OPOZÍCIA DE LUXE

„Pán Mikloš je mimoriadne bohatý človek na Slovensku a možno bohatší ako Mečiar vďaka províziám z privatizácie SPP,“ vyriekol ešte v roku 2003 vtedajší opozičný politik a predseda strany Smer Robert Fico na adresu vtedajšieho ministra financií. Tento výrok rozprúdil takmer desaťročný súdny spor, v ktorom Mikloš žiadal najprv len ospravedlnenie, potom aj odškodné za nemajetkovú ujmu vo výške 600-tisíc vtedajších korún (asi 20-tisíc eur). Po pingpongu nekonečných pojednávaní na okresnom a krajskom súde napokon v roku 2012 už opozičný politik Ivan Mikloš žalobu stiahol a už predseda vlády Fico sa ospravedlňovať nemusí.

Verejnosť sa však nedopátrala, kto je naozaj „bohatý človek na Slovensku“. Bežným ľuďom, žasnúcim nad justičnými naťahovačkami aj príjmami svojich „zástupcov“, mali napokon pomôcť povinné majetkové priznania politikov. Tie naposledy museli zo zákona v marci 2015 za rok 2014 podať všetci ústavní činitelia vrátane Mikloša i Fica.

Líder bezobsažného spolku SKOK Juraj Miškov sa blysol cifrou celkového príjmu 644 496 eur, zrejme v utkvelej predstave, že tým nielen ohúri, ale aj získa voličov.

Dvojnásobné skóre

Keby sme vychádzali len z takto zverejnených údajov, ktoré s veľkým úspechom uzreli svetlo sveta aj na internete, z tohto duelu vychádza víťazne aspoň za minulý rok predsa len Mikloš, ktorý vykázal viac. V rubrike „príjmy z výkonu verejnej funkcie“ síce uviedol „len“ 23 532 oproti Ficovým 44 674 eur, ale na rozdiel od premiéra vyplnil aj nepovinnú kolónku „iné“ vo výške 86 261 eur, a tak mu vychádza dvojnásobné skóre. Zaujímavé je však porovnanie priznaného nehnuteľného majetku: kým Ficov výpočet stačil na zopár riadkov, ten Miklošov zabral dve počítačové obrazovky.

V tom prekonal aj svojho dlhoročného straníckeho a vládneho šéfa, expredsedu SDKÚ i kabinetu Mikuláša Dzurindu, ktorého majetok sa vmestil „len“ na jednu obrazovku. Navyše Miki okrem poslaneckého platu ako „iné“ priznal iba 6 751 eur, čo z neho oproti dlhoročnému adlátusovi Miklošovi robí priam chudáka.

Toho predstihol aj súčasný nástupca na stoličke šéfa dnes už dohasínajúcej SDKÚ Pavol Frešo, ktorý sa pochválil „inými“ príjmami v sume 39 781 eur.

Verejnosť by očakávala pútavejšie čítanie od výkazu bývalého Frešovho adlátusa, dnes hrdého lídra jednočlennej odštiepeneckej platformy SDKÚ Ľudovíta Kaníka, medzi ľudom vychýreného aj ako sociálny netvor. Kaník, ako podnikateľ povestný svojím vrelým vzťahom k zamestnancom i platobnou disciplínou, vďaka ktorej sa načas ocitol aj na zozname neplatičov, však sklamal. V rubrike „iné“ zabodoval veľkou nulou.

Len si uvedomme, že v pololegálnej ohlupovacej kampani pred voľbami v roku 2012 pofidérna strana 99% úplne neznámeho dobrodruha Ivana Weissa jednorazovo prehajdákala dva milióny eur.

Netrú biedu

Opoziční politici však ani zďaleka netrú biedu. Už v minulom čísle (EXTRA PLUS, august 2015 – Bohatí politici a chudobní občania) sme upozornili, že v rebríčku najlepšie zarábajúcich verejných činiteľov vedie predstaviteľ bezvýznamnej opozičnej strany. Líder bezobsažného spolku SKOK Juraj Miškov sa blysol cifrou celkového príjmu 644 496 eur, zrejme v utkvelej predstave, že tým nielen ohúri, ale aj získa voličov. Rozhodne je však na tom lepšie ako parlamentný opozičník a dinosaurus na politickej scéne Ján Figeľ, ktorý priznal 28 347 eur z výkonu politickej funkcie a paušálne náhrady 16 620 eur, s obligátnou nulou v kolónke „iné“.

Ako rovnako vzorný kresťan vyznieva aj politický nováčik Igor Matovič (OľaNO), známy aj svojím impériom regionálnych inzertných plátkov. Ten do rubriky „iné“ takisto zavesil nulu, no zabodoval ako parlamentná rarita, keď v kolónke „nehnuteľný majetok“ smelo uviedol: nemám. Zato jeho kontrahent Radoslav Procházka (Sieť, momentálne bez poslaneckého mandátu) vpísal do kolónky „iné“ aspoň 25 708 eur, hoci neuviedol, koľko získal „bez bločkov“ a koľko „pol na pol“.

Dlhy mecenášom

Ale tých kšeftov „pol na pol“ či skôr „bez bločkov“ je na politickom trhovisku veľmi veľa, život elity sa nimi hmýri. Potvrdenky či pokladničné doklady sa predsa nevydávajú za úplatky, provízie či „všimné“ a takéto položky ani nemôžu figurovať v nijakých výkazoch či priznaniach. Tam uvedené údaje predstavujú zväčša iba zlomok skutočných príjmov potentátov, ktorým poslanecké stoličky či ministerské kreslá slúžia spravidla len ako katapult do výšin skutočných či neskutočných kšeftov. Najprv však treba splatiť dlhy mecenášom, ktorí ich do týchto končín vystrelili, a ktorým sa často neopovážia nielen odvrávať, ale ani nedvihnúť mobil. Pritom ide o sumy, ktoré si nevieme predstaviť.

Len si uvedomme, že v pololegálnej ohlupovacej kampani pred voľbami v roku 2012 pofidérna strana 99% úplne neznámeho dobrodruha Ivana Weissa jednorazovo prehajdákala dva milióny eur. A so ziskom 1,58 skončila nie pre bránami parlamentu, ale na úpätí Vodného vrchu. Aké môžu potom byť skutočné príjmy tých, ktorí k mandátu prišli? Skutočne 25-tisíc ročne? Na to nám nijaké priznanie neodpovie. Ani na otázku, kto je „na Slovensku mimoriadne bohatý človek, možno bohatší ako Mečiar“.