred a počas volebnej noci naznačovali, že ide o patovú situáciu. Aj preto zrejme prezident namiesto tradičných tridsiatich dní poveril zostavovaním vlády v enormne krátkom období. Pripomeňme si, že len prednedávnom v ČR zostavovali vládu takmer rok a v Belgicku dva roky. A nie desať dní. Aj tu sa mohlo vychádzať z predpokladu, že ani po poverení víťaznej SaS a Richarda Sulíka Boris Kollár, Igor Matovič a ďalší nezložia nijakú vládu. Ostávali len dve alternatívy. Buď ju zloží Smer-SD, alebo ju bude skladať prezidentská kancelária ako úradnícku vládu. Aj preto je nezmyselné tvrdenie neuspokojených politikov, že vládu zložili vopred oligarchovia.

Myslíte si, že budú stabilní a vydržia štyri roky? Čo bude túto koalíciu držať pokope?

Životnosť tejto vlády sa ukáže po dvoch rokoch a do veľkej miery to bude závisieť od toho, či strany Most-Híd a Sieť obnovia dôveru u svojich voličov. Základom stability však bude spôsob jej vládnutia a rýchle opustenie argumentácie, že tvoria menšie zlo, aby zabránili mýtu fašizácie Slovenska. Takéto negatívne vymedzenie a výstrahy bývajú málo účinné. Dôležitý bude úspech či neúspech účinkovania Slovenska v predsedníckej funkcii v EÚ v nasledujúcom polroku, ako aj obnova dôvery voličov vo vedenie strany Most-Híd. Strana Sieť, podobne ako Sme rodina, môže iba ťažko obnovovať dôveru voličov. Ak neúspechy vládnutia a prepady dôvery u koaličných partnerov SNS, Most-Híd, Sieť dosiahnu taký stupeň nedôvery, že budú ťahať k politickému dnu aj stranu Smer-SD, aj ona môže vyvolať predčasné parlamentné voľby.

Prezident Kiska so svojou kanceláriou sa rozhodol robiť politiku na vlastnú päsť.

Ivan Mikloš tvrdí, že Béla Bugár a Radoslav Procházka mali pri rokovaniach tlačiť na to, aby Robert Fico už nebol premiérom...

Ivan Mikloš by si mal šetriť svoje politické postrehy a rady predovšetkým pre ukrajinskú politickú elitu, kde sa má vraj stať ministrom. Bugár s Procházkom vzhľadom na získané hlasy vo voľbách iba ťažko mohli nastoliť otázku premiérstva v tvoriacej sa vláde. Pravda však je, že strana Smer-SD mohla sama zvážiť, že ak má Robert Fico naďalej záujem kandidovať na post hlavy štátu v roku 2019, mal by prenechať post ministerského predsedu niekomu inému a teraz sa mohol stiahnuť do úzadia. Z postu premiéra sa sotva možno opäť uchádzať o kandidatúru na prezidenta.

Budú OĽaNO, SaS a ĽSNS konštruktívna opozícia?

V Európe niet jediného príkladu, aby opozičné porazené strany viedli občanov do pouličnej demonštrácie proti vláde, ktorá ešte nie je ustanovená. Je to bezprecedentný príklad, ktorý hovorí o insitnosti opozičných politických elít.

Slovenské demokratické voľby nikto nespochybnil, no zdá sa, že pre SaS, OĽaNO, či Sme rodina pokračuje predvolebný boj...

Voľby pre nich akoby neboli. Zabudli rešpektovať pravidlá.

Strana Sieť a nakoniec ani Most-Híd nevedia garantovať stabilný poslanecký klub, pretože ešte pred ustanovujúcou schôdzou sa Sieť začala rozpadať a stabilitu Mosta-Híd narušila trhlina v podobe Zsolta Simona...

Béla Bugár a Robert Fico sú skúsení politici, o tom, že dokážu nie iba udržať svoje poslanecké kluby, ale robiť aj konštruktívnu vládnu politiku, verejnosť už neraz presvedčili. SNS je nadšená sama sebou, že sa jej nepodarilo iba dostať sa do parlamentu, ale hneď do vlády, tak nepredpokladám v poslaneckom klube deštrukčné turbulencie. Veľký problém však bude strana Sieť, ktorá jednak nemá pevnú ideovú základňu a jej voličská základňa bola veľmi krehká. Skôr ako jej poslanci zložili poslanecký sľub, prišli o poslanecký klub. Vládna koalícia môže mať veľké problémy, má zraniteľnú väčšinu.

Čo to znamená pre voličov Mosta-Híd a Siete? Myslíte si, že prežijú tieto strany naďalej? Obe pred voľbami deklarovali, že so Smerom-SD vládnuť nebudú.

V politike sú dva veľké motory, ktoré mobilizujú a určujú beh strany cez politické prekážky – súbor hodnôt a súbor záujmov. Vieme, na čom je postavená Sieť, a preto aj jej problémy s vládou možno predpokladať. O tom však, že časť voličov Mosta po niekoľkoročnej vládnej abstinencii má záujem, aby južné Slovensko bolo v centre vládnej politiky, niet pochýb. Myslím, že Béla Bugár sa môže dostať z čiastočného poklesu preferencií, tým skôr, že jedna lastovička leto nerobí a ani Zolt Simon nerobí Most-Híd.

