OTEC PSYCHOANALÝZY

Hoci sa počas svojho života dočkal skôr kritiky než uznania, v súčasnosti je jedným z najcitovanejších psychológov
20. sto­ročia. Optikou kontroverznosti sa však naňho mnohí dívajú dodnes – nečudo, ľudská sexualita fascinovala Sigmunda Freuda viac, ako bolo prípustné. Napriek tomu vraj išlo o láskavého a čestného človeka, ktorý prežil celý život po boku jednej ženy a pestré sexuálne škandály či skryté úchylky by sme v jeho životopise hľadali márne.

Mystérium narodenia

Predkovia slávneho psychológa žili od 15. sto­ročia v Kolíne nad Rýnom, odkiaľ utiekli pred pogromom na východ. V 19. storočí sa z Litvy odsťahovali do Haliče a napokon zakotvili v Rakúsko-Uhorsku. Freud sa narodil v moravskom mestečku Příbor do rodiny asimilovaných židov a jeho pôvodné meno znelo Sigismund Schlomo Simcha. Bol najstarší z ôsmich detí z tretieho manželstva obchodníka s látkami Jákoba Freuda s Amáliou Nathanovou. Dátum jeho narodenia je zahalený rúškom tajomstva. Jeho otec totiž do rodinnej kroniky poznačil utorok v mesiaci roš chodeš roku 5616, čo po zložitom výpočte potvrdzuje oficiálny dátum Sigmundovho narodenia, ktorý pripadá na 6. mája 1856. Do roku 1931 o tomto dátume nikto nepochyboval, vtedy sa však v Příbore rozhodli na počesť slávneho rodáka vytvoriť pamätnú dosku a nahliadli do obecnej matriky, kam pisár poznačil 6. marec 1856.

Keď sa Freud narodil, mal už dvoch dospelých nevlastných bratov. Svojho otca vraj spočiatku považoval za dedka a nevlastného brata za otca. Hovorí sa, že bol mamin maznáčik a omnoho bližšie než k súrodencom mal k svojmu rovnako starému synovcovi. Spolu s rodinou sa ako trojročný z ekonomických dôvodov presťahoval do Viedne. Základné vzdelanie získal doma a už ako osemročný čítal Shakespeara, Homéra či Goetheho. Na gymnáziu patril k najlepším študentom a zaujímal sa najmä o právo, po prečítaní Goetheho spisu O prírode sa však rozhodol pre dráhu lekára. Štúdium medicíny započal v roku 1873 na Viedenskej univerzite.

Z vedca lekár

Ešte počas štúdia sa venoval vede a výskumu, do jeho života však zasiahla láska k Marte Bernaysovej. Jej rodina mu dala najavo, že si Martu nemôže vziať, kým nebude dostatočne finančne zabezpečený, a to ho podnietilo zamestnať sa na pozícii asistenta vo Viedenskej všeobecnej nemocnici. Naďalej inklinoval k výskumu – zdokonalil napríklad metódu farbenia neurologických rezov a známy bol tiež experimentmi s kokaínom. Vlna kritiky sa naňho vzniesla vo chvíli, keď chcel svojmu kolegovi Ernstovi von Flei­schlovi pomôcť zbaviť sa závislosti od morfia dávkami kokaínu. Dopadlo to tragicky – Fleischl sa po tejto liečbe nielenže morfia nezbavil, ale navykol si aj na kokaín.

Hoci sa Freud prezentoval ako ateista, na svoj židovský pôvod bol patrične hrdý. 

V roku 1885 sa stal súkromným docentom, ale jeho ekonomická situácia sa nezlepšila. Prijal preto miesto na klinike v Oberdöblingu, kde sa prvýkrát dopočul o hypnóze, a následne odišiel na ročný pobyt do Paríža k profesorovi Jeanovi-Martinovi Charcotovi, ktorý prezentoval účinky hypnózy na dobrovoľníkoch. Po jeho boku Freud pochopil, že môže existovať myslenie oddelené od vedomia, čo bolo základom pre jeho neskorší koncept nevedomia.

Revolučná metóda

Po návrate do Viedne v roku 1886 sa mohol konečne oženiť s Martou a otvoriť si súkromnú ambulanciu, kde sa zaoberal predovšetkým liečením neuróz a hystérie. Spočiatku na svojich pacientoch skúšal metódu elektroliečby, rýchlo však zistil, že nefunguje. Začal používať hypnózu, ktorú sa naučil vo Francúzsku. Touto cestou sa prepracoval k vlastnej teórii ľudskej osobnosti – psychoanalýze, ktorá sa vyvinula z tzv. katartickej metódy. Spolu s profesorom Breuerom spísali spoločné dielo – Štúdie o hystérii. Samotná psychoanalýza je založená na metóde voľných asociácií, keď sa dialóg medzi lekárom a pacientom povýši na pacientov monológ. Aby Freud pacientov ešte menej rozptyľoval, vytvoril im dokonalé prostredie na liečbu, ktoré je dnes známe ako Freudova pohovka. Nová metóda ho utvrdila v niekoľkých veciach – existuje i nevedomá časť mysle, kľúčovou správou o nej je nočný sen a zásadnú úlohu pri neurotickej poruche hrá sexualita.

Spočiatku budili jeho objavy odpor a uvrhli ho do izolácie. Prvých priaznivcov medzi viedenskými lekármi si získal až po roku 1902, keď ho vymenovali za mimoriadneho profesora. Veľký popud k uznaniu psychoanalýzy bola aj prvá svetová vojna, okrem iného i vďaka významnému úspechu psychoanalytikov pri liečbe vojnových neuróz.

Freud mal mimoriadny vplyv aj na rozvoj moderného umenia, predovšetkým surrealizmu, sám však pre tento smer veľké pochopenie nemal. Pri diskusii o expresionistickom maliarstve sa vyjadril: „Mali by ste vedieť, že v bežnom živote som k bláznom veľmi netolerantný,“ a vyhlásil, že moderní maliari trpia vrodenými poruchami zraku. Naopak, klasické umenie ho fascinovalo už v detstve a vo vyššom veku mal sám umelecké ambície.

Sila priania

Je známe, že Freud sa počas celého svojho života prezentoval ako ateista. Náboženské rituály prirovnal k rituálom nutkavého neurotika a náboženstvo označil za neurózu, neskôr dokonca za ilúziu. Napriek tomu mal veľmi blízko k numerológii a poverčivosti. Nevylučoval, že môže existovať telepatický prenos myšlienok medzi ľuďmi a tí najodvážnejší dokonca tvrdia, že jeho psychoanalýza vychádza z kabaly. Podobné špekulácie o utajovanom ovplyvnení okultizmom niekedy podporuje aj fakt, že Freud bol členom židovskej odnože slobodomurárskeho hnutia B'naj B'rit. Jeho členstvo v tomto spolku malo však význam skôr z hľadiska identifikácie sa so židovskou národnosťou. Spolok bol navyše prvý, ktorý ho pozval na prednášku o psychoanalýze, a to ešte v čase, keď mal všade inde dvere zatvorené. Preukázanú dôveru si do konca života cenil.

Aj preto sa ho mimoriadne dotkla vlna antisemitizmu, s ktorou sa stretol už ako študent na Viedenskej univerzite. Do poslednej chvíle veril, že sa v Rakúsku nacizmus neuchytí a aj preto sa dlho bránil emigrácii. Keď v máji 1933 nacisti v Berlíne pálili jeho knihy považujúc jeho psychológiu za zvrhlú, iba sucho skonštatoval: „Aké robíme pokroky! V stredoveku by ma upálili, dnes im stačí páliť moje knihy.“ Až po násilnom pripojení Rakúska k Nemecku v roku 1938 pochopil, že útek je nevyhnutný, to ho však už nacisti nechceli pustiť. Pomohla mu analytička a grécka princezná Mária Bonapartová, diplomatické kroky Spojených štátov i Benito Mussolini, ktorý si Freuda a jeho prácu nesmierne vážil. Vďaka týmto ľuďom mohol spolu s dcérou Annou odísť do Londýna, kde 23. septembra 1939 umrel. Ťažko chorý Freud sa do večnosti neodobral celkom prirodzeným spôsobom – svojho lekára Maxa Schura požiadal o smrteľnú dávku morfia po tom, ako dočítal Balzacovu novelu Šagrénova koža, ktorá hovorí o sile priania. Napriek židovskému zvyku bol po smrti spopolnený.