POKRIVENÉ HISTORICKÉ VEDOMIE NÁM VZALO VLASTNÚ IDENTITU

Štátny tajomník na kultúre Štefan Kuffa, ten teda tomu dal! Priznal sa ku Kristovi, chce mať z neho kráľa Slovenska, a tak chudáci z jedného denníka, ktorý vlastne ani nemá meno, ihneď prišli na to, že Ježiš je predsa „rex judaorum“ a ako teda môže byť „rex“ nejakého Slovenska, a tak ďalej, a tak ďalej. Sekularizácia tomuto národu, ale napríklad i KBS (Konferencii biskupov Slovenska) pomohla asi tak, ako klapky na očiach ťažného koňa. A pokrivené historické vedomie mu vzalo vlastnú identitu spred tisícročia/tisícročí. Časť našej starej histórie ktosi za nás pridelil „Germánom“, ďalšiu uhorskú časť „Maďarom“, ktorí však pojem Uhor ani nepoznajú, a tak ďalej, a tak ďalej. Naši predkovia boli Sloveni a ostali by dodnes Slovenmi – tak ako ich ženy ostali Slovenkami a ich vlasť Slovenskom, nebyť nevôle našich mladších „súrodencov“, ktorí od Dunaja a od Slovenov (napríklad aj podľa mnícha Nestora) poodskakovali a stali sa z nich Česi, Poliaci, Rusi, a tak ďalej, a tak ďalej. Naši najbližší susedia, teda Česi, pocit mladšieho brata nezvládli. Zo Slovenov urobili Slovanov (ešteže Lepa Brena spieva, že je „Jugoslovenka“!), potom zo slovenských mužov z Nitravy a okolia premenovali na Slovákov, a keď ani to nestačilo, v roku 1883 vynašiel Georg Jiří Polívka (1858 – 1933), český slavista, istý čas vedúci funkcionár Česko-slovenskej akadémie vied, „staroslověnčinu“ a „starých Slověnov“. Pred rokom 1883 neboli ani Slověni ani staroslověnčina. Prelistujte si Štúra či Bernoláka. V tom roku 1883 odpovedal na otázku z nadpisu štúdie „Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky?“ a navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu staroslovenský jazyk začal používať termín staroslověnský jazyk. Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci prevzali grafému „ě“ a neskôr „ie“ a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina, lebo nevedeli o čo ide. Že cieľom tejto navonok „malichernej“ gramatickej novoty, na ktorú sme si už – viď kritiku Kuffu! – zvykli, mal byť i je úspešný pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov. Malá, nepatrná zámena „e“ za „ě“ a „ie“ mala prispieť (a veruže prispela!) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov. Ignorovanie a asimilácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore nielen západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa v jeho mene. Napokon pozrime sa na to z druhej strany: stačí namiesto novotvaru sloviensky, starosloviensky použiť slovenský, staroslovenský, a všetko má iný, pôvodný, slovenský význam a zmysel: staroslovenčina, starí Sloveni (Slováci), stará slovenská cirkev. A aj štvrtý liturgický jazyk: staroslovenčina. A ešte praktická otázka: kto teda boli a kde žili Slovieni? A kde sú teraz? Vymreli? Kedy?