PREŽIŤ PEKLO

Hovorí sa, že človeka možno spoznať aj podľa zafarbenia hlasu. Jeho timbre bol jasný, chlapčensky úprimný, a tak mi bol sympatický už po prvých slovách. Inštinkt mi hovoril, že tomuto mladému človeku trochu exotického vzhľadu môžem veriť. Volá sa Michal Böhm, čo mi pri južných rysoch jeho tváre pripadalo dosť zvláštne. „Som Slovák ako repa, moji rodičia sú Slováci, aj keď starý otec bol Nemec a stará mama Ukrajinka,“ hovorí nenútene.

Moja prvá nástojčivá otázka, na ktorú som už pred stretnutím hľadal pre seba odpoveď, bola, prečo sa mladý inteligentný muž dal na súkromnú cestu na východ Ukrajiny, zmietaný občianskou vojnou. Bol nezamestnaný, nespokojný so životom, chcel zažiť mrazenie pri chrbte v dotyku so skutočným nebezpečenstvom? Nie, nebol nezamestnaný, pracoval v automobilovom priemysle ako kvalitár a mal slušný, hoci ťažko vydretý plat. Ale spokojný nebol. Ľudia tu pracujú ako novodobí otroci za tretinové platy v porovnaní s platmi robotníkov v Nemecku. Aj on sa cítil byť otrokom. A hnevalo ho, že sa o ľuďoch v Donecku a Luhansku písalo ako o teroristoch. Chcel vidieť na vlastné oči, čo sa robí na tomto vojnovom cípe Ukrajiny, a okrem toho, hoci to znie pateticky, chcel pomáhať trpiacim ľuďom. Nebol v tom sám. Okrem dvoch priateľov tu bola ešte Veronika, ktorá už mala skúsenosti z predchádzajúceho pobytu v obliehanom Donecku a vedela, čo tamojší ľudia najviac potrebujú.

Utečenecký tábor

Získať víza nebol až taký problém – najväčšou dilemou pre neho bolo, ako rozhodnutie odísť na Ukrajinu prijmú rodičia. Odhováral ho najmä otec, ale matka svojmu synovi verila, že sa nezapletie do bojov, pochopila, že musí prejsť touto životnou skúsenosťou a že sa vráti živý a zdravý. Prišiel deň D, Michalovo auto bolo preplnené zdravotníckym materiálom a liekmi, ktoré sa im podarilo zohnať. Namierili si to cez Poľsko a Bielorusko do Ruska až k ukrajinským hraniciam. „Na tretí deň večer sme dorazili do utečeneckého tábora, kde boli tisíce ľudí, starcov, najmä žien a húfy malých detí,“ hovorí Michal. „Nocovali tam pod stanmi alebo pod holým nebom a so sebou mali len nejaké tašky s oblečením, pretože utekali zo svojich domovov narýchlo, často pod paľbou ukrajinského delostrelectva. Bol to skľučujúci pohľad na bezradnú masu ľudí. Ráno nakrúcala Veronika v tábore reportáž a my traja sme v neďalekom meste nakupovali za svoje peniaze potrebné veci pre ľudí v tábore: napríklad lieky proti hnačke, plienky.“ Michal vedel, že cesta na východ Ukrajiny bude čosi stáť, potreboval hotovosť, nuž sa zadlžil. Ale pri pohľade na ubiedených utečencov neuvažoval nad tým, ako splatí úver, keď sa vráti domov. Ak sa vráti...

Vo vojne sa neseje ani nežne

Do Luhanskej oblasti, do mesta Alčevsk ich zaviedli ukrajinskí sprievodcovia. Ich úlohou bola humanitárna pomoc, vykladať a nakladať, pomáhať ľuďom, zväčša rodinám s deťmi pri evakuácii z ohrozených oblastí do bezpečného zázemia. Počas presunov často prechádzali rozbombardovanými dedinami. Prvým desivým zážitkom v Luhansku bol pre Michala pohľad na rozstrieľaný autobus, na ktorom boli z oboch strán veľké nápisy v azbuke: „Deti.“ Vtedy si uvedomil krutosť a nezmyselnosť vojny. Neskôr sa dozvedel, že pri útokoch ukrajinských vládnych jednotiek zahynuli v oblasti stovky žien a detí. Utrápení obyvatelia rozprávali, že delostrelecké granáty dopadali aj na dediny, kde vôbec neboli „opolčenci“, teda povstalecká domobrana, že míny ničili obytné budovy, nemocnice i školy. Istý starý muž hovoril o svojom zážitku, ako sa terčom paľby počas žatvy stali kombajny, ktoré pracovali na poli. Jemu sa podarilo uniknúť, ale jeho druhom už nie. Na pole posiate krátermi už nikto nevyšiel zožať obilie. „Keby nebolo ruskej humanitárnej pomoci, ľudia by pomreli od hladu. To, čo prilieta špeciálmi zo Západu ako pomoc do Kyjeva, sa rozkradne a do Doneckej či Luhanskej oblasti sa z toho nedostane nič. Ľudia tu ledva prežívajú, bez elektriny a bez liekov,“ hovorí Michal so smútkom v hlase.

„Keď sme sa presúvali autobusmi a osobnými autami cez zničené ľudské obydlia, nadobudol som presvedčenie, že v tejto vojne išlo ukrajinským bataliónom o to, aby zabili čo najviac ľudí. Hovorím to smrteľne vážne, nie je to proruská propaganda, ako o tom píšu naše noviny. Ako inak si mám vysvetliť útok na našu kolónu s utečencami, pri ktorom sme to schytali ja a môj priateľ. Ja som to dostal do pravej nohy a kamarát do chrbta. Moje zranenie nebolo najhoršie, akurát mi guľka uviazla v lýtku, ale kamarátovi guľka narobila v tele poriadnu galibu. V nemocnici, keď sme sa po operácii prebudili z narkózy, nám povedali, že také vážne zranenie môjmu priateľovi spôsobila zakázaná munícia.“

Koniec anabázy

Dvaja slovenskí odvážlivci ležali v nemocnici v baníckom meste Krasnyj Luč, o ktoré sa o pár dní začali zvádzať ťažké boje. „Hrozilo, že ukrajinská armáda obsadí mesto, vtrhne do nemocnice a pozabíja ranených,“ hovorí Michal, akoby išlo o banálnu vec. „To nie je možné, to boli iste len chýry,“ poznamenávam. „Vôbec nie, taký bol zvyk ukrajinských jednotiek,“ oponuje mi Michal - „každý zranený človek bol nepriateľ, ktorého bolo treba doraziť, prípadne mu odobrať orgány. Kosovskí Albánci to robili na Balkáne a robí sa to aj na Ukrajine... So mnou neboli na izbe nijakí vojaci, len zranení civilisti, baníci, šoféri, robotníci. Tí sa o tom dozvedeli od zajatých ukrajinských vojakov a báli sa.“ „Vy ste sa nebáli?“ – pýtam sa zámerne trochu naivne. „Kto by sa nebál. Každý deň sme si užili svoju dávku strachu. Počas útoku na Krasnyj Luč sme prišli o všetko: o doklady, peniaze, šatstvo, telefóny, kameru, kľúče od auta. Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe.“

Vojnová anabáza Michala Böhma sa skončila v nemocnici ruského mesta Novošachtinsk, neďaleko ukrajinských hraníc, kde sa o neho a jeho priateľa príkladne starali vyše dvoch týždňov. Vlastne je to aj koniec príbehu. Michal si svoje zranenie doliečil doma bez nároku na péenku, bez auta, bez peňazí. Zamestnal sa ako šofér, ale toto zamestnanie mu nestačí na splácanie úveru a na živobytie. Rád by ešte prijal prácu cez víkendy. Po návrate z pekla však nič neľutuje. Naše noviny môžu o občianskej vojne na Ukrajine písať čokoľvek – on vie svoje.