RADAČOVSKÝ: ZRUŠENIE BENEŠOVÝCH DEKRÉTOV BY ZNAMENALO KATASTROFU NA JUHU SLOVENSKA

Poslanec Európskeho parlamentu a predseda strany Slovenský PATRIOT Miroslav Radačovský nám v nasledujúcom blogu odpovedal na otázky súvisiace s návštevou maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjárta, ktorý rokoval v marci tohto roka s primátorom Komárna a poslancom NR SR Györgyom Gyimesim (OĽaNO)o dvojitom občianstve bez vedomia slovenskej diplomacie. 4. augusta sa predseda maďarského parlamentu László Kövér zúčastnil na odhalení pamätníka vysídleným Maďarom v Šamoríne, opätovne bez vedomia ministra zahraničných vecí SR. V oboch prípadoch ide o porušenie zaužívaných diplomatických postupov. Preto sme sa europoslanca Miroslava Radačovského opýtali, ako si vysvetľujete kroky predstaviteľov maďarskej vlády, a či to podľa neho nie je ohrozovanie suverenity SR do budúcnosti? 

Povšimnite si pojmu "Laszló Kovér zúčastnil sa odhalenia pamätníka vysídleným Maďarom v Šamoríne". Túto skutočnosť si všimli média, reagoval na ňu  minister zahraničných vecí SR, avšak málokto si všimol alebo si nechcel všimnúť, že 22.06.2021 skupina poslancov EP (Verts/ALE) zaslala Európskej komisii na zodpovedanie otázku, týkajúcu sa Benešových dekrétov. Podstatou tejto otázky, ako je zrejmé z jej znenia, sú prezidentské dekréty prijaté v roku 1945, ktoré "diskriminujú" etnických Nemcov a Maďarov na Slovensku, mali byť zbavení vlastníctva, občianstva a majetku, mali sa zaviesť nové pravidlá ako nútená práca, ktorá vraj vážne porušila základné ľudské práva týchto postihnutých ľudí. Táto politická skupina vytýka slovenskému parlamentu, že deklaroval, teda uznal neprerušenú platnosť Benešových dekrétov a to v roku 2007. Ďalej sa v tejto otázke konštatuje, že ide o diskriminačné praktiky SR a javí sa to ako porušovanie európskych zákonov.

ČÍTAJTE TIEŽ: GENERÁL VESTENICKÝ: OHRÝZANIE ZVRCHOVANOSTI SR OSTRO POKRAČUJE

Jednoducho, pokiaľ zoberieme do úvahy, že minister zahraničných vecí Maďarska odhalil pamätník vysídleným Maďarom v Šamoríne, tak je absolútne zrejmé, že tento akt sa týka práve Benešových dekrétov, v zmysle ktorých boli vysídlení Maďari a Nemci z územia Československa, o čom v konečnom dôsledku nerozhodol ani tak Československý štát, ale v Postupime o tom rozhodli po skončení 2. svetovej vojny víťazné mocnosti. V tomto ja vidím nedôslednosť politiky Ministerstva zahraničných vecí SR. Nepochopenie situácie odhaľovania pamätníkov "vysídleným" Maďarom a to v dvoch rovinách. Predovšetkým, Benešove dekréty o konfiškácii majetku Nemcov a Maďarov neboli založené na národnostnom princípe tak, ako sa to snaží niekto presadzovať v Európskom parlamente, ale boli založené na kolaborácii Maďarov a Nemcov na okupovaných územiach Československa po r. 1939. Z týchto dekrétov jednoznačne vyplýva, že antifašisti a to jedno, či už maďarskej alebo nemeckej národnosti nepodliehali vysídleniu ani konfiškácii majetku. A pokiaľ sa týka Maďarov, týchto už vôbec nie. Pretože v zmysle ďalších povojnových právnych predpisov, Maďari neboli vysídľovaní, ale došlo k vzájomnej výmene obyvateľstva na báze dobrovoľnosti, t.j. Slováci v počte asi 40 000 ľudí sa prisťahovali na územie Slovenska a Maďari v počte asi 60 000 obyvateľov sa odsťahovali do Maďarska. Išlo o riadnu maďarsko-slovenskú dohodu. Tejto otázke by bolo potrebné osobitné stanovisko, pretože je to problém zložitejší, tak, ako je zložitejší problém Benešových dekrétov ako aj reštitúcií po r. 1989, kedy sa na súdoch, a viem to z osobnej praxe, dôsledne skúmalo, či tieto povojnové presuny obyvateľstva, prípadne strata majetku, boli alebo neboli v súlade so základnými zásadami ľudských a národných práv a podobne. 

Závažnejšou však je skutočnosť, že mali sme možnosť postrehnúť, že v EÚ prebieha čulé rokovanie, spočívajúce v tom, aby sa jednomyseľné hlasovanie v Rade Európy zmenilo na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Žiaľbohu, naši tzv. proeurópski poslanci v zásade s takouto zmenou súhlasia a vágne sa k tomu vyjadrila aj p. prezidentka SR. Čo by to s vyššie citovaným znamenalo v praxi. O otázkach dodržiavania právneho štátu, o otázkach medzinárodných, ale aj o otázkach dodržiavania práv národnostných menšín, v zásade rozhoduje Rada Európy, kde má právo ktorýkoľvek národný štát uplatniť právo veta. V prípade, že by sa schválilo to, že Rada Európy bude rozhodovať kvalifikovanou väčšinou, bez možnosti práva veta, mohlo by to znamenať, že EK by rozhodla, že Benešovými dekrétmi boli porušené práva menšín, teda aj práva tzv. vysídlených Maďarov, SR by nemohla použiť právo veta, bol by to krok k zrušeniu Benešových dekrétov, čo by z hľadiska právneho a ekonomického znamenalo dokonalú katastrofu, predovšetkým na juhu Slovenska. Vzhľadom na to, že týmito skutočnosťami sa jednak zaoberám a jednak mám v tom odbornú prax ako sudca, práve v tomto vidím nebezpečenstvo kladenia vencov vysídleným Maďarov, ale aj nedomyslenú a vágnu zahraničnú politiku v tomto smere ako aj nedomyslené konanie našich probruselských europoslancov ale aj prezidentky republiky. Tieto subjekty pod vidinou možnosti sankcionovať jednotlivé národné štáty za porušovanie princípov právneho štátu a demokracie, si, obrazne povedané, nevidia ďalej od nosa a nechápu, čo by mohlo nastať, ak by sa jednomyseľné hlasovanie v Rade zmenilo na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Zdá sa mi, a myslím, že oprávnene, že práve táto skutočnosť môže byť predzvesťou niečoho, čo verím, že nenastane a začína sa to jednoduchým kladením vencov vysídleným Maďarom. 

Pokiaľ sa týka 1. otázky dvojitého občianstava, tak to môže mať súvis s mojou odpoveďou na druhú otázku. V skutočnosti však zastávam názor, že každý štát sa musí správať k národnostným menšinám, žijúcim na jeho území tak, aby sa národnostná menšina cítila komfortne, aby boli dodržiavané všetky jej práva, aby považovali Slovensko za svoju vlasť, jednoducho, aby boli slovenskí patrioti. Pokiaľ sa takto štát bude správať k národnostným menšinám, tak k získavaniu dvojitého štátneho občianstva bude len snom pre tých politikov, ktorí chcú politické sny založiť na maďarskej karte. V skutočnosti som však toho názoru, že každý občan akéhokoľvek štátu má právo požiadať o občianstvo v inom štáte. Samozrejme, potom musí vedieť, že bude ukrátený na určitých právach v štáte, v ktorom žije. Nie je totiž možné, aby napr. príslušník polície, armády, sudca, poslanec, mohol byť občanom aj SR aj Maďarskej republiky. Toto by nemalo logiku, lebo môže, obrazne povedané, slúžiť len jednému štátu. 

Aj v tomto smere vidím nedostatok činnosti MZV SR. Pokiaľ sú snahy niektorých štátov poskytovať občianstvo občanom iného štátu, a je to vedené politickou snahou, tak mali by byť striktne upravené podmienky nadobudnutia štátneho občianstva. Nestačí len povedať - si maďarskej národnosti, tak môžeš byť ihneď aj občanom Maďarska. Takýto prístup je v rozpore so zmyslom a účelom nadobúdania občianstva. Je predsa potrebné zisťovať dĺžku pobytu na území štátu, o občianstvo ktorého žiadam, ekonomické aktivity, prípadne rodinné a príbuzenské vzťahy. V tomto smere mohol by minister zahraničných vecí prostredníctvom Európskej rady navrhovať prijatie právnej normy, ktorá by právne záväzne pre štáty EÚ stanovila podmienky nadobúdania štátneho občianstva. Hoci nie som zástancom bruselskej centralizácie a zasahovania do vnútorných záležitostí národných štátov, otázka štátneho občianstva a prípadné jeho zneužívanie na národnostnom princípe mohla by byť predmetom právnej úpravy zo strany EÚ.

Úplné znenie tejto otázky na EK Vám v pôvodnom znení v angličtine: