OŠÚPANÁ CIBUĽA

Bulbus nenažranosti, bezohľadnosti, arogancie, zapredanectva, perfídnosti a bezcharakternosti. Také je zloženie slzotvornej cibule, ktorá pod rodovým označením SDKÚ smrdela na Slovensku od začiatku tisícročia, na mamonárske podcibulie neúnavne nabaľujúc dužinaté listy chamtivcov, špekulantov, zradcov, stroskotancov a zbohatlíkov. Napokon sa sama ošúpala tak, že dnes už ani niet čo prihodiť do výdatného politického kompostoviska.

S odretými ušami

Zárodky tohto jedovatého plodu vyklíčili ešte v roku 1997 ako Strana demokratickej koalície (SDK), hojne polievaná vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, ktorého si vytýčila za cieľ z politiky vy­smra­diť. Húževnatú cibuľku z odpadlíckeho kvinteta (DÚ, KDH, DS, SDSS, SZS) počal hnojiť kádehácky emigrant Mikuláš Dzurinda, ktorý ju ako prvý predseda pod týmto názvom vypestoval na vládnu stranu. V roku 1998 sa prvýkrát stal premiérom, Slovensko vazalom Západu, z SDK sa stala SDKÚ, z väčšiny jej členov zbohatlíci, z väčšiny voličov chudáci.

„Ja som si svoje peniaze vybicykloval,“ znie pamätný výrok Dzurindu, ktorý takto na mítingu „upokojil“ robotníčky domáhajúce sa niekoľko mesiacov nevyplatených miezd. Napriek tejto bezočivosti sa po ďalších voľbách za úžasu svetových médií mohol opäť posadiť do premiérskeho kresla. „Chudoba si zvolila pravicu,“ nadchýnal sa vtedy britský denník Guardian.

Vtedy však už zápach tejto cibule omínal aj skalných stúpencov SDKÚ, ktorá tak po voľbách v roku 2006 musela odovzdať trafiku Robertovi Ficovi (Smer-SD). Na hnijúcu hľuzu teda prisadol významný sorosovský lupeň – Iveta Radičová a pod jej vedením sa SDKÚ, ktorá nikdy nevyhrala voľby(!), v roku 2010 tretíkrát stala vládnou stranou. Rozpad zlepenca s kumpánmi KDH, Most-Híd a pofidérnou SaS trval necelé dva roky a v predčasných voľbách v roku 2012 získala 6,09 percenta hlasov, aby sa tak s odretými ušami a naposledy dodriapala do NR SR.

Cap záhradníkom

Nenahraditeľného Dzurindu odrazu na čele strany nahradil  Pavol Frešo, od ktorého by sa lepší záhradník na ošúpanie tejto cibule asi nenašiel. Ako prvá sa odlúpla samotná Radičová a keď sa voličské preferencie v jú­ni 2014 scvrkli na magických 5,1 percenta, s príslovečnou statočnosťou potkanov opúšťajúcich topiacu sa loď zdupkali Dzurinda a Mikloš. Predbehli ich však prezieravejší Miroslav Beblavý, Magda Vášáryová a Lucia Žitňanská (december 2013). Potom sa odlúpol Martin Fedor (september 2014), Viliam Novotný a Eugen Jurzyca (december 2014) a napokon europoslanec Ivan Štefanec (február 2015). Takto okyptenú plodinu ešte prihnojil či pristrihol aj samotný Frešo, keď na zdesenie všetkých verných navrhol na post šéfa NKÚ vládou podporovaného Karola Mitríka. Skresal tak ešte z 2,3 percenta voličov, ktorých strane pripisovali májové prieskumy. Nad takýmto pahýľom by už zaplakal aj najzarytejší ficovec, no podpredseda SDKÚ Ľudovít Kaník ešte prišiel s dobrým vtipom: založil vnútornú platformu, ktorou chce tento vyhlásený sociálny netvor stranu spasiť. Neblysol sa síce zmyslom pre realitu, ale určite pre humor, vďaka ktorému sa tento zvyškový cibuliak môže ocitnúť v iredentistickom maďarskom guláši Mosta-Híd či demokratickom šolete hnutia NOVA. Z cibule SDKÚ však už nezostane ani štipľavý slzavý smrad.