RAHR: SMERUJEME K ORWELLOVSKÉMU SVETU

Váš životopis je mimoriadne zaujímavý a zároveň prekvapujúci v tom zmysle, že ste sa rozhodli venovať ruskej histórii, medzinárodným vzťahom. Čo vás k tomu viedlo?

V roku 1924 rodina môjho otca odišla zo Sovietskeho zväzu a nakoniec zakotvila v Nemecku. Môj otec tam pracoval v Radio Liberty. Doma sa stále hovorilo o politike, Rusku, Sovietskom zväze, emigrácii, Západe. Od detstva som sa v tom prostredí pohyboval. V roku 1974 k nám domov prišiel Solženicyn, dovtedy nás často navštevoval Stolypinov syn. Môj otec sa stretával ešte s Kerenským. Mama bola dcéra Orechova, vydavateľa časopisu Časovoj, hlavného tlačového orgánu hnutia bielych. Teda od rána do večera sa u nás viedli rozhovory o tom, že Sovietsky zväz nie je večný, príde Rusko a my sa tam vrátime. O tom, čo delí Západ a Rusko, ako by to malo v Rusku vyzerať, o plánoch do budúcnosti. Môj otec hovorieval, že Sovietsky zväz je umelá podoba Ruska, že nemá existovať a že októbrová revolúcia je chyba histórie. Ja som to tak nevidel, myslel som si, že je to tiež časť ruskej histórie. Preto som sa rozhodol študovať na mníchovskej univerzite, chcel som získať vedecké poznatky ako historik, politológ. Nechcel som žiť v emóciách, zaujímala ma výskumná práca a predovšetkým pravda. Chcel som vedieť, ako to bolo v skutočnosti.

 

Narodil sa v roku 1959 na Taiwane v rodine ruských emigrantov, dnes žije v Nemecku. Východoeurópsky historik, politológ, publicista a jeden z popredných nemeckých odborníkov na Rusko kedysi pracoval ako analytik v spoločnosti Radio Liberty, neskôr pôsobil v Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Je autorom niekoľkých kníh literatúry faktu, na Slovensku mu nedávno vo vydavateľstve TORDEN vyšla kniha 2054 – Dešifrovať Putina. Je držiteľom Spolkového kríža za zásluhy. Alexander Rahr.

Podarilo sa vám nájsť tú hľadanú pravdu?

Odpoviem vám slovami Piláta Pontského, jednými z najdôležitejších, aké zazneli vo svetovej histórii: Čo je to pravda? Veriaci človek odpovie, že Ježiš Kristus nám dal pravdu. Ale hriešni ľudia to nepochopili, tvrdia, že pravda neexistuje. Každý má svoju pravdu. A v takých komplikovaných časoch, v akých sa teraz nachádzame, je pravda to prvé, čo začína prehrávať. Mal som veľké šťastie, že som študoval na Mníchovskej univerzite, na vtedajšej katedre východnej Európy, kde boli vynikajúci vyučujúci, skutoční profesionáli. Ak dnes porovnám, kto na tejto univerzite alebo všeobecne v Nemecku prednáša, s hrôzou vidím, že sa veda deformuje. Hovorím o snahách prepisovať históriu. Je to hanebné. Snažia sa o to, pretože sa treba zaradiť do nového mainstreamu, prispôsobiť sa duchu doby. Stavia sa nad náboženstvo, nad pravdu, a možno mu všetko prispôsobiť. Konkrétne v Nemecku teraz možno vidieť, ako začínajú ničiť historickú úlohu Ruska a vyzdvihovať Ukrajinu. Ukrajinu, ktorá do roku 1991 v skutočnosti neexistovala. A teraz z nej robia veľký národ, obeť neprestajnej ruskej agresie. Tak to ľuďom vtlčú do hláv. Ja to ako historik kritizujem, preto ma v Nemecku nechcú pustiť naspäť k vede. Druhý príklad, ktorý sa týka aj vás na Slovensku, je koniec Sovietskeho zväzu. V súčasnosti, keď v Nemecku oslavujú pád Berlínskeho múra, už o Gorbačovovi, Sovietskom zväze, kde sa začala perestrojka, ani nevedia. Pritom sa to začalo v Sovietskom zväze, vo východnej Európe nechceli o perestrojke ani počuť, hovorili, že je to nepriateľská ideológia, oni chceli zachrániť starý komunistický systém. Gorbačov začal perestrojku v Rusku, keď sa snažil reformovať Sovietsky zväz, dnes sa už však o tom nikde neučí. Jednoducho sa to vyčiarklo z histórie. Teraz už všetci v Nemecku hovoria len o tom, že Nemci v NDR vyšli do ulíc a zbúrali Berlínsky múr. Tým Nemci sami seba vyvyšujú a znižujú úlohu Sovietskeho zväzu, ktorý, ako sa zdá, bol vždy na nesprávnej strane. To je nespravodlivé. V histórii treba ignorovať emócie, sympatie a hovoriť len to, čo bolo.

Vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom boli oveľa lepšie, predovšetkým po ekonomickej stránke. Kedy sa tak zhoršili?

Naozaj to tak bolo, do roku 2012 boli lepšie vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom. V tom roku som odišiel z nemeckého strategického inštitútu. V roku 2012 sa niečo stalo - priam pred mojimi očami sa vymenila politická generácia. Tí ľudia vtedy sympatizovali s Ruskom, pretože práve ono prispelo k spojeniu Nemecka. Boli to ľudia, ktorí patrili k architektom politiky „détente“. V Nemecku prišli k moci Zelení, absolútne zideologizovaní, absolútne proamerickí. Nie je nič zlé v tom, že je niekto proamerický, ale nesmie byť zideologizovaný. A začali bojovať za to, aby z nemeckej politickej mysle odstránili iné názory. Od toho momentu sa vzťahy s Ruskom začali prudko zhoršovať. Vtedy som pracoval vo vedení Petrohradského dialógu. Nemci ho vytvorili len s jedným cieľom: že Rusi budú počúvať a stanú sa z nich demokrati na nemecký spôsob. Nemci hovorili: Prešli sme denacifikáciou po 2. svetovej vojne, Američania nám vtĺkli do hláv demokratické hodnoty, stali sa z nás Európania, a vy Rusi musíte urobiť to isté. A keď Rusi začali hovoriť: Počkajte, my si vytvárame svoju demokraciu, máme svoje záujmy, musíme viesť vojnu v Čečensku, pretože musíme robiť aj to, čo sa nám síce nepáči, ale je to v našom záujme, Nemci mávli rukou: Nemáte právo to robiť. A preto dnes Nemci hovoria, že Rusko pokazilo vzťahy so Západom. Predpoklady zhoršenia vzťahov existovali už pred vojnou na Ukrajine, pretože Západ sa správal príliš arogantne. A Rusko tiež švindľovalo, nehovorilo, čo v skutočnosti chce. Podpisovalo všetky zmluvy, parížsku chartu, v 90. rokoch a dokonca aj po roku 2000 žiadalo pôžičky od Západu a Západ si myslel, že Rusko sa chce stať jeho súčasťou. Ono to však nikdy nechcelo. Preto vznikli samé nedorozumenia, ktoré priviedli k tomuto konfliktu.

Rusko chcelo spolupracovať so Západom, ale nemienilo sa mu vo všetkom podriaďovať...

To sa začalo až za Putina. Za Jeľcina sa Rusko desať rokov zmietalo v búrkach. Jeľcin bol veľký revolucionár, fakticky rozbil Sovietsky zväz, skončil s komunizmom a zaviedol tam trhovú ekonomiku a demokraciu, čo Gorbačov neurobil, ale nebol schopný plánovať a budovať budúcnosť. Preto sa loďka v 90. rokoch zmietala a ľudia trpeli. Bola nádej, že príde líder, ktorý túto situáciu napraví, a takým bol Putin. A preto máte pravdu, Rusko začalo od nového tisícročia robiť politiku v svojich záujmoch.

Dlhodobo sa hovorí, že Američania sa obávali ekonomického spojenectva Ruska s Nemeckom, a tak USA urobili všetko pre to, aby túto možnú spoluprácu zničili. Prečo Nemecko a jeho predstavitelia podľahli zaoceánskym politikom?

Svet sa stáva multipolárnym, ale objavuje sa v ňom veľmi vážny konflikt. Sme na prahu vzniku trojstranného sveta. A zdá sa, že Európa, na moje veľké rozčarovanie, nie je schopná byť samostatná. Preto ona sama vyhľadáva Spojené štáty, to nie je tak, že Američania diktujú Európanom. Američania majú na nich páky: peniaze, finančný systém a vojenskú silu, ktorú Európania nemajú. A Európa za posledných 70 rokov prijala liberálne hodnoty, ale aj americký spôsob života. Všetci sme vyrástli na Hollywoode, na McDonald’s, na americkej popkultúre, ktorá sa po hrôzach 2. svetovej vojny zdala rajom, slobodou, tým, o čom človek vždy sníval. Preto Európa nemôže od toho odísť. Teraz sa však tento svet rozpadá a objavuje sa niečo nové, čo sa ešte nedá pochopiť. Preto sa okrem tohto centra transatlantizmu objavuje Eurázia, veľmi silný nový blok, nevedno, kto všetko sa stane jeho súčasťou, ale myslím si, že veľmi veľa štátov s protizápadnými hodnotami. A to je nebezpečné. Plus tretia časť sveta, globálny juh, to sú chudobné krajiny, ktoré si myslia, že ich pri globalizácii obišli. To sú aj arabské krajiny, Afrika, kde sa objavuje nová protiglobalistická ideológia. Je spojená so stúpajúcim islamizmom, nie islamom. Ona bude dávať hlavné výzvy európskej civilizácii.

Stali ste sa popredným odborníkom na ruskú politiku, ruské medzinárodné vzťahy. V našich končinách majú čitatelia možnosť prečítať si publikáciu 2054 – Dešifrovať Putina. Čo bolo motívom na napísanie tohto diela?

Kniha pozostáva z troch častí. Prvú z nich predstavuje opis života troch pokolení rodiny emigrantov z Ruska – pokolenia môjho starého otca, otca a môjho. Je to vzťah k Sovietskemu zväzu, je to zmena sveta v 80. a 90. rokoch, sú to vtedajšie nádeje na príchod lepšieho sveta, je to boj rozviedok o budúcnosť, aká bude po Sovietskom zväze, a je to silné rozčarovanie, predovšetkým v mojom pokolení, pretože sa nepodarilo spriateliť sa s Ruskom, pričom nie emocionálne, ale vedecky. V druhej časti knihy som sa pokúsil opísať epochu Ivana Hrozného dnešnými očami. Vtedy tiež vznikalo nové Rusko po skončení tatárskeho jarma. Nanovo sa vytváral moskovský štát a Ivan IV. Hrozný sa stal prvým cárom, ktorý vládol 50 rokov. Urobil veľa dobrého, ale aj veľa zlého. A toto čierne a biele v jeho politike mi veľmi pripomína súčasné Rusko. Na univerzite som mal raz za úlohu interpretovať list, ktorý napísal Nostradamus francúzskemu kráľovi. Moja vtedajšia hypotéza ako študenta histórie bola, že je to tajná chronológia rozvoja ľudstva do konca 21. alebo 22. storočia. Túto hypotézu som zaradil do tretej časti knihy, aby som ukázal, aké varianty vývoja môžeme očakávať. V Nemecku sa kniha veľmi znepáčila mainstreamu, zeleným aj ostatným, keďže v nej zaznieva ich kritika. Ja som vyrástol v Nemecku, kde bola demokracia a pluralizmus. A dnes tam nemožno kritizovať určitých ľudí...

Deje sa to aj na Slovensku...

Treba hovoriť a písať o tom, čo sa stalo s našou demokraciou, s liberálnym myslením. Západné elity prišli k záveru, že tento systém, ktorý je dnes na Západe, je najlepší a nemožno ho vymeniť. Pretože keď sa zmení, oni prídu o moc. Preto začali z demokracie robiť svoju formu, nepovedal by som diktatúry, ale autoritárskej demokracie. Neprijímajú iné názory. Prenasledujú a trestajú ľudí, ktorí sú proti tomu a kritizujú to. A to už nie je demokracia.

Predpokladáte, že bude existovať únia od Vladivostoku až po Lisabon? Že budeme žiť v takomto priestore – Eurázijskej únii?

Ide o nápad spojiť nie Áziu a Európu, ale len Európu. To bola geniálna myšlienka de Gaulla, ale aj Gorbačova, aj Putin sa k nej vrátil, dokonca aj Schröder. Keby sa Európa spojila aj s Áziou, získali by Európania, lebo by mohli k sebe pripojiť veľkú časť Ázie. Európske elity to teraz nechcú. Chcú zostať na maličkej časti eurázijského kontinentu a vytlačiť Rusko do Ázie. Ale idea bola iná. Keď ešte neboli bývalé krajiny Varšavskej zmluvy v Európskej únii, vtedy sa vytvárali projekty na rozšírenie Európy po Vladivostok, pretože vo Vladivostoku, v Čite, na Kamčatke nežije toľko Aziatov, tam žijú predovšetkým Rusi alebo Európania. Bola to kolosálna historická šanca, ktorú Európania, ale aj Rusi premárnili. A pri súčasných elitách, ktoré vládnu v Európe, sa k tejto myšlienke nedá vrátiť. Nulandová alebo Albrightová sa nad projektom Lisabon – Vladivostok smiali, oni nechcú Rusko v Európe. Existuje americký projekt, ktorý by chcel Európu od Vancouveru po Doneck. A európske elity sa vybrali touto cestou.

Ako vnímate V. V. Putina, akú má pozíciu v Rusku?

Je to stratég. Človek, ktorý nanovo postavil Rusko z ruín, v ktorých sa nachádzalo v 80. a 90. rokoch. Najdôležitejšie je, že obyvateľom Ruska sa zlepšil život, cítia sa pohodlnejšie, ekonomický stav je lepší ako kedykoľvek doteraz.

Západ odsúdil Rusko za vojenskú operáciu na Ukrajine, avšak členovia BRICS-u stoja na jeho strane. Ako sa pozeráte na vývoj konfliktu, ktorý sa začal podstatne skôr ako v roku 2022?

Čo sa týka Putinovho rozhodnutia 24. februára 2022, o tom ešte rozhodne história. Ja som vyrástol v Európe a môj osobný názor je, že len mierovou politikou a diplomaciou je možné vyriešiť stáročné problémy. Bolo treba hľadať iné cesty, najmä vtedy, keď na Ukrajine vládol proruský Janukovyč. Vtedy bolo treba získať lojálnosť veľkej časti Ukrajiny, aby nevstupovala do NATO a nešla na Západ. Rusko tento moment zmeškalo. Minimálne malo vyriešiť otázku Ukrajiny po majdane v roku 2014. Rusko získalo naspäť Krym. Väčšina obyvateľstva Krymu skutočne hlasovala za návrat do Ruska. Väčšina obyvateľov Donbasu tiež hlasovala za to, aby patrili k Rusku. Keby počas majdanu vyhral Janukovyč, oddelila by sa západná Ukrajina a východná Ukrajina by bola ako Bielorusko spojencom Ruska. To bol jeden z variantov, ktorý mohol vzniknúť na to, aby veľká časť Ukrajiny spojila svoju budúcnosť s Ruskom. Ak to bol cieľ Putina, ruská diplomacia mala dosiahnuť autonómiu tých regiónov. Hoci by boli súčasťou Ukrajiny, vo všetkých oblastiach, ekonomickej, duchovnej, by boli spojené s Ruskou federáciou. To by bol predpoklad na iný rozvoj, aký by mohol nastať vo východnej Ukrajine. V prospech Ruska, a nie v prospech Západu.

Často sa hovorí o 3. svetovej vojne...

Vyrástol som ako Nemec po vojne s vedomím, že vojna je to najhoršie, čo môže byť. Nedaj Bože, aby z toho vznikol vojenský konflikt medzi NATO a Ruskom. Zdá sa mi, že súčasní politici zabudli na hrôzy druhej svetovej vojny. Desím sa, keď ľudia jednoducho hovoria o atómovej vojne ako o variante riešenia konfliktu.

Západ schválil samovražedné sankcie proti Rusku, aké to bude mať dôsledky do budúcnosti?

Európe sa pokúsila vážne zasiahnuť ruskú ekonomiku. Sankcie však Rusko nepoškodili, pretože Ázia, Latinská Amerika, Afrika sa na nich nezúčastňujú. A na našich očiach sa absolútne zmenili trhy: Európa sa odvrátila od Ruska, Rusko získava Áziu, Blízky východ, pričom to nie sú chudobné krajiny, aj Afriku a Latinskú Ameriku. A ak bola politika Západu zameraná na úplnú izoláciu Ruska od svetovej ekonomiky, tak zlyhala. Západ to však nechce priznať, ale z morálneho presvedčenia hovorí, že to musí doviesť do konca, Rusko nesmie vyhrať. To je nebezpečenstvo súčasného momentu – nie je možné sa dohodnúť. Ak niekto hovorí, že sú potrebné diplomatické rokovania, hneď ho považujú za kremeľského agenta. Čína s Ruskom spolupracovať neprestane, ani India alebo Turecko. Treba pochopiť, že sankcie nie sú cesta.

Zakladateľ vydavateľstva TPRDEN Ján Semaňár, Alexander Rarh a riaditeľ vydavateľstva TORDEN Róbert Merva.

Západ po zmenách vo východnej Európe v roku 1989 sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať, avšak opak je pravdou. Dnes je už takmer na hraniciach s Ruskom...

Viete, čo je najväčší problém? Že sa na Západe po rozpade Sovietskeho zväzu objavili postuláty, presvedčenia. Že budúca európska bezpečnosť sa postaví na NATO a EÚ, nie na OBSE, nie na ruských organizáciách, a že to vylučuje vznik silného Ruska. A Rusko zase vychádzalo z toho, že vojde do novej koncepcie európskych mocností. Že bude po boku s Anglickom, Francúzskom, Nemeckom hrať prvé husle vo vytváraní novej Európy. Úprimne si to myslelo. Ale Európa sa od samotného začiatku rozhodla, že Rusko tam nemá čo robiť. To však ešte nie je problém. Problém je v tom, že v Európe sa objavil pocit, že Rusko je nikto. Západ zaviedol do svojej politiky veľmi nebezpečný prvok, cancel culture – ak sa im argument nepáči, tak jednoducho neexistuje. Preto Západ trval na svojom pohľade. Ak chcú elity západnej Ukrajiny vstúpiť do NATO, majú na to právo. Teda Ukrajina má vstúpiť do NATO bez ohľadu na to, že východ Ukrajiny tam vstúpiť nechce. Aj Bielorusko má vstúpiť do NATO, Gruzínsko, možno Arménsko, stredná Ázia – jednoducho musia, pretože je to správne. Nikto sa nechystal spýtať sa na to Ruska, pretože západné mocnosti sa naň pozerali ako na Nemecko v roku 1945, keď prehralo vojnu. A tento prístup bola historická chyba, za ktorú teraz všetci budú platiť. Dúfal som, že Scholz a Macron, ale aj Biden si to uvedomia začiatkom februára 2022 a prijmú moratórium na vstup Ukrajiny do NATO na 25 alebo 40 rokov. To by bola tá najsprávnejšia cesta.

Ako vidíte ďalší vývoj, patrí Ukrajina do NATO a EÚ? Nemala by byť neutrálna?

Môj názor je neordinárny, myslím si, že Západ urobí veľmi bolestivý kompromis. Bude nútený nechať Rusku územia, ktoré sa dnes nachádzajú jeho pod správou, a kompenzácia pre Ukrajinu bude vstup do EÚ a NATO. Rusko si vybuduje nárazníkové pásmo, kde budú stáť zbrane, a fakticky odreže Ukrajinu od Čierneho mora.

Prežije podľa vás NATO? Zdá sa, že Emmanuel Macron nemal pravdu, že NATO je v podstate klinicky mŕtve...

Existenciu NATO potrebujú v prvom rade USA a východná Európa. Keďže Európania odmietajú mať vlastnú armádu, peniaze na to nemajú, NATO zostane. Otázne je, ako sa bude rozvíjať, keďže sa už nebude veľmi rozširovať. Washington smeruje všetky zdroje do rozvoja AUKUS-u v Ázii, preto NATO čaká dosť nezávideniahodný osud. USA chcú presunúť všetku zodpovednosť, predovšetkým finančnú, na Nemecko. Aby ono financovalo európsku bezpečnosť.

Ako vnímate Maďarsko, ktoré sa snaží približovať k Rusku a Putinovi?

Môj pocit je, že stredná Európa sa bude meniť, bude čoraz viac pravicová. Nebude tak veľmi vyznávať liberálne hodnoty ako Nemecko a bude ostatnej Európe ponúkať alternatívy. Možno pod vedením Poľska. Aj Maďarsko v tom bude hrať nemalú úlohu. V strednej Európe budú najbližších desať rokov prichádzať k moci pravicoví lídri, nie ľavicoví. To bude meniť konšteláciu moci v samotnej Európe. Juh bude čoraz viac spojený s výzvami emigrácie, nevidím tam veľký potenciál rastu ekonomiky. Myslím, že ak sa vo Francúzsku aj v Taliansku pri moci upevní pravica, tak aj juh Európy bude hľadať iné formy pre existenciu EÚ. A hoci v Nemecku tiež existujú alternatívy, ako Wagenknechtovej ľavica, zostane pri liberálnych presvedčeniach a hodnotách. Mnohí predpovedajú, že Nemecko bude oázou liberálnych hodnôt. Pri súčasnej vláde od nich nikdy neodstúpi, aj keď nebude mať spojencov v Európe. Ani si nevšimne, že nemá spojencov. Stále sa bude vidieť v úlohe lídra, poúčať iných a vyznávať liberálnu politiku. Až do momentu, keď sa nezhody v Európe stanú oveľa vážnejšími, očividnejšími ako dnes.

Čo bude znamenať posilnenie BRICS-u?

BRICS má potenciál vytvoriť paralelnú svetovú vládu, ale to je otázka veľmi vzdialenej budúcnosti. Zatiaľ sú Spojené štáty priveľmi silné v globálnom zmysle. Píše sa o konci dolára, ale ja ho nevidím. Jeho koniec závisí v prvom rade nie od BRICS-u, ale od Číny, ako dokáže vytvoriť pre seba menu, ktorú v Ázii uznajú za silnejšiu ako dolár. Euro sa v týchto hrách nezúčastní, bude slabšie ako dolár. A keď sa pozriete na rast iných regionálnych zoskupení na Blízkom a Strednom východe, pochopíte, že svet sa skutočne stáva multipolárnym. Európa tam prehráva, Ázia vyhráva. Ako som už spomínal, smerujeme k rozdeleniu sveta na tri časti. Len dúfam, že to nebude spojené s 3. svetovou vojnou. Situácia je napätá, ale v Európe zatiaľ nie je vojna, teda okrem Ukrajiny. Toto ešte nie je rok 1914, ani 1939, ani 1941. Svet je vo veľmi veľkom nebezpečenstve, ale zdá sa mi, že ešte majú mnohí ľudia rozum na zastavenie katastrofy.

Dnes sme svedkami konfliktu Palestíny s Izraelom, aký vývoj predpokladáte?

To, že tam raz vypukne konflikt, sa dalo čakať. Každý, kto bol v Gaze, videl, že tam ľudia žijú ako v klietke. Palestínčanom sľubovali štát. Žiaľ, to nie je možné. Keď sa Gaza a Západný breh Jordánu vyhlásia za spoločný palestínsky štát, jeho ozbrojené sily budú mať úplne inú legitimitu. A Izrael bude ležať medzi dvoma časťami palestínskeho štátu. To mu nevyhovuje. Problém sa mal riešiť v roku 1947, teraz nikto nevie, ako to vyriešiť. Podľa mňa Izrael zaberie Gazu a zničí Hamas. Tým však stratí podporu veľkej časti sveta. USA už fakticky odišli z Blízkeho východu. Arabské krajiny sa teraz začnú spájať a ich vplyv bude rásť. Svoj vplyv tam bude posilňovať Turecko, Čína, ale aj Irán, a to všetko bude mať strašné následky pre Izrael. Ale Západ bude vždy na strane Izraela, keďže cíti spoluzodpovednosť za hrôzy 2. svetovej vojny.

Čo možno očakávať od zoskupenia AUKUS?

Amerika bude bojovať všetkými silami za svoju dominantnú úlohu vo svetovej politike. NATO už nebude také dôležité a dôležitosť AUKUS-u bude rásť. To je boj starého britského impéria – Británie a USA – za silu Západu. Briti odovzdali Američanom štafetu svojho veľkého impéria. Teraz sú impériom Spojené štáty, a tie nepustia moc. A majú spojencov: Kóreu, Japonsko, Austráliu, ktoré sa budú snažiť udusiť Čínu.

Mnohé krajiny sú závislé od ruských surovín, ale EÚ nás donútila odstrihnúť sa od nich...

Na Nord Stream 1 sa predsa sankcie nevzťahujú, preto ho možno opraviť a dodávať cezeň plyn európskym krajinám, ktoré o to majú záujem. Obchod je predsa lepší ako diplomacia, keďže je vzájomne výhodný pre obe strany. Takým spôsobom možno aj v Rusku vplývať na to, aby nastali zmeny. Nechcem, aby Rusko odišlo z Európy. A ani to netreba.

Svet je v pohybe. Zažili sme pandémiu, vojenské konflikty, ekonomickú krízu, svetovú infláciu – kedy možno očakávať upokojenie a nový svet?

Svet sa neupokojí. Ale jeho prechod z unipolárneho na multipolárny sa musí uskutočniť mierovou cestou. Vedúce mocnosti Bezpečnostnej rady OSN sa musia dohodnúť na novom svetovom poriadku. Mimochodom, navrhoval to už Putin, ale nikto ho nepočúval. Teraz o tom hovorí Biden. Krajinám ako India, Brazília, Egypt, Saudská Arábia tiež treba dať hlas v BR OSN. USA sú pripravené im ho dať, ale nedajú im právo veta. Prečo má mať Anglicko, ktoré je už len zlomok bývalého impéria, právo veta vo svetovej politike? Rusko, Amerika, Čína áno, ale prečo Francúzsko alebo Anglicko? Niekto sa musí vzdať svojich ambícií, uvedomiť si realitu, aby sme sa pohli smerom k rovnovážnejšiemu svetu. A ak k tomu nepríde, uvidíme dve rôzne OSN. Jednu v Pekingu, druhú v New Yorku. Smerujeme k trojstrannému orwellovskému svetu.