Nenahrá spojenie Most-Híd a SNS opäť ĽSNS? Národní voliči sa práve môžu prikloniť k podpore ich lídra Kotlebu a nakoniec voliči Mosta prejdú k SMK, čím sa posilní extrémistická strana, ktorej ide o územnú i kultúrnu autonómiu Slovenska. Spojenie SNS a Most-Híd bolo nemysliteľné...

Strana SNS už dávno neargumentuje starou rétorikou z l9. sto­ročia. Andrej Danko dal jasne najavo, že je za štátotvornú občiansku spoločnosť a ak niekde vidí zakukleného nepriateľa Slovenska, tak rozhodne nie v Budapešti, ale v Bruseli. SNS sa závermi svojho snemu výrazne zaslúžila o vznik vládnej koalície. Je preto málo pravdepodobné, že by na svoje rozhodnutie, ktoré obrátilo na prach Sulíkové premiérske nádeje, jej členovia a podporovatelia zabudli.

Čomu sa dá pripísať úspech neštandardnej strany Borisa Kollára – Sme rodina?

Predovšetkým môže vďačiť atmosfére v štáte, ktorú vybudovali médiá – dobrý je hocikto, len nie Smer-SD. Vďačí aj tomu, že Radoslav Procházka, ktorý je váhavý typ politika, neustrážil svojich prelietavých voličov a polovicu mu ukradol. A po tretie, nastúpil v pravý čas. Hovoril, že sa nedá podplatiť, lebo je bohatý, vyzýval na boj s oligarchami, hoci je sám oligarcha. Zatiaľ však ani vo volebnej kampani, ale ani po voľbách Boris Kollár nepovedal ani jednu vetu, ktorá by sa dotýkala akejkoľvek politickej agendy.

Po voľbách však vyšli v médiách fotografie z dovolenky na Kube, na ktorých figuruje Boris Kollár a Pavel Hagyari s mužmi podsvetia. Prečo ich médiá zverejnili až po voľbách?

Asi preto, že až po voľbách sa stal skutočne zaujímavou figúrou. Sú politológovia, ktorí tvrdia, že Slovensko údajne speje k tomu, že oligarchizácia verejného života sa pretransformuje do mafiánskeho politického zriadenia. Boris Kollár v tomto kontexte by mal byť jej prvou lastovičkou. Ja tomu však neverím.

Nikto nerieši, že za každou politickou stranou je nejaký donor či oligarcha...

Kuriozitou slovenského politického prostredia je viera verejnosti v tzv. sprisahaneckú teóriu, že takmer za všetkými parlamentnými politickými stranami je nejaký oligarcha, ktorý vládne. Nevládne, maximálne sa usiluje o pridelenie zákaziek bez nestrannej objednávky, čo je tiež nedostatkom spravodlivosti v právnom štáte. Údajne nádej demokratov spočíva len v tom, že aj oligarchovia majú rôznorodé záujmy a udržujú pluralitnú demokraciu a my o tom môžeme aspoň hovoriť, ak už nie vždy to ovplyvniť. Rozhodne to však nie je tak, že by oligarchovia dokázali zmanipulovať tri milióny občanov a stotisíc straníkov.

Fakt je, že 40 percent ľudí nebolo voliť. V takých demokratických krajinách, akými sú Belgicko, Luxembursko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko a ďalších, občanom zákon prikazuje ísť voliť a ich volebná účasť dosahuje až 90 percent...

Ak má Robert Fico opäť záujem kandidovať na prezidenta, teraz by sa mal stiahnuť do úzadia.

Myslím si, že sa občania v nijakej postkomunistickej krajine nad povinnou volebnou účasťou ani nezamýšľajú a ani si ju neželajú.

Čo môžu Slováci očakávať od novej vlády?

Bude klásť veľký dôraz na bezpečnosť občanov, stabilitu a spoločenský zmier, aby sa vyvarovala predčasných volieb. Niektoré zákony môžu byť vnímané aj na hrane zákonov na ochranu ľudských práv. Zároveň by sa vláda mala snažiť vyrovnávať rozdiely medzi regiónmi, zatvárať nožnice medzi chudobnými a bohatými a všemožne podporovať drobný kapitál a živnostníkov, ktorí môžu tvoriť pracovné príležitosti aj pre nízko kvalifikované sily. Iba tak zamedzí hrozbe politických strán, ktoré sľubujú poriadok a zavádzanie autoritárskych praktík namiesto zastupiteľskej demokracie.

Myslíte si, že ľudia boli znechutení vládou jednej strany? Má šancu prísť nová politická strana, ktorej volič uverí?

Časť voličov, niekoľko stotisíc bolo znechutených vládou jednej strany, sedemstotisíc však nie. Podľa mňa politická scéna momentálne nesmeruje k tvorbe novej ľavicovej, ale k tvorbe novej pravicovej strany. Celkom iste je tu medzera po občiansko-konzervatívno-kresťanskej strane, po SDKÚ-DS a KDH. Práve taká strana by mohla vyprofilovať alternatívu k Smeru-SD, ktorá by ponúkla tlmočiť hodnoty a záujmy niekoľko stotisíc občanov. Smer-SD potrebuje k svojmu politickému pôsobeniu zdravého oponenta a ak ho v nasledujúcom období nezíska, nepochybne bude degenerovať.