RÍŠA LŽÍ

Ak sa chceme zaoberať Angličanmi, narážame z politologického pohľadu na viacero pojmov, ktoré chápanie témy komplikujú. Hovorí sa totiž nielen o Angličanoch, ale aj o Britoch. Medzi nich však patria aj iné národnosti – Škóti, Walesania a časť Írov. Britská národnosť na rozdiel od britskej kráľovskej koruny neexistuje, lebo nie je spoločný jazyk, ktorým by príslušníci etník, zaraďujúcich sa medzi Britov, hovorili.

Ďalšiu zložitosť témy predstavuje chápanie Anglicka ako štátu. Formálne anglický štát ako subjekt politiky a aktér medzinárodných vzťahov prestal existovať v roku 1707, keď vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie. Zlúčili sa v ňom Anglické kráľovstvo a Škótske kráľovstvo (vzniklo v roku 843), ktoré boli v personálnej únii už od roku 1603.

Pod normandskou vládou

Neexistuje všeobecne platný názor, kedy vzniklo Anglické kráľovstvo a kto bol jeho prvým vládcom. Najčastejšie sa uvádza Egbert (kráľ Wessexu v rokoch 802 až 839 a kráľ Kentu v rokoch 825 až 839). Nové pomery priniesol výsledok bitky pri Hastingse v roku 1066, keď normandský vojvoda Viliam I. – Dobyvateľ (niekedy ho na základe jeho nemanželského pôvodu pomenúvajú aj ako Viliama Bastarda) porazil anglosaského kráľa Harolda II.

Bitka pri Hastingse sa často zaraďuje medzi najvýznamnejšie bitky v dejinách. V jej dôsledku Anglicko nakoniec nezískali Severania (Vikingovia), ktorí ho sužovali od 9. storočia, ale francúzski rytieri. Normandská vláda Viliama I. priniesla mnohé zmeny a v kráľovstve zaviedla cudzie právne formy. Niekedy sa poukazuje na to, že vtedy sa položili aj základy budúcej koloniálnej ríše.

V roku 1801 sa k Spojenému kráľovstvu pričlenilo Írske kráľovstvo a vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. Po írskej vojne za nezávislosť a vyhlásení írskej samostatnosti v roku 1919, ktorú však vláda v Londýne odmietla uznať, prišlo v roku 1921 k rozdeleniu Írska na Írsku republiku a Severné Írsko, ktoré zostalo súčasťou kráľovstva. V roku 1927 sa oficiálny názov kráľovstva zmenil na súčasný – Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

Dnes je Anglicko už len jednou zo štyroch zakladajúcich krajín (v angličtine constituent state) Spojeného kráľovstva – spolu so Škótskom, Walesom a Severným Írskom, ktoré sa však často označuje len za provinciu. Sú však výnimky – v niektorých medzinárodných, najmä športových organizáciách Anglicko vystupuje samostatne. Príkladom sú futbalové federácie FIFA, resp. UEFA, kde na majstrovstvách štátov či v klubových súťažiach má Anglicko pozíciu suverénneho štátu.

Kolíska parlamentarizmu

Hoci sa Anglicko považuje za jednu z kolísok parlamentarizmu a buržoáznej demokracie, politický systém Spojeného kráľovstva je asymetrický a komplikovaný. Stojí však na stĺpoch centralizmu spojeného s veľkým vplyvom Londýna a anglických elít.

Škótsko, Wales i Severné Írsko majú síce od konca 90. rokov vlastné krajinské parlamenty a vlády na čele s prvým ministrom s ohraničenými kompetenciami, Anglicko však vlastný parlament ani vládu nemá a svoje problémy rieši v rámci činnosti britskej vlády a parlamentu. 

Doplníme jazykový detail. V slovenčine bol do roku 2000 názov Veľká Británia oficiálnym krátkym označením pre Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré sa však zmenilo na Spojené kráľovstvo. Napriek všetkej úcte k tradíciám a právnym formalitám, predsa len názov Spojené kráľovstvo je všeobecný až zavádzajúci (navodzuje atmosféru čohosi veľkého, pozostávajúceho z viacerých častí), ale nie je identifikovateľné, o koho ide. Spupne sa však predpokladá, že každý by mal vedieť, čo to je, pričom jednoznačne znejúci pojem Veľkej Británie sa už považuje za nesprávny!

Ospravedlňujeme sa čitateľom za takýto obšírny výklad súvislostí interpretácie pojmov Anglicko, Veľká Británia a Spojené kráľovstvo. Ak však budeme ďalej písať len o Angličanoch a Anglicku, nejde o nedôslednosť, nepresnosť ani omyl. Zdôrazňujeme tým, že anglické elity sú rozhodujúcou silou, ktorá dominuje vo Veľkej Británii (Spojenom kráľovstve) a určuje jej politiku i bezpečnosť, pričom mediálne-politicky sa tento fakt snaží v používanej terminológii „rozpustiť“ a skryť.

Vytváranie obrazu Angličanov v medzinárodnom spoločenstve je teda hmlisté, ale zdôrazníme, že už viac storočí má veľmi protirečivý charakter. Na jednej strane sa uznáva veľký prínos Angličanov pre svetovú literatúru, umenie a vedu, vynálezov, ktorými obohatili ľudstvo. Na druhej strane je však s Angličanmi nerozlučne spojené dlhodobé mrzké a násilné pôsobenie, ktoré sprevádzalo ich kolonializmus a v mnohých prípadoch bolo nezmyselne kruté a pomstychtivé. Angličania sa na tomto základe zaraďujú medzi národy, ktoré v dejinách svojou bezohľadnosťou i násilím najviac svetu uškodili.

Vzhľadom na to, že Anglicko patrí aj ku kolíske rozvoja médií, dlhodobo sa mu darilo šíriť pekný, ale nereálny obraz o sebe, ku ktorému s naivným nadšením prispievali aj mnohí jeho obdivovatelia. Anglicko, ktoré bolo v 18. a 19. storočí považované za svetovú veľmoc číslo jeden, po prvej svetovej vojne rýchlo slablo. Stratilo pozíciu svetovej veľmoci (definitívne po neúspechu invázie do Egypta v roku 1956) a prišlo aj o svoju koloniálnu ríšu (za jej koniec sa považuje odovzdanie Hongkongu v roku 1997 pod správu Číny). Napriek viacerým sporom sa však stalo najbližším spojencom USA. A tak sa vytvorilo zvláštne anglo-americké puto, ktoré sa snaží ovplyvňovať politické, bezpečnostné, informačné a ďalšie dianie vo svete.

Súhrn mýtov

Situácia v politicko-informačnej sfére sa v druhej polovici 20. storočia začala kvalitatívne meniť. V podmienkach bipolarity a rozpadu koloniálnej sústavy imperializmu, ale najmä technického rozvoja sa rozširovali možnosti pôsobenia médií a končila sa prevaha západných informačných zdrojov, medzi ktorými hrali poprednú úlohu anglické subjekty.

V takomto širokom kontexte môžeme hovoriť o vytvorení anglickej historickej lži. Ide o pestrý súhrn rôznych mýtov, výmyslov, dezinterpretácií, klamstiev atď. o zdôvodňovaní konania Angličanov a jeho cieľov, ako aj ich prospešnosti pre svet v minulosti i súčasnosti. Patrí k nim aj deformovaný výklad názorov, vlastností či aktivít protivníkov a súperov Anglicka. Išlo najmä o Španielov, Francúzov, Rusov a Nemcov, ale aj mimoeurópske národy. Príkladov je veľa, a tak nasleduje len stručný výber z nich.

K rozšíreným mýtom o pôsobení Anglicka patrí koncepcia balanséra v teórii medzinárodných vzťahov. Anglicko ako svetová námorná veľmoc vraj „prispievalo k stabilizácii“ pomeru síl v kontinentálnej Európe, lebo sa pridávalo spravidla na stranu slabšieho. V skutočnosti však nešlo o riešenie európskych problémov, ale o to, aby sa nevytvorila nijaká sila, ktorá by dokázala bojovať s Anglickom o vládu nad svetovými morami, ako sa to jeden čas darilo Španielom.

Zvláštne miesto v anglickej historickej lži zaujala rusofóbia, ktorá sa výrazne prejavila po Krymskej vojne (1853 – 1856). Zosilnela po Októbrovej revolúcii 1917, keď mala silne antisovietske zameranie. Známy je výrok Winstona Churchilla o tom, že boľševizmus treba zahrdúsiť ešte v jeho kolíske.

Anglo-americké spojenectvo so ZSSR vo vojne s nacistickým Nemeckom sa začalo rozpadať ešte pred jej koncom. Už na jar 1945 na popud Winstona Churchilla prišlo k rozpracovaniu plánu operácie Unthinkable (Nemysliteľné). Išlo v nej o prípravu možnej vojny Veľkej Británie a USA s využitím 10 – 12 nemeckých divízií proti ZSSR, ktorého rast vplyvu v novom usporiadaní sveta sa považoval za smrteľné nebezpečenstvo pre anglo-americké záujmy. Tieto informácie boli až do roku 1998 prísne utajované.

Bez dôkazov

Po rozpade bipolarity sa zdalo, že v nových pomeroch nastal koniec anglických historických lží. Prišiel však útok na Irak v roku 2003 a premiér Tony Blair podporil kolosálne klamstvo Georgea Busha ml. o chemických zbraniach. Zdá sa, že téma chemických zbraní anglickým politickým elitám učarovala a bez dôkazov z ich použitia opakovane obvinili Sýriu. No a medzitým ešte v roku 2011 prišlo aj k dezinterpretácii rezolúcie BR OSN 1973 o bezletovej zóne nad Líbyou, do ktorej bombardovania sa zapojilo aj anglické vojenské letectvo.

Posledným krokom pri dezinterpretácii sveta v anglickom podaní je brexit. Jeho cieľom vlastne nebolo ani vystúpiť z EÚ (s čím Škóti, Walesania a Íri nesúhlasili tak masívne ako Angličania). Jeho výsledok mal byť opačný, aby Londýn mohol tlačiť na EÚ a získať od nej ešte viac úľav a výhod. Akoby sa ukázala pravdivosť ľudovej múdrosti – kto s čím zachádza, tým zo sveta schádza.

A aby sme nezabudli, oživila sa aj nekonečná anglická rusofóbia. Anglické médiá a politici patria medzi najusilovnejších šíriteľov vyjadrení o raste ruských vojenských a hybridných hrozieb pre Európu a NATO. No a veľkým fiaskom, ktoré je opäť akoby potvrdením ľudovej múdrosti, že kto inému jamu kope, sám do nej spadne, je potuteľná hanba okolo humbugu s otravou bývalého agenta GRU a jeho dcéry novičokom nejakými Rusmi.

Ak sa niekedy označovali bývalé socialistické štáty za ríšu zla, tak v súčasnosti možno povedať, že anglo-americká civilizácia pripomína ríšu veľkej lži. Otvorene klame pri zdôvodňovaní a ospravedlňovaní svojho bezohľadného konania, ktoré sa však pre „zvyšok sveta“ stáva čoraz nebezpečnejšie.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave