POĽSKÝ BOJ O MOC

Voľby do Sejmu (dolnej komory s 460 poslancami) a Senátu (hornej komory so 100 členmi) v Poľsku 15. októbra patrili v EÚ v roku 2023 k najočakávanejším. Po nespokojnosti eurooptimistických neoliberálov s rastom vplyvu národne orientovaných a euroskeptických síl potreboval úniový Brusel úspech vo väčšom členskom štáte. Hoci vývoj bol do konca dramatický, podarilo sa. Poľsko je najväčší postsocialistický štát EÚ s takmer 37,7 mil. obyvateľov a má z nich aj najvyšší HDP.

Nesúrodá koalícia

Zopakujeme známe údaje o výsledkoch volieb do Sejmu. Zvíťazila koalícia Zjednotenej pravice vedená vládnou stranou Právo a spravodlivosť (ďalej len PiS). Získala 35,39 percenta hlasov (194 kresiel). Druhá bola Občianska koalícia (ďalej len KO), ktorú vedie Občianska platforma (ďalej len PO). Hlasovalo za ňu 30,68 percenta voličov (157 kresiel). Nasledovala koalícia Tretia cesta (Poľsko 2050 a Poľská ľudová strana a dve malé strany). Dostala 14,41 percenta hlasov (65 kresiel). Koalícia Ľavica, ktorú viedla Nová ľavica, bola štvrtá s 8,61 percenta hlasov (26 kresiel). Do Sejmu sa ešte dostala koalícia krajne pravicovej Konfederácie so ziskom 7,16 percenta hlasov (18 kresiel). V Sejme bude zastúpených až 18 strán a vyše 30 poslancov je nezávislých.

Víťazná koalícia nezískala väčšinu kresiel. Ochotná vstúpiť do koalície s ňou bola len Konfederácia a aj tak by spolu mali iba 212 poslancov. Väčšinovú, ale nesúrodú koalíciu vytvorili KO, Tretia cesta a Ľavica s 248 poslancami.

Prezident Andrzej Duda (bývalý člen PiS) poveril 27. novembra zostavením vlády vodcu víťaznej koalície Mateusza Morawieckeho, hoci reálne nemal šancu na získanie podpory v Sejme. Potom, ako k tomu 11. decembra došlo, ešte v ten deň Sejm zvolil kandidáta koalície KO, Tretia cesta a Ľavica Donalda Tuska za predsedu vlády a 12. decembra schválil ním predložený zoznam kandidátov na členov novej vlády a programové vyhlásenie.

Vláda Donalda Tuska (v rokoch 2007 – 2014 bol predsedom vlády a v rokoch 2014 – 2019 predsedom Európskej rady) má 27 osôb (z toho deväť žien). Sú v nej dvaja podpredsedovia, ktorí sú aj na čele ministerstiev, a 21 ďalších ministrov. Traja ministri sú členovia vlády, ktorí pôsobia v úrade predsedu vlády. Okrem Tuska sú vo vláde jeden bývalý podpredseda vlády a štyria bývalí ministri. Spomenieme len proamerického, rusofóbneho jastraba Radosława Sikorskeho. V rokoch 2005 až 2007 bol ministrom obrany za PiS. Po víťazstve PO vo voľbách v roku 2007 bez okolkov prešiel na funkciu ministra zahraničných vecí do jej vlády, kde pôsobil do roku 2014.

Arogancia a vyhrážky

Bruselská radosť z volieb v Poľsku trvala len do predčasných volieb v Holandsku 22. novembra, kde vyhrala Strana za slobodu vedená Geertom Wildersom, ktorý je nočnou morou európskych neoliberálov. Obavy súčasného vedenia EÚ a jeho stúpencov z ďalších parlamentných volieb naznačujú rastúci strach zo straty moci, ale aj čierne svedomie.

V roku 2023 boli parlamentné voľby v deviatich štátoch a prezidentské voľby v dvoch štátoch EÚ. Nové vlády (v Holandsku ešte stále nie je zostavená) i prezidenti sú všade viac či menej proeurópski. V roku 2023 sa v EÚ vytvorili dve vlády, ktoré nevedie víťaz volieb. Okrem Poľska to bolo ťažšie v Španielsku. Obe vlády patria k proeurópskym, pričom víťazi volieb v týchto štátoch mali k EÚ kritický postoj.

Ak nové vlády niekde nie sú ako papagáje, ktoré chvália všetko bruselské, hneď sa na ne zaútočí, čo vidíme aj na Slovensku. „Po lopate“ treba týmto silám v Bruseli „podať“, že nejde o problémy nedostatočne proeurópskych členských štátov, ale najmä o rast nespokojnosti obyvateľov s politikou EÚ najmä v sociálno-ekonomickej a bezpečnostnej oblasti. Dnes nikto nevie predpovedať, aké budú výsledky volieb v júni do europarlamentu, ale centrála sa ich výsledkov čoraz viac bojí. K varovným znakom súčasnej pravicovo a stredovo orientovanej moci v EÚ patrí, že miesto sebareflexie a korekcie krokov, ktoré vyvolávajú nespokojnosť, Brusel i časť poslancov Európskeho parlamentu stavajú na aroganciu i vyhrážky. Využívajú pri tom aj právny a finančný nátlak najmä s eurofondmi. Nechýbajú ani pokusy zasahovať do vnútorných záležitostí členských štátov.

Kríza ľavice

Poľská politická scéna sa od roku 1989 vyvíja protirečivo a v podmienkach EÚ je špecifická. K jej znakom patria silný vplyv katolicizmu a rusofóbia. Pôsobí aj nacionalizmus, ktorý je však ohraničený preferovaním vzťahov s USA a glorifikáciou NATO. Nie je v tom ani náznak vzťahu k slovanstvu, ale o to viac sa Poľsko snaží stať vedúcou (atlanticky orientovanou) mocnosťou strednej a východnej Európy (tým je zatienený aj jeho vzťah k V4).

Po roku 2005 sa pravicovo-ľavicové súperenie zmenilo na zápas dvoch vyhranených pravicových línií. V konzervatívnej časti, kde sú aj niektoré krajné sily, dominuje PiS, ktorá vznikla v roku 2001. Na čele menej jednotnej liberálnej časti je PO, ktorá pôsobí od roku 2002. Ľavica, ktorá sa príliš „zliberálnila“, sa dostala do krízy a stále hľadá cesty z nej. V roku 2019 sa jej koalícia do Sejmu ani nedostala. Zoslablo aj pôsobenie strán stredu. Krátko fungovali aj populistické strany rôzneho zamerania.

Vo všetkých Sejmoch od roku 1993 bola zastúpená jedine menšia stredová agrárna strana s prvkami kresťanskej demokracie Poľská ľudová strana. Úspech z roku 1993, keď mala 15,4 percenta hlasov, neskôr už nezopakovala a získavala len od päť do deväť percent hlasov.

Súčasné rozloženie síl na poľskej politickej scéne sa vytvára od roku 2015 a poznamenáva ho narastanie politickej polarizácie spoločnosti. Pôsobí aj ďalší znak kapitalistického politického pluralizmu, ktorý chaotizuje pomery – vznik a zánik politických strán, ich premenovávanie, rozdeľovanie a zlučovanie. Od roku 1993 bolo v Sejme priamo zastúpených asi 20 volebných koalícií a politických strán. Počet strán, ktoré boli len súčasťami koalícií, je, pochopiteľne, vyšší. Osem strán sa dostalo do Sejmu len raz. Prejavuje sa aj „stranícka turistika“, ktorá vedie k rôznym intrigám.

Od roku 1993 bola nízka účasť na voľbách. V roku 2005 dosiahla len 40,6 percenta. S výnimkou volieb v roku 2007 a 2015 bola vždy pod 50 percent. Skokovo sa zvýšila v roku 2019 na 67,1 percenta a v roku 2023 dosiahla až 74,4 percenta, čo bolo dôsledkom vyostrenej volebnej kampane v rozdelenej spoločnosti. Tieto voľby sa v kampani oboch najsilnejších strán (koalícií) označovali za najdôležitejšie od roku 1993. Vo vypätej atmosfére zazneli aj kuvičie hlasy, ktoré sa obávali vzniku občianskej vojny.

Tri bojové polia

Napriek „pohodlnej“ väčšine vládnej koalície Poľsko čaká obdobie tvrdého politického zápasu v zložitej sociálno-ekonomickej situácii polarizovanej spoločnosti. Komplikácie vo vzťahoch s EÚ sa nedajú odstrániť zo dňa na deň. Negatívne sa môžu prejaviť aj následky zvyšovania vojenských výdavkov (v roku 2022 podľa údajov v databázach SIPRI vydalo Poľsko na vojenské účely 2,29 percenta HDP, čo bolo po USA a Grécku najviac v NATO). K problémom dochádza aj pri podpore Ukrajiny, ktorú kritizujú najmä poľnohospodári a potravinári.

Vláda začala konať hneď po svojom vymenovaní, lebo v „superkríze“ EÚ aj v Poľsku existujú vážne problémy. Pri objektívnej potrebe naprávania viacerých kontroverzných výsledkov osemročnej vlády PiS sa narazí na úskalia. Zatiaľ sa vytvorili tri „bojové polia“: mediálne, bezpečnostné a právne.

V bezpečnostnej oblasti už 13. decembra boli odvolaní šéfovia všetkých piatich spravodajských (tajných) služieb Poľska. Noví boli vymenovaní 19. decembra. Už predtým Sejm odvolal členov Štátnej komisie pre vyšetrovanie ruského vplyvu na vnútornú bezpečnosť Poľskej republiky. Vláda rozpustila aj škandalóznu komisiu, ktorá znovu vyšetrovala nehodu vládneho lietadla v apríli 2010 s cieľom dokázať podiel Ruska na nej. Dvadsiateho druhého decembra bol vymenovaný nový, dočasný hlavný veliteľ polície. Sejm 18. januára odhlasoval vytvorenie vyšetrovacej komisie na zistenie, či predchádzajúca vláda nezneužila sledovací program Pegasus (izraelskej výroby).

Zabetónovaní nominanti

V mediálnej oblasti vyvolalo 20. decembra rozruch vymenovanie nových šéfov televízie, rozhlasu a Poľskej tlačovej agentúry. PiS poukazovala na porušenie práva, ale „zabudla“, že podobne postupovala aj ona, keď po príchode k moci zmenila zákon tak, aby sa do dozorných rád verejnoprávnych médií dostali jej nominanti a ich pozícia sa „zabetónovala“.

Problém v právnej oblasti vyvolalo 9. januára zadržanie políciou bývalého ministra vnútra za PiS Mariusza Kamińskeho a jeho námestníka Macieja Wąsika v sídle prezidenta a ich nasledujúce uväznenie. Viedol k tomu rozsudok súdu po novom procese, lebo v minulosti už boli amnestovaní. Kamiński sa označil za politického väzňa a začal hladovku.

Do popredia časom vystúpia sociálno-ekonomické, najmä finančné, otázky. Vidieť to už na sporoch pri štátnom rozpočte na rok 2024. Sejm potom, ako odmietol návrh prezidenta, schválil podobu predloženú vládou a čaká sa už len na Senát, kde má vládna koalícia tiež väčšinu. Ak sa však návrh nedostane na podpis k prezidentovi do 27. januára, môže vyhlásiť predčasné voľby.

Pokrytectvo Bruselu

Vláda PiS, ktorú z pozadia riadil kontroverzný Jarosław Kaczyński, v záujme udržania moci prijala viaceré neštandardné riešenia. Nová moc v Poľsku je odhodlaná zmeniť vzniknuté pomery, ale na opačný, prevažne neoliberálny obraz. Hľadajú sa pri tom fígle, ako to urobiť čo najdôslednejšie a najrýchlejšie. Vláda Donalda Tuska sa asi spolieha aj na pokryteckú benevolenciu Bruselu, ktorý jej kroky nemusí hodnotiť tak kriticky ako v prípade iných vlád (štátov).

Aj za touto situáciou je skrytý širší proces deformácie a úpadku západnej politiky i liberálnej demokracie. Narastajú v nich nielen rozdiely medzi predstavami častí polarizovanej spoločnosti o jej problémoch, ale sa znižuje aj schopnosť moci (vlád) riešiť ich. Okrem čoraz väčšieho zahltenia politiky neschopnými osobami nemožno za tým nevidieť snahu niektorých síl za každú cenu dosahovať zisky a bohatnúť.