OSOBNOSTI SLOVENSKA 6. ČASŤ: FRITIGILDA

Dnes u nás absolútne neznáma Fritigil alebo Fritigilda – podľa Papánka štrnásta slovenská kráľovná alebo teda kráľovná „na Slovensku“ – riešila problém „pravej viery“ na prelome 4. a 5. storočia. Bola vizigotského pôvodu a ariánskeho vierovyznania, ktorého symbolom bol rovnoramenný kríž v kruhu a betlehemská hviezda. Problém ariánstva, učenia alexandrijského biskupa Ariusa, bol v tom, že nepriznával Kristovi rovnocennosť s Bohom-otcom a so Svätým Duchom, hovoril, že Otec stvoril na začiatku Krista ako prostredníka medzi sebou a tvorstvom, a že teda nie sú rovnakej podstaty. To preto sa dodnes v Kréde modlíme o Kristovi ako o „splodenom, nie stvorenom“.

Na cirkevnom sneme v Ríme v rokoch 251 – 253, na ktorom sa podľa Paula Orosiusa zúčastnili aj dvaja biskupi spoza Dunaja, jeden z Jágra, druhý zo Zobora, teda Nitry, sa problém ariánstva neriešil. Odsúdili ho až v roku 325 na prvom nicejskom koncile, ktorý inicioval Konštantín Veľký. V Nicei „bludára“ Ariána fyzicky napadol prítomný sv. Mikuláš. Ariánstvo, zdá sa, u nás pretrvalo ešte dlho, údajne 500 rokov. Ktovie, či aj Samo a aj Pribina neboli ariáni?

Kedy prišla Fritigilda do Nitry? Podľa výkladu Alana Dologa, ktorý sa pridŕža Jordanesových záznamov, pravdepodobným predchodcom v kráľovskom kresle a manželom Fritigildy bol Kunimund Hunimund, Gót žijúci v rokoch 320 – 405. Ten vyhral vojnu so Suébmi, Slévmi, čiže Slovenmi v roku 395 a stal sa vládcom Nitry. Bol to rok, keď sa Rímska ríša rozdelila na východnú a západnú. Centrom východnej polovice sa stal Konštantínopol, a centrom západnej polovice zostal Rím.

Keď sa Fritigilda dopočula od obchodníkov o „novom učení“ a o nábožnom milánskom biskupovi Ambrózovi, zatúžila toto učenie poznať. Poslala mu dary a žiadala od neho hodnoverný výklad viery listom z roku 396, rok po tom, ako priviedla na svet svojho a Hunimundovho syna Gesimunda. Hunimund umrel v roku 405, vládla teda Fritigilda v Nitre sama a po nej syn Gesimund? Papánek ho medzi slovenskými kráľmi neuvádza. Dolog opravuje sled vládcov vtedajšieho obdobia takto: Viduar, Gabinius, Hunimund, Fritigilda, Gesimund do roku 469.

Na základe Fritigildinej žiadosti sv. Ambróz vytvoril výklad viery a poslal jej ho vo forme obšírneho listu. Odporúčal presvedčiť k viere i jej manžela a primäť ho i ľud k uzavretiu dohody o priateľstve s Rimanmi. História sa naozaj opakuje. Priateliť sa s nami za každú cenu chceli Rimania, Nemci, Sovieti, Američšania...

Nasledujúci rok sa Fritigilda vybrala do Milána. Ambróz vedel, že ide k nemu „pohanská“ kráľovná, ale nedočkal sa jej živý. Keď Fritigilda 10. apríla 397 dorazila do Milána, Ambróz už bol 6 dní mŕtvy. A tak bola na jeho pohrebe. Prijala krst a vrátila sa domov. Biskup Paulinus jej oznámil Ambrózov odkaz, aby založila štyri biskupstvá, pritom Nitrianske biskupstvo – ak už v roku 251 bol na Zobore biskup, zrejme len obnovila. Olomouckým biskupom sa stal Ambrózov žiak Fretoll, nitrianskym Sunnias.

Po kontakte s Ambrózom prijala Fritigilda „pravú vieru“, a uzavrela dohodu „Notitia Dignitatum“ s Rímom, ktorou sa mali Markomani i Góti riadiť. Podľa povesti dostala od sv. Ambróza sošku starej Matky Božej. Túto sošku pri návšteve na Svätom kopečku pri Olomouci korunoval 21. mája 1995 pápež Ján Pavol II. A samotná Fritigilda je vraj pochovaná v neďalekých Žarošiciach.

O biskupovi Sunniasovi píše v Dejinách nitrianskeho biskupstva Jozef Vurum. Aj historik a biskup Viliam Judák vie, že Fritigilda žiadala biskupa „pre svoje územie“, spochybňuje však historické podloženie vo vzťahu k Nitre. Avšak pod čiarou uvádza, že zoznam biskupov, nachádzajúci sa vo Vatikánskom tajnom archíve, uvádza spomedzi biskupov v Nitre ako prvého práve Sunniasa. Ten bol údajne Gót, a podľa Jordanesa boli Góti Slovenmi.

Je známa biskupova korešpondencia s Hieronymom, ktorý jemu a Fretollovi písal v roku 403. O sv. Hieronymovi, rodákovi z Ilýrie, sme sa už zmienili v súvislosti s jeho vizitáciou v egyptskej Nitrii. Mal však pravdu Ján Stanislav, že dávno pred kostolom Pribinovým bola v Nitre svätyňa sv. Hieronyma?

Svébi, teda Sloveni, boli v roku 468 pod vedením Gesimunda na lúpežnej výprave do Dalmácie, ktorú vraj spustošili. Cestou ešte ukradli stádo dobytka Ostrogótom, ktorých vládca Tiudimír dochytili pri Pelse, Plese, teda Balatone, a mnohých zajal, aj 72-ročného Gesimunda. Ale keďže boli vlastne súkmeňovci a Tiudimir mal pred sebou zlodeja – starca v obdivuhodnom veku, dal mu po roku slobodu. Gesimund sa však cítil ponížený a za zajatie sa chcel pomstiť. Rozpútal bitku na rieke Ipeľ v roku 469 svoju poslednú bitku. A po tejto bitke gótska vláda v Nitre skončila. Gesimund zahynul.

Vláda Gótov v Nitre trvala 75 rokov, a potom sa vrátila do rúk Slovenov – ariánov. Pojmu „arián“ sa však Papánek vyhýba. Po roku 469 vládol Slovenom Marót alebo Marovod, a potom Babák. Za jeho vlády Sloveni, teda „Slováci zanechali meno Markomani“ – píše Papánek.

A nasledoval Samo.