PAVOL SLOTA NAVŠTÍVIL ‚ZAKÁZANÉʻ MIESTA NA DONBASE – DONECK, AVDEJEVKA ČI MARIUPOL

Nejeden občiansky aktivista či dnes koaličný politik vycestoval do Ruska, aby informovali, aká je tam situácia, no vy ste urobili niečo, čo doteraz neurobil nikto z nich, vybrali ste sa na Donbas. Čo vás k tomu viedlo?

Často hovorím o banderizme, o tom, že režim na Ukrajine je s ním prepojený a pri moci sú neonacisti, ktorí ovládajú armádu, políciu, silové zložky. Upozorňujem tiež na to, že sa ignoruje fakt, alebo nepozerá sa na to, že vojna tam netrvá len dva roky a že všetko nasvedčuje tomu, že konflikt bol organizovaný Západom. Dokazujú to nie moje pocity, ale aj vyhlásenie Nulandovej, že pred rokom 2014 „nasypali“ Ukrajine päť miliárd dolárov. Takisto keď sa pozriete na to, ako si guvernér McCain podáva ruky s Olehom Ťahnybokom, neonacistom, ktorý na svojich snemoch Pravého sektora pred všetkými hajloval, a potom ich spolu vidíte aj v roku 2016, dokonca s americkým senátorom Lindseym Grahamom, ako spoločne hovoria, že Rusov treba poraziť, hovorí to za všetko. Chcel som však mať aj vlastnú skúsenosť, nie iba sprostredkovanú médiami či analytikmi z Veľkej Británie, USA alebo Ruska. Tento rok som mal možnosť byť trikrát v Rusku. Prvé dva razy som bol v Petrohrade na pozvanie vysokej školy – Prezidentskej akadémie. Tam som sa na Nevskom fóre stretol s ľuďmi, ktorým som hovoril o tom, že by som chcel ísť na Donbas, rozprávať sa s mamičkami, veteránmi, s ľuďmi, ktorí osem rokov trpeli občianskou vojnou. Sprostredkovali mi stretnutia s ľuďmi aj s vojnovými spravodajcami, ktorí pochopili, že to myslím úprimne a umožnili mi tam vycestovať. Rozprávali sme sa o tom, ako kolektívny Západ, všetky členské štáty EÚ a NATO a aj my Slováci sme osem rokov pozerali radšej doľava, aby sme nevideli, že tam ukrajinský banderovský režim terorizuje a pácha genocídu na etnických Rusoch.

Pavol Slota sa narodil 4. marca 1981 v Košiciach. Študoval na Belgickom lýceu GBZA v Žiline. Je absolventom Fakulty prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity. V rokoch 2003 – 2005 pôsobil na poste manažéra spoločnosti Speat, s. r. o., kde zastupoval mesto Žilina pri prístupových rokovaniach a prezentáciách s Kia Motors. Dnes podniká v oblasti developerstva a realít. Aktívne hovorí po anglicky, nemecky a francúzsky. Je synom niekdajšieho obnoviteľa a predsedu SNS. V roku 2021 založil politickú stranu DOMOV – národná strana. Jeho cieľom je presadzovanie národných myšlienok, kresťanských hodnôt a sociálnej spravodlivosti pre všetkých Slovákov. V októbri tohto roka vycestoval do Ruska, aby priniesol dokument VOĽBA NÁRODA – Svedectvo z Donbasu, ktorý bude mať premiéru v piatok 15. novembra o 20.00 h v Pistoriho paláci v Bratislave. Redakcia Extra plus dokument taktiež odvysiela naživo na www.extraplus.sk. Pavol Slota navštívil ‚zakázanéʻ miesta na Donbase ako Doneck, Avdejevka či Mariupol, aby na vlastné oči videl realitu a na vlastné uši počul pravdu od miestnych obyvateľov. Dokumentom chce sprostredkovať skutočný stav a skutočné príbehy z miesta činu. Porozpráva, čo mu o banderovcoch rozprávali miestni obyvatelia, prečo mal nepriestrelnú vestu, ako končí západná technika na ruskej pôde, a prečo ľudia Donbasu tvrdia, že Rusi sú ich osloboditelia a nie okupanti.

Západ si dlhodobo zatváral oči a ignoroval utrpenie etnických Rusov. Prečo?

Túto otázku som dostal na mariupolskej vysokej škole, položili mi ju dvadsaťroční ľudia, ktorí od svojich desiatich rokov žijú vo vojnovom stave. Rozohnil som sa a vysvetlil im, že za tým vždy treba hľadať motív. Vojna sa nepripravuje rok, dva ani tri. Sú to roky príprav a plánov a vždy za tým treba hľadať biznis a peniaze. Keď vidíme, že dnes USA, ten hegemón, ktorý stráca pôdu pod nohami, znovu oživuje svoje hospodárstvo na základe zbrojárskeho priemyslu aj na úkor EÚ a Slovákov, tak to je ten skutočný nepriateľ, pre ktorého nemá ľudský život žiadnu cenu. Tam treba hľadať, prečo Západ nič nerobil, len sa prizeral. On je spolupáchateľ, ktorý to na čele s Veľkou Britániou a USA naplánoval. Ako povedala Nulandová, vďaka piatim miliardám dolárov vznikli neonacistické batalióny. Využili situáciu, keď sa tí chudobní Ukrajinci nemali kam pozrieť, začali podporovať neonacistov, ako je Oleh Ťahnybok, ktorý by bez problémov aj dnes zabil hociktorého Rusa. Využili náladu Ukrajincov, ktorí z vlastného komplexu menejcennosti nadobudli dojem, že sa môžu nad Rusov vyvyšovať. K tomu sa stačí pozrieť na vyjadrenia Angely Merkelovej, že Minské dohody mali byť len akýmsi zdržaním Putina na vyzbrojenie Ukrajiny a nachystanie sa na vojnu. Stačí sa pozrieť, čo dnes stvára Ursula von der Leyenová, ale aj predstavitelia NATO, ktoré sa síce tvári, že vo vojne nie je, ale niekoľkokrát bolo povedané, že NATO na Ukrajine nesmie prehrať. Táto vojna je zástupnou vojnou kolektívneho Západu s Ruskou federáciou. A všetci politici kolektívneho Západu, ktorí sú nastavení liberálne, progresívne, môžeme ich nazývať dúhovými marxistami, oni už dávno mali plány a sťažovali sa na to, že nie je fér, že Ruská federácia má všetky zdroje a nerastné suroviny. Dokonca plánovali, ako si ju rozkrájajú, keď ju Ukrajina porazí v tejto vojne. Západ a aj predstavitelia Slovenska za tých osem rokov ignorovali to, čo sa tam dialo. Podľa mňa išlo len o plán, ako sa dostať k nerastným zdrojom Ukrajiny a Ruskej federácie. Nehovoriac o tých biologických laboratóriách, ktoré na Ukrajine vraj najskôr neboli a potom aj samotná Nulandová musela priznať, že tam sú. Bolo v pláne, že sa to nakoniec skončí vojnou. Dochádzalo k porušovaniu dohôd z časov minulých, keď sa hovorilo o tom, že sa NATO nebude viac posúvať na východ. Vladimir Putin dnes žiada, aby sa hranice NATO vrátili do deväťdesiatych rokov, čím nežiada, aby niekto z NATO vystúpil.

Stretli sme sa krátko pred tým, ako ste vycestovali a nedali ste na sebe znať žiadny nepokoj, ale predsa len, nemali ste obavy, mali ste predstavu, do čoho vlastne idete?

Som členom Únie vojnových veteránov a chodievame aj do Juhoslávie, čiže mal som nejakú predstavu, čo vojna skutočne je. Som extrémny športovec a priznám sa, že som necítil veľkú obavu. Samozrejme, partnerka mi hneď povedala, že takéto veci som mal vymýšľať, keď sme nemali dieťa, ale ja som chcel za každú cenu vidieť, čo sa tam deje a počuť, ako to tam prebieha od tých, ktorých sa to najviac týka. Boli to etnickí Rusi alebo Ukrajinci, ktorí dnes už nechcú žiť na Ukrajine. Všetky informácie, o ktorých som si myslel, že sú pravdivé, sa potvrdili a môj pocit sa ešte znásobil. Videl som rozstrieľané domy, predmestia Donecka, ktoré sú zarastené náletovou zeleňou do výšky druhého poschodia, a to sa nestane za dva roky. Tých desať rokov tam strašne cítiť. Sprievodkyňa, spisovateľka poézie Inna mi opisovala krutosť operátorov dronov, ktoré používa ukrajinská armáda, vraj pre zábavu zhadzujú granáty do komínov rodinných domov. Aj strecha jej domu, kde žije s mamou a otcom, má dnes dieru a aj napriek tomu, že ide krutá zima, tú strechu neopravujú, pretože keby títo operátori sediaci desiatky kilometrov ďaleko v teple videli, že je opravená, opätovne by sa stali cieľom útoku. Žije na predmestí, ktoré je päť kilometrov od frontu a tam drony stále lietajú. Ukázala mi budovu, ktorá bola zbombardovaná na ulici, kde nikdy nebol, nie je a nebude žiadny vojenský cieľ. Štyria ľudia boli na mieste mŕtvi, viacerí zranení. Neďaleko od toho miesta bol zase autobus plný ľudí, ktorí tam zhoreli zaživa, preto, že ukrajinský operátor má záľubu zabíjať civilistov. Je zarážajúce, že za tých desať rokov si ľudia zvykli na to, čo sa tam deje. Trikrát som mal pocit ohrozenia života, ale najzvláštnejšie pre mňa bolo to imitovanie normálneho života. Večer do jedenástej plné reštaurácie, ľudia chodia do roboty, deti do školy, policajti merajú rýchlosť, fungujú čerpacie stanice s tým, že do výšky dvoch metrov sú tam poopierané vrecia s pieskom, pretože aj tie pumpy sú cieľom dronov a potom keď sa rozprávate s tými ľuďmi a opisujú vám, že ich odrezali od dôchodkov, od vody... To nie je o tom, že nemajú čo piť, ale problém je aj hygienický, môžu vzniknúť rôzne choroby. Doneck je zásobovaný vodou z ruskej strany, ale nestačí to. V hoteli sme mali osem päťlitrových bandasiek pre prípad, že vypadne voda. Na pumpách sa nedali používať toalety. Odrezali ich od liekov, cukrovkári boli bez inzulínu a toto bol spôsob ukrajinského banderovského režimu, ako donútiť etnických Rusov pokľaknúť a prestať hovoriť po rusky, svojou rodnou rečou. A Západ nevidí žiadne porušovanie ľudských práv. Neviem, čo tam robili pozorovatelia z OBSE, z OSN, prečo OSN spí? Vedeli o tom, že tam zomrelo 16-tisíc ľudí, je to oficiálne číslo, ale nik s tým nič nerobí. Nik nejde na medzinárodný súdny tribunál a nevystavuje žiadne zatykače, ani na Porošenka, ani na Zelenského.

Majú tí ľudia predstavu, ako sa to celé skončí, čo bude ďalej?

Dúfajú v lepšiu budúcnosť, keďže sú pod ochrannými krídlami Ruskej federácie. Prebehli tam aj referendá, ktoré potvrdili, že títo obyvatelia chcú patriť pod Ruskú federáciu. Oni všetci dúfajú, že vďaka jadrovej a ekonomickej superveľmoci, akou Rusko je, sú v bezpečí, aj keď každý z nich počíta s tým, že sa každý deň môže niečo stať. Cestovali sme na viac miest v tých regiónoch, boli sme v úplnej blízkosti frontu, kam s nami odmietol ísť aj sprievodca a museli nám prideliť vojaka. Chcel som ísť aj do zóny, kde je ostrá paľba, ale tam ma už nepustili. V Donecku som prežil najviac času, potom sme boli v Mariupole, ktorý bol v našich médiách dookola prezentovaný len ako jedno sídlisko a že zvyšok mesta je zrovnaný so zemou, čo tak, samozrejme, nie je. Boli sme v Avdejevke, do Gorlovky nás nepustili, lebo sa tam každý deň strieľa a denne zomrie desať civilistov. Ďalšie mesto, kde sme boli, sa volalo Jasinovataja, tu sme navštívili dom sociálnych vecí, kde boli utečenci z frontu, ktorí sa s nami nechceli rozprávať, lebo mali strach o svojich milovaných a svoje rodiny, ktoré sú na fronte z druhej strany. Niektorí ľudia plakali, niektorí ušli do izieb a nechceli sa s nami rozprávať. Jasinovataja je veľmi blízko Avdejevky a Orlovky, kam sme sa potom presunuli, a na tomto mieste to bolo asi najrealistickejšie. Tam som sa rozprával s ľuďmi, ktorí tam ostali aj počas bojov, neopustili svoje byty a domy a ukazovali mi bytovky, v ktorých boli ešte zasypaní civilisti v pivniciach, lebo ukrajinská armáda, a nedá mi nepovedať neonacisti a banderovci, používala týchto ľudí ako živý štít.

Podstatne viac sa dozviete v dokumente VOĽBA NÁRODA – Svedectvo z Donbasu, ktorý odvysielame v piatok 15. novembra o 20.00 h naživo na www.extraplus.sk