POLITICKÉ KÁDROVANIE

S kádrovaním politických strán sa stretávame už od počiatku našej histórie parlamentnej demokracie. Počas prvej Československej republiky sa – ako v knihe Demokrati spomínal Janko Jesenský – hovorilo o štátotvorných a štátoborných stranách. Štátotvorné boli tie, ktoré so zápalom podporovali prezidenta, ideu čechoslovakizmu a pražský centralizmus, no a štátoborné, to boli všetky ostatné; síce oficiálne povolené, no vytrvalo diskreditované, často perzekvované a napospol označované za hrozbu pre republiku. Aj dnes sa strany podobne čiernobielo rozdeľujú na štandardné a neštandardné. Na celoeurópskej úrovni sme v posledných rokoch v čoraz väčšej miere svedkami varovaní elít pred nástupom antisystémových hnutí. Slovensko v tomto ohľade nie je výnimka.

Ako huby po daždi

Lídri vládnej koalície aj preto dnes hovoria o sprísňovaní podmienok kandidatúry v parlamentných voľbách vymedzených v zákone o politických stranách. Béla Bugár na margo posledných volieb pre TASR uviedol: „Je neprípustné, aby si niekto pred voľbami kúpil stranu a 'hurá ideme'. To nie. Členská základňa je tiež dôležitá. Pre činnosť strany je dôležité, aby mala v regiónoch svojich ľudí, aby bola normálne vybudovaná.“

Na celoeurópskej úrovni sme v posledných rokoch v čoraz väčšej miere svedkami varovaní elít pred nástupom antisystémových hnutí. Slovensko v tomto ohľade nie je výnimka.

Narážal pri tom pravdepodobne na Borisa Kollára, ktorý svoju stranu zakladal krátko pred voľbami prebratím subjektu SOS, v ktorom mal figurovať Peter Marček ako predseda a zároveň jediný člen. Pravdepodobne mal pri vyhlásení na mysli aj ĽSNS, ktorá vznikla transformáciou recesistického projektu Strany priateľov vína. Vo volaní po reforme Bugárovi sekundoval koaličný partner Andrej Danko: „Musíme zmeniť systém súťaže politických strán, zákon o politických stranách. Aby nebolo možné skúpiť do týždňa dve politické strany, mať stranu so štyrmi ľuďmi, xenofóbnu stranu. Dnes môže súťažiť s politickou stranou zo dňa na deň ktokoľvek, kto uvádza ľudí do omylu.“ Za zamyslenie stojí, či si Andrej Danko uvedomuje, že ak by sa čisto teoreticky podarilo už dávnejšie zamedziť fungovanie strán, ktoré by dnes boli poľahky označené za xenofóbne, nemal by pravdepodobne v akej strane urobiť kariéru a neskôr v nej prebrať predsednícke kreslo.

Sebecké pohnútky

Základný problém návrhu je, že vo volaní oboch predsedov menších strán po sťažení kandidatúry subjektom, ktoré neprejdú ich kritériami, môžeme vycítiť egoistické pohnútky. Bolo by ťažšie dostať do politickej súťaže nový projekt, a tak by sa mohli etablované strany cítiť bezpečnejšie. S trochou zveličenia možno povedať, že by šlo o akýsi pokus zakonzervovať stranícky systém. Návrh Bugára a Danka má totiž podľa ich vlastných slov viesť k situácii, keď by šancu dostať sa do parlamentu stratili mnohé subjekty, ktoré by inak získali podporu voličov. Navrhované opatrenia by teda prispeli k zníženiu úrovne demokracie, ktorá je vďaka praktickej nefunkčnosti inštitútu referenda na Slovensku aj tak dosť nízka. Pripomeňme si, že k posilneniu partokracie prispelo už dávnejšie zabránenie jednotlivcom kandidovať do Národnej rady SR. Využívanie členskej základne ako argumentu tiež nedáva veľmi zmysel, napríklad Richard Sulík sa nikdy netajil tým, že si neželá zakladať masovú stranu. Že by strana mala mať silnú regionálnu štruktúru, sú len subjektívne kritériá predsedov SNS a Mosta-Híd, ktorých subjekty túto požiadavku spĺňajú. Samotná otázka štandardnosti je tiež veľmi subjektívna. Podľa predsedu Strany európskych socialistov Gianniho Pittellu nie je dodnes štandardná strana ani SNS, o čom je presvedčený tak pevne, že pred ňou staronového premiéra vystríhal slovami: „Robert Fico sa pokúša vytvoriť koaličnú vládu, kde je medzi inými aj nacionalistická strana SNS, čo vzbudzuje obavy. Mal by upustiť od tejto politickej cesty, pretože riskuje rozpor s progresívnymi hodnotami a princípmi.“ A úprimne, nakoľko štandardný je Bugárov dvojtvárny projekt? Veď jeho základný cieľ je zabezpečiť si komparatívnu výhodu proti SMK tak, že strana v Bratislave ako Most loví na intelektuálnych besedách slovenského liberálneho voliča, no od Senca po Čiernu nad Tisou už funguje po kulturákoch pri guláši zásadne ako Híd.

Obmedziť a zakázať

Kým Bugár s Dankom by politickú súťaž nováčikom len sťažili, časť tretieho sektora by prikročila rovno k rušeniu nevyhovujúcich strán. Najhlasnejšie po tom volá Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv (IĽP), ktorý tvrdí, že celá opozícia sa skladá z neoliberálnych islamofóbov, proputinovských konšpirátorov a neonacistov. Kotlebovu Ľudovú stranu Naše Slovensko chce zakázať s veľkým zápalom, no, bohužiaľ, bez argumentov, keďže podanie na generálnu prokuratúru zverejnené na stránke IĽP hovorí iba to, že stanovy aj program ĽSNS sú v rozpore s ústavou, čo však nie je podporené ani jediným dôkazom. Keď sa však oblúkom vrátime k vládnym predstaviteľom, aj tí v mnohých záležitostiach pristupujú k veciam veľmi laicky. Napríklad v programovom vyhlásení vlády sa píše, že tá „podporí vyučovanie na základných školách a stredných školách o živote národnostných menšín žijúcich v SR a ich histórii v kontexte prevencie a boja proti extrémizmu, nacio­nalizmu a extrémnym prejavom správania“. Takže so štúrovcami a Bernolákom sa asi môžeme rozlúčiť. Nacionalizmus – ktorého definíciu zrejme nikto z vlády nepozná – je kategoricky zlý a vláda sa proti nemu chystá bojovať v duchu hodnôt inkluzívnej kozmopolitnej spoločnosti.

Návrh Bugára a Danka má totiž podľa ich vlastných slov viesť k situácii, keď by šancu dostať sa do parlamentu stratili mnohé subjekty, ktoré by inak získali podporu voličov.

Že nacionalizmus – inak zvaný aj národovectvo – je primárne o láske k svojej národnej histórii, jazyku a tradíciám, sa zrejme autorom programového vyhlásenia neobťažoval nikto vysvetliť. Keď teda vláda vykresľuje národovectvo ako niečo inherentne zlé a keď sa pod takýto dokument podpíše Slovenská národná strana, potom nečudo, že toľko Slovákov stráca ilúzie o štandardných stranách. A že potom toľkí v honbe za záchranou tradičných hodnôt skončia v náručí neštandardných strán. Táto narastajúca socioskupina sa už k stranám establišmentu nikdy nevráti, nikde v Európe sa to nestalo. Politici by si preto mohli uvedomiť, že represiami ju iba podráždia a nástup antisystémových strán rozhodne nezastavia.

AKÝ JE VÁŠ NÁZOR NA ZMENU ZÁKONA O POLITICKÝCH STRANÁCH, KTORÝ MIENIA PRESADIŤ PREDSEDA SNS ANDREJ DANKO A PREDSEDA MOST-HÍD BÉLA BUGÁR?

Predseda Národnej rady SR Andrej Danko (SNS) plánuje zmeniť zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach. Výhrady má k súčasným pravidlám, ktoré umožnili prekročiť brány parlamentu stranám typu ĽSNS Mariána Kotlebu, Sme rodina Borisa Kollára a OĽaNO Igora Matoviča. „Ich ideológia a činnosť členov musí byť v súlade s listinou práv a slobôd, aby nemiatli voličov,“ vysvetlil. Politické subjekty tiež podľa neho nemôžu byť len „eseročky rodinných príslušníkov“. Danko volá po zmene zákona tak, aby sa vrátila súťaž štandardných politických strán. Práve tie sú podľa neho stabilitou štátu. „Bez politických strán nemôžete vládnuť. Nemôže byť v parlamente 150 Igorov Matovičov a Danov Lipšicov. Veď tí by sa v živote na ničom nedohodli,“ zdôraznil. Zákon má do budúcnosti definovať minimálne počty členov a stranícke štruktúry. Zmena sa má dotknúť aj peňazí, ktoré strany dostávajú na fungovanie od štátu. Do budúcnosti by ich použitie mali jasne a transparentne zverejňovať. Pre svoj návrh má Danko podporu strán Sieť a Most-Híd.

Richard Sulík
europoslanec a predseda SaS

Neviem vám odpovedať. Počkám si na konkrétny návrh.

Marián Kotleba
poslanec NR SR a predseda ĽSNS

Neodpovedal.

Boris Kollár
poslanec NR SR a predseda Sme rodina

Neodpovedal.

František Škvrnda
vysokoškolský pedagóg (Fakulta medzinárodných vzťahov EU) a bezpečnostný analytik

Pôsobenie politických strán na Slovensku má mnoho nedostatkov. Určité úpravy procesu vzniku politickej strany a požiadaviek možno privítať. Po všeobecnej výzve na takýto postup však treba počítať s tým, že konkrétne sa bude diskutovať o rôznych veciach a oháňať pritom aj potrebou demokracie, a to riešenie problémov spravidla skomplikuje. Riešiť by sa mali aj otázky financovania strán a ich prístupu do médií, čo je však ťažké regulovať. Okrem toho nielen na Slovensku, ale aj vo svete sa ukazuje, že štandardné politické strany zápasia s mnohými ťažkosťami, avšak formálne úpravy nemusia viesť k žiaducej zmene.

Jaroslav Paška
poslanec NR SR (SNS)

Skúsenosti z marcových volieb potvrdili, že súčasný zákon o politických stranách je najmä v oblasti financovania, transparentného nakladania so štátnou podporou, ale aj v oblastiach súvisiacich s demokratickou legitimitou vnútornej organizácie a rozhodovacích procedúr politických subjektov dosť benevolentný. Týmto ponecháva istý priestor aj na využívanie nekalých praktík v demokratickej súťaži o hlasy voličov. Dnes je naozaj vhodný čas na otvorenie konštruktívnej diskusie o tom, ako právnymi nástrojmi vylepšiť podmienky súťaže politických strán v ich súbojoch o priazeň verejnosti tak, aby sme precíznejšími a korektnejšími pravidlami predišli objavujúcim sa náznakom rizík z narušenia, rozkladu či devastácie nášho ešte mladého a iste nie aj celkom dokonalého demokratického politického systému.

Roman Stopka
podnikateľ

Pre ľudskú slobodu sú takéto myšlienky rovnako nebezpečné ako ich nositelia. Nedá sa porovnávať, a tak pripomínam, že Hitler sa dostal k moci v regulárnych voľbách v roku 1933. Domáce obyvateľstvo mu ešte aj v roku 1940, po porážke Francúzska, tlieskalo. Ako vývoj vzťahov pokračoval, poznáme z histórie. Nech budú títo páni schovávať svoje názory za čokoľvek, pravda je, že sa boja konkurencie, a preto sa pustili proti základným princípom evolúcie. Usilujú sa zničiť už v zárodku všetko, čo by mohlo ohroziť ich vplyv. Chcel by som počuť ten krik, keby ich výrok vyslovil Putin. Nevedia argumentačne presvedčiť oponenta, nuž sa snažia odpratať ho zákonom, ktorý stvoriť môžu. Tak sa rodia diktátori. Nie som psychiater, ale roky omáľať slovo demokracia a dostať takýto nápad si zaslúži podrobnejšie skúmanie